Vyvolení vojaci kríža

Napísala 

Sťatie svätého Jána Krstiteľa, obraz, kvôli ktorému do tejto katedrály chodia ľudia z celého sveta, je veľké plátno, meria 360 x 520 centimetrov. Namaľoval ho Caravaggio, slávny, kontroverzný, fascinujúci a neskrotný maliar, ktorý stále vyvolával šarvátky, za zabitie v súboji utiekol na Maltu,...

...stal sa tam členom rytierskeho rádu johanitov, namaľoval niekoľko nezabudnuteľných obrazov, kvôli hádke s iným rytierom opäť utiekol a na lodi, ktorou sa plavil smerom k talianskym brehom, ako 39-ročný umrel. Tvrdo naturalistický obraz, za ktorý ho dlho kritizovali a z ktorého sa medzičasom stalo kultové dielo, si Caravaggio cenil najviac zo svojich diel. Zrejme aj preto sa podpísal na nezvyčajnom mieste: svoje rádové meno fra Michelangelo namaľoval do škvrny krvi vytekajúcej z odseknutej hlavy martýra, ktorému maltskí rytieri zasvätili život. Podlahu katedrály svätého Jána Krstiteľa vo Valette, hlavnom meste Malty, tvoria náhrobné kamene štyristo rytierov. Často sa tu opakuje symbolika hlavy umrlca ako pripomienka, že v smrti sme si všetci rovní. Oni to museli vedieť najlepšie, lebo päťdesiatich rokov sa dožil len každý dvadsiaty z nich.

Na maltské súostrovie príde ročne 1,2 milióna turistov, hlavne za pamiatkami. Keď si turisti sťažovali, že je tu primálo pieskových pláží, tak domáci priviezli z Jordánska sedemtisíc ton piesku a v zálive sv. Juraja im jednu postavili.

Ale aj tak je Malta ako stvorená hlavne pre religióznu turistiku. Je tu totiž toľko kostolov, že Malťania sami tvrdia, že majú na každý deň v roku jeden. Malta je krajina hlboko veriacich kresťanov, návšteva kostola je tu spoločenská udalosť a rozvody nie sú povolené. Kňaz má plán, na základe ktorého aspoň raz do roka navštívi každú domácnosť svojej farnosti, ak chcete, požehná váš byt, nové auto, príde vysvätiť dom, či nového kocúra. Malťanov podľa legendy obrátil na kresťanstvo svätý Pavol, ale ten tu bol iba pár dní. Omnoho väčšiu stopu v dejinách, kultúre, architektúre, školstve a hospodárstve ostrova zanechali maltskí rytieri. Spomeňte si na to, keď si budete dávať tunajšiu skvelú rybaciu pochúťku lampuku alebo pečeného králika fenka a zapíjať ich domácim vínom či džúsom z horkých pomarančov.

Prví špitálnici

Aj keď presné datovanie vzniku Rádu sv. Jána dnes už nezistíme, pretože rôzne pramene sa mierne líšia, s istotou sa dá povedať, že ide o najstarší rytiersky rád v kresťanských dejinách. Už od 5. storočia smerovali k Svätému hrobu v Jeruzaleme najskôr stovky, neskôr tisíce pútnikov. A takýto masový pohyb vždy znamená pozitívny prínos pre ekonomiku danej oblasti. To množstvo ľudí treba niekde ubytovať, potrebujú sa umyť, musia jesť a piť, a ak sú zranení alebo chorí, treba ich aj ošetriť. Nevie sa, kto s tým začal ako prvý, ale je známe, že už roku 603 existoval v Jeruzaleme dom pri kostole Panny Márie, ktorý poskytoval pútnikom minimum hygieny a potravín. Okolo roku 1048 ho začali spravovať talianski kupci a moreplavci z Amalfi. Malý útulok prebudovali, rozšírili, pripojili k nemu kostol sv. Jána Almužníka a nazvali ho sacra domus hospitalis, teda špitál. Mal dve oddelenia, jedno pre mužov a druhé pre ženy.

Od 7. storočia vstúpil do svetových dejín islam. Po smrti proroka Mohameda sa jeho nástupcom stal Abú Bakr. A práve on začal s expanzívnymi výbojmi vyznavačov nového monoteistického náboženstva. V tom čase mali najväčší záujem o Sýriu a Palestínu, ktoré patrili byzantskej ríši. Samotný Jeruzalem obsadili roku 1071. To bol „spúšťač“ série križiackych výprav, do ktorých sa postupne zapojila takmer celá Európa, aby oslobodila sväté miesta od moslimov a zastavila ich tlak na kresťanský svet. Prví križiaci po štvorročnej ceste plnej neľudského utrpenia vkročili do Jeruzalema v júli 1099, aby ho za jediný deň dobyli, posádku zmasakrovali a mesto vyplienili. Hneď nato s prekvapením zistili, že tu funguje dobre zorganizovaný kresťanský špitál. Jeho lekárska pomoc a duchovná útecha bola presne to, čo vyčerpaní križiaci potrebovali. Špitálni bratia po prvýkrát ošetrovali takých významných pacientov. Mnohí zranení a chorí križiaci pochádzali z najvýznamnejších európskych šľachtických rodov. Niektorí z vďaky za záchranu života vstúpili do bratstva, iní za to aspoň dobre zaplatili. Za tieto prostriedky špitálnici prestavali svoju nemocnicu aj kostol, ktorý zasvätili sv. Jánovi Krstiteľovi. A podľa neho budú odteraz v histórii známi ako johaniti.

Špitálne bratstvo Svätého Jána Krstiteľa oficiálne potvrdila bula pápeža Pascala II. 15. februára 1113. Rád reagoval na zmenenú situáciu v Svätej zemi doplnením svojich aktivít. Okrem charitatívnej začal posilňovať aj vojenskú, z mníchov-ošetrovateľov sa stali plne vyzbrojení rytieri. Roku 1124 ich bolo 250 a zapájali sa do prvých bojových akcií na obranu Svätého hrobu. Ako rádové znamenie prijali kríž s ôsmimi hrotmi, ktoré mali pripomínať osem blahoslavenstiev. Ten, kto chcel vstúpiť do rádu, musel dokázať svoj šľachtický pôvod štyri generácie dozadu. A samozrejme, musel zložiť rehoľný sľub chudoby, čistoty a poslušnosti. Po celé stáročia budú johaniti stavať a viesť nemocnice, budovať vlastné hrady a pevnosti, zriaďovať kláštory a komendy, zvyšovať svoj politický vplyv a predovšetkým snažiť sa spojiť dva takmer si odporujúce príkazy: zachraňovať ľudské životy a zároveň s mečom v ruke brániť vieru.

Z Palestíny na Rhodos

História rádu johanitov, to je striedanie období slávy, rozkvetu, prudkých úpadkov i následného oživenia. Smutnou kapitolou zo začiatku dejín bola bitka pri Hattíne, kde Saladinove vojská pobili a rozsekali na kusy zajatých rytierov a ukoristili Svätý kríž. Následný pád Jeruzalema roku 1187 vyvolal v celej kresťanskej Európe obrovské zdesenie. Majetok johanitov poslúžil na to, aby sa tisícky zajatých kresťanov mohli vykúpiť z otroctva. V ďalších štyroch križiackych výpravách žiaľ prevládli mocenské záujmy nad ušľachtilými. Po zdrvujúcej porážke pri Akkone ovládol do konca roku 1291 Svätú zem islam. Najväčšia sláva križiackych ťažení zhasla. Majetok v Svätej zemi stratil na príťažlivosti a rytieri sa začali sťahovať do Európy. Členstvo v ráde, ktorý v tomto období kládol väčší dôraz na svoje charitatívne poslanie, sa opäť stalo prestížnou záležitosťou. V priebehu pár desaťročí johaniti vybudovali takmer 1200 špitálov a ošetrovní. Nebývalým tempom rástol aj rádový majetok.

Bitku pri Akkone prežilo len niekoľko johanitov. Ťažko ranený bol aj veľmajster Jean de Villiers, ktorého rytieri doslova vyvliekli do prístavu a umiestnili na jeden z posledných člnov. Tí, čo prežili, sa uchýlili na hrad Kolossi pri Limassole na Cypre. Veľmajster sa tu zotavoval zo zranení, zo sklamania nad porážkou a z krízy, ktorá hrozila rádu. Roku 1292 zvolal do Limassolu generálnu rádová kapitulu, prišli zástupcovia z celej Európy a definitívne určili budúcu úlohu rádu: nevzďaľovať sa príliš od Svätej zeme a fungovať ako hrádza proti nepriateľom kresťanskej viery. Popritom členovia rádu nemali zanedbávať ani svoje humánne poslanie: starať sa o kresťanských pútnikov, ošetrovať chorých a zranených, pomáhať chudobným a všetkým, ktorí pomoc potrebujú. To v tom čase znamenalo najmä vykupovať otrokov z moslimského zajatia. Cyperský kráľ udelil rádu povolenie najímať a neskôr aj stavať vlastné lode. Odteraz sa bojová aktivita rádu prenesie na more. Jej prvým výsledkom bude dobytie ostrova Rhodos v Egejskom mori, ktorý sa roku 1310 stane majetkom a sídlom rádu. Vznikne tak suverénny rádový štát, ktorý veľmi rýchle uzná väčšina kresťanskej Európy.

V 14. storočí vzniká na Prednom východe silná osmanská ríša. Johaniti v tomto období prebudovávajú svoj rád. Podľa národností, či skôr jazykov, „langues“, vytvoria sedem langov - Provence, Auvergne, Francúzsko, Taliansko, Aragonsko, Anglicko a Nemecko. K nemeckému langu patria i Čechy, Uhorsko, Rakúsko a Poľsko. Po roku 1464 pribudne ešte kastílsko-portugalský lang. Z hlavného mesta ostrova sa stala renesančná metropola, niečo medzi strohou vojenskou pevnosťou a reprezentatívnou rezidenciou vládcu. Ten duch dodnes pri prehliadkach palácov a prechádzke po Rytierskej triede zreteľne cítiť.

Pokým johaniti bojujú nanajvýš proti korzárom, občasným islamským nájazdom a – treba priznať – aj proti korupcii vo vlastných radoch a rozkolu v cirkvi, Turci nenápadne obsadzujú Balkán. Roku 1400 im v ovládnutí Stredozemného mora a pochodu do stredu Európy bránili len dve prekážky: hrdinsky odolávajúci Konstantinopol a – Rhodos.

Horká porážka

Bojová moc osmanskej ríše spočívala na neslobodných vojakoch. Janičiarov, elitné jednotky tureckej armády, vychovávali v kasárňach z detí, ktoré unášali kresťanským rodinám. Silní a agresívni dostali vojenský výcvik, z telesne slabších intelektuálov sa stávali úradníci na dvore a v administratíve. Hovorilo sa, že turecký dvor je väzením, kde sú všetci otrokmi a od veslárov na galejach ich odlišuje len prepychový odev. Moc mal v rukách sultán a veľkovezír, rozhodujúce slovo však často mávali háremové dámy a eunuchovia. Nikto si nebol istý postavením ani životom, šťastie pri dvore bolo vrtkavé.

Roku 1453 padol Konstantinopol a z východnej kresťanskej metropoly, sídla byzantských cisárov sa stal Istanbul, sídelné mesto osmanského sultána. Ten sa netajil, že chce ovládnuť Uhorsko, Nemecko, Taliansko a celé Stredozemné more. A že si s čímsi takým malým, ako je ostrovček s pár mníchmi, poradí bez problémov. Prvé obliehanie ostrova roku 1480 sa pre Turkov neskončilo víťazne. Stratili štvrtinu síl a keď odtiahli domov, nad zrúcaninami mesta stále viala rádová zástava. V táborisku zanechali po sebe množstvo povrazov, ktorými chceli spútavať zajatcov, a hromady kolov, na ktoré mali nabodávať všetkých mužov, ženy i deti nad desať rokov.

Po období zbierania síl a nástupníckych bojov sa vlády v osmanskej ríši ujal Sulejman I. (Sulejman znamená Šalamún). A to bol nepriateľ na úrovni: mladý, len 26-ročný milovník umenia, no už vzdelaný zákonodarca, uznávaný politik, obratný diplomat. Kresťanská Európa mu dala prezývku Magnificus. Keď obrátil svoju energiu proti Rhodosu, na čele rádu stál veľmajster Filip Villiers de l´Isle Adam. Budúca legenda, 57-ročný odvážny, rozhodný muž, schopný bojovať na život a na smrť, ale keď treba, aj pripustiť trpkú porážku, prekonať ju a vyviesť rád z hroziaceho zániku.

Podľa anonymného tureckého rukopisu z tej doby sa sultánovi údajne zjavila jeho mŕtva matka a predpovedala mu totálne víťazstvo. Ani na chvíľu teda nezaváhal. Obliehanie sa začalo roku 1521. Niekoľko mesiacov hĺbili Turci tunely a podkopávali hlavné mesto. Zároveň ostreľovali ostrov. Počas tvrdých bojov sa zovšadiaľ ozýval krik ranených a umierajúcich, výstrely z kanónov, rinčanie železa, prskanie vriacej smoly. Pri ostreľovaní ostrova použili Turci aj špeciálne bomby obtočené vlnenými šnúrami a vydávajúce neznesiteľný zápach. Podľa písomných svedectiev boli kovové črepiny, ktoré po výbuchu zasiahli mesto, niečím infikované, možno fekáliami. Dá sa povedať, že to bol jeden z prvých pokusov o vedenie bakteriologickej vojny.

Obrancovia bojovali naozaj udatne. Hovorí sa, že jedna z žien, milenka anglického rytiera, sa pri pohľade na mŕtve telo svojho milenca tak rozzúrila, že najskôr zabila svoje deti, aby zabránila ich poturčeniu, potom si navliekla zbroj svojho milého a vrhla sa na janičiarov tak prudko, že pokým sa spamätali z tejto „fúrie s vrkočmi", mnohých zabila, pokým nepadla aj ona.

Sulejman ponúkol ostrovu kapituláciu. Veľmajster odmietol a zmierený so smrťou zvolal generálnu radu. Vypočul si zúfalé hlásenia: väčšina rytierov i domácich obrancov mesta podľahla zraneniam, zásoby streliva sú minimálne, niet ľudí, ktorí by premiestňovali delá a opravovali poškodené múry, nepriateľ sa už podkopal pod mesto. Na poradu sa dostavili aj vydesení mešťania, ktorí sa dopočuli, že im sultán prisľúbil ponechať životy i majetky, a báli sa, že sa rytieri nebudú chcieť vzdať. Keď veľmajster vypočul ich názor, omdlel. Čoskoro mu doručili sultánov list s podmienkami kapitulácie. Sultán sľuboval, že veľmajster, rádoví rytieri aj civilné osoby môžu odísť z ostrova a vziať si svoj osobný majetok. Ak neodídu, všetko živé moslimovia zmasakrujú, okrem mačiek, ktoré majú radi. Veľmajster zvolal poradu, na ktorej všetci prijali sultánove podmienky, len on namietol: „Rytieri majú dávať prednosť čestnej smrti pre svoju svätú vieru pred úzkostným zachovaním svojho života, a tak to má zostať.“

Filip Villiers de l´Isle Adam odplával z Rhodosu na jednej z rádových lodí 1. januára 1523. Z chrámu Jána Krstiteľa sa stala mešita. Ešte dlho bývali citované sultánove slová: „Je mi ľúto, že som nútený vyhodiť tohto odvážneho starého muža s jeho domova.“ O tridsať rokov neskôr, keď sa porazená a totálne zdecimovaná flotila Turkov vracala po obliehaní Malty, možno oľutoval túto mladícku šľachetnosť.

Na lodiach, ktoré odvážali z ostrova zvyšky rytierov, ktorí prežili ťažké mesiace bojov, bol aj mladík menom Jean Parison de La Valette. Zapamätajte si to meno, ešte ho budete počuť.

Keď si čerstvo korunovaný cisár Karol V. vypočul správy o páde Rhodosu, vyhlásil: „Nič na svete nebolo stratené tak dobre.“

Len skala pokrytá prachom

Veľmajstra čakala jediná úloha: zaistiť, aby rád prežil. Na kráľovských dvoroch Európy hľadal podporu a miesto, kam by sa mohli uchýliť. Nakoniec im Karol V. daroval Maltu. Roku 1530 veľmajster poslal predvoj rytierov, aby zhodnotili ostrov, na ktorom roku 59 stroskotala loď s apoštolom Pavlom. Toho práve eskortovali na súd do Ríma. Počas nútenej zastávky stihol urobiť niekoľko zázrakov a obrátiť obyvateľov Malty na kresťanskú vieru. Ale prieskumníci boli zdrtení a do svojej správy napísali: „Malta nie je nič iné než skala pokrytá prachom, načisto nevhodná na akúkoľvek poľnohospodársku rekultiváciu. Lesy sú riedke a obyvatelia hovoriaci nezrozumiteľným jazykom používajú na kúrenie kravské a iné lajná, ak nechcú jesť surové mäso.“ Lenže! Ostrov, či skôr súostrovie má vynikajúci strategickú polohu, strmé pobrežie a množstvo ľahko opracovateľného vápenca. Všetko potrebné na to, aby sa tu dala vybudovať námorná pevnosť.

Karol V. sprvu vyžadoval za dar vďačnosť, tú však veľmajster odmietal, pretože rád bol od začiatku existencie hrdý na to, že je nezávislý od akéhokoľvek svetského panovníka. Dohodli sa teda na symbolickej dani: rád neprijal Maltu ako dar, ale každý rok na Všechsvätých odovzdával sicílskemu kráľovi jedného sokola. Dodnes sa s vyobrazením maltského sokola stretneme na mnohých suveníroch, vrátane strieborných šperkov. Rytieri, ktorí odteraz dostanú prívlastok „maltskí“, priplávali na Maltu 26. októbra 1530. Ako prvú postavili pevnosť San Elmo, na druhom brehu Veľkého prístavu (Grand Harbour). V starom meste Birgu vyrástol Anjelský hrad, San Angelo, sídlo veľmajstra. V nasledujúcich rokoch rád opevňoval ostrov a budoval moderné a rýchle loďstvo. Bolo jasné, že keby ostrov obsadili Turci, malo by to pre Európu ďalekosiahle dôsledky. Paradoxne, pevnosti na Malte, strážne veže a vojenské sklady stavali tureckí zajatci.

Roku 1557 sa veľmajstrom stal Jean Parisot de La Valette, ďalšia legenda rádovej histórie. Pochádzal z Provensálska, bol to vysoký, urastený muž, pokojný a chladnokrvný. Ovládal taliančinu, španielčinu, gréčtinu, arabčinu a turečtinu. Arabsky a turecky sa naučil v zajatí u korzárov, kde bol celý rok prikovaný ku galejnej lavici a kým ho rád nevyslobodil, zažil krutosť i hlad.

Na tureckú inváziu sa dobre pripravil. O kapitulácii nemohlo byť ani reči, rád nemal kam cúvnuť. Muži sa učili strieľať. Celé dni a noci vyrábali granáty a nálože. Sklady plnili potravinami, strelným prachom a nádobami s vodou. Malta má nedostatok vody, neskôr počas obliehania úplným zázrakom objavia prameň pitnej vody v Birgu. Krátko pred tureckou inváziou mal rád k dispozícii 700 ozbrojencov a 9 000 Malťanov.

Boj, ktorý vošiel do dejín

Prví Turci vstúpili na ostrov z juhu a objavili prázdne dediny a studne otrávené výťažkami z konope, jedovatých bylín a fekáliami. Od tureckej hliadky rytieri ukoristili zlatý náramok s arabským nápisom: „Neprichádzam na Maltu za korisťou ani za slávou, ale pre spasenie svojej duše.“ Prevaha Turkov bola obrovská, priplávalo ich 40 tisíc. Navyše sa všetci vrhali do boja fanaticky, pretože odmenou za smrť bol večný pobyt v raji, v tieni datlových paliem a náručí hurisiek. Bubeníci bubnovali a elita, prvotriedne vycvičení janičiari s vysokými čapicami a v bielych kaftanoch sa riadili podľa hesla: „Padlé telo druha je schodíkom k ďalšiemu víťazstvu“. Pri jednom bojovom útoku použili rytieri zápalné vence. Na janičiaroch začal horieť odev, pach spáleného mäsa sa niesol do ďaleka. Turci vtedy stratili dvetisíc janičiarov, na druhej strane padlo len desať rytierov a sedemdesiat obrancov. Turkom však straty stáli za to, zrážka znamenala prielom do pevnosti San Elmo, na ktorú dopadalo každý deň šesť až sedem tisíc striel. Koncom mája vypukli horúčavy. Ranení ležali na slnku, nikde ani kúsok tieňa, dostávali len kúsky chleba namočeného vo víne. V priekope okolo pevnosti zahnívali mŕtvoly. Turkom sa síce podarilo ako-tak vyčistiť studne, ale vody mali málo a aj tá bola špinavá, takže v tureckom tábore spôsobila epidémiu dyzentérie. Pri Marse stáli stovky stanov - poľný lazaret tureckej armády.

Do konečného boja o San Elmo zasiahli aj jajalári, fanatickí bojovníci pohŕdajúci životmi svojimi i nepriateľov. Útočili omámení hašišom a v koži divokých zvierat, ozbrojení zakrivenými šabľami a okrúhlymi štítmi, pripravení teda na boj zblízka. Jeden z Malťanov preplával prieplav, aby veľmajstrovi podal správu, že v pevnosti už niet nikoho, kto by nebol ranený. Ale bojová morálka je skvelá, dodal. Veľmajster bol po prvýkrát dojatý k slzám. V pevnosti zatiaľ dvaja kapláni dávali rozhrešenie tým, čo ešte dýchali. Obrancovia sa objali a rozlúčili. Keď vstúpili prví nepriatelia do pevnosti, našli tu stovku odvážnych mužov, ktorí udržali pevnosť ešte hodinu. Dvaja z nich nemohli pre zranenia nôh stáť, sedeli preto na stolcoch a mávali okolo seba mečmi, kým ich nerozsekali. San Elmo vydržalo tridsaťjeden dní obliehania. Turci stratili osemtisíc vojakov, domáci tisíc päťsto. Mustafa paša si bol vedomý ceny, akú ich stálo toto prvé víťazstvo a zvolal: „Alah, keď nás taký malý syn vyšiel tak draho, akú cenu budeme musieť zaplatiť za jeho veľkého otca?“

V nedeľu 14. júna, na najvýznamnejší rádový sviatok, narodenie sv. Jána Krstiteľa, objavili rytieri na úpätí pevnosti San Angelo hrozný nález: bezhlavé telá sťatých bratov zo San Elma pribitých na kríže, ktoré sem zaniesol morský prúd. La Valetta vydal príkaz, aby všetkých tureckých zajatcov sťali a po celý deň vrhali delá zo San Angela turecké hlavy do ich tábora. „Pri toľkých krutostiach mi padá pero z ruky...“ napísal roku 1837 Michal Kovats v svojich Dejinách maltézskeho rádu. Rozhnevaný La Valetta v tej chvíli zabudol na kresťanské milosrdenstvo a vyhlásil Turkom totálnu vojnu. Keď sa v tábore ohlásil prebehlík, ktorý oznámil, že Mustafa paša sa rozhodol zabiť všetkých okrem veľmajstra, La Valetta vyhlásil, že si oblečie odev obyčajného pešiaka, aby umrel spoločne s nimi.

Krvavé boje trvali päť mesiacov. Turci vypálili na ostrov 70 000 striel. Počas najťažšieho dňa Veľkého obliehania padol aj Valettov synovec Henri. Sedemdesiatjedenročný veľmajster povedal: „Všetci rytieri sú mi rovnako milí a pokladám ich za svoje deti. Smrť Polastronova ma dojíma rovnako hlboko ako smrť môjho synovca. Títo mladí priatelia nás iba o chvíľu predišli. Ak nepríde žiadna pomoc, budeme ich čoskoro nasledovať aj my.“ Situácia bola zúfalá. Na uliciach ležali mŕtvoly, ktoré nemal kto pochovať. Ale ani v tábore nepriateľa to nebolo o nič lepšie. Turkov ničila beznádej zo zatiaľ zbytočného boja a obrovských strát. Okrem skleslej morálky sa šírila aj dyzentéria, malária a prvé prípady moru. Do Istanbulu bolo ďaleko, takže sa musia buď vrátiť, alebo na Malte prezimovať, na čo však nemali potraviny ani strelivo. Navyše sa po celej Európe šírili správy o tom, ako sa ostrov už mesiace hrdinsky bráni proti niekoľkonásobnej prevahe. A tak konečne zo Syrakúz vyplávalo 28 galér s 10 000 mužmi na palubách. Brániť Maltu šli aj tí, ktorí nemali jej rytierov ktovieako v láske.

Mustafu definitívne opustilo bojové šťastie. Aj keď on bojoval ako lev, na veliteľskom stanovisku pod ním dokonca dvakrát zastrelili koňa. Posilnení kresťania však Turkov hnali do mora a bez milosti masakrovali. Turecké straty dosiahli 30 000 mŕtvych. Padlo 250 johanitov, ostatní do smrti trpeli na následky zranení. Z deväťtisíc obrancov dokázalo na konci obliehania udržať zbraň už len šesťsto. Mesto Birgu s pevnosťou San Angelo, ktoré odolalo tureckému náporu, dostalo čestný názov Citta Vittoriosa, Mesto Víťazné, a 8. september, kedy Turci odplávali, je dodnes dôvodom na oslavu.

Veľmajster La Valetta dostal v júni 1568 počas poľovačky so sokolom srdcový záchvat a o niekoľko dní umrel. Na jeho náhrobnej doske vo valettskej katedrále stojí nápis: „Tu leží La Valette, ktorý si zaslúžil svoju česť. Bol postrachom Afriky a Ázie, štítom Európy, odkiaľ svojimi posvätenými zbraňami vypudil barbarov. Je prvý, kto bol pochovaný v milovanom meste, ktoré založil.“

Kresťanská Európa, aby umlčala výčitky svedomia, že nechala Maltu takmer zničiť, posielala na ostrov štedré finančné dary. La Valetta si vysníval nádherné mesto-pevnosť a po odprataní ruín sa dal do jej veľkorysého budovania. A ďalší veľmajstri pokračovali: La Cassiere začal budovať katedrálu sv. Jána Krstiteľa, Wignacourt financoval stavbu viaduktu, Verdale daroval svoj palác ako letnú rezidenciu pre veľmajstra, Perellos objednal nádherné gobelíny. Zato Rohan-Polduc ako prvý z veľmajstrov začal pozývať do svojho paláca pôvabné dámy. Rytieri sa vzďaľovali asketickému stredovekému ideálu. Aj keď boli stále ochotní bojovať za vieru a cirkev Kristovu, už sa nechceli odriekať všetkého. Časté boli prípady opilstva, súbojov, hazardných hier a sexuálnych vzťahov. Rádové predpisy vyslovene zakazovali adoptovať dieťa z nemanželského zväzku a dávať mu rodové meno. Čo znamená, že také pokusy tu boli. Aj pohlavné choroby sa vyskytli. Rytieri ich všeobecne nazývali „francúzskou chorobou“, len rytieri francúzskeho langu im hovorili „talianska choroba“.

Staraj sa o každého chorého

Počas Veľkého obliehania boli na Malte tri nemocnice. Jedna z nich Sacra Infermeria vo Valette mala šesť sál a 700 lôžok pre pacientov. Najväčšia sála meria 160 metrov a má nádhernú krížovú klenbu. Rádovým bratom sa infekcie počas bojov vyhli, úspech ich sanitnej služby sa zakladal na hygiene, starostlivo dodržiavanej čistote a disciplíne.

Už z Jeruzalema mali skúsenosti s liečbou ťažkých chorôb ako úplavica, týfus, malária, ale aj lepra a pohlavné choroby. Dá sa povedať, že v liečbe chorôb, s ktorými si vtedajšia európska medicína nevedela rady, boli úspešní vďaka tomu, čo by sme dnes pomenovali medzinárodná tímová práca. Ako lekárov zamestnávali Židov i Arabov - a usilovne sa od nich učili.

Kontakt s arabským svetom bol pre rád veľmi prínosný, priniesol rytierom vedomosti z medicíny, ktoré vtedajšia Európa nepoznala. Už roku 1575 mal v nemocnici vo Vallette každý z pacientov vlastnú posteľ krytú čistými závesmi, pričom posteľnú bielizeň mu menili každé dva týždne. Pacienti jedli striebornými príbormi, aby sa predišlo otravám. V pevnosti Manoelo strávil osemdesiat dní karantény každý, kto prišiel od mora, aby nepriniesol na ostrov neznámu chorobu. Špitálnici sterilizovali chirurgické nástroje a skladovali ich vo vákuových nádobách. Sami si vychovávali ránhojičov, lekárnikov a ošetrovateľov. Mali vlastné recepty na lieky a mastičky. V každej zo šiestich sál s chorými stál oltár, v piatok slúžil omšu sám veľmajster. Ich hlavná zásada znela: „Staraj sa o každého chorého tak, akoby to bol sám Kristus.“

Už v 18. storočí založili Fakultu medicíny. Roku 1783, keď Mesinu na Sicílii a prístav Reggio di Calabria zničilo zemetrasenie, poslali rádoví bratia na pomoc najlepších chirurgov s dvadsiatimi debnami liekov, množstvo stanov a poľnú nemocnicu s 200 lôžkami.

Rytiersky duch Malty

Veľmajster Ferdinad von Hommpesch mal údajne živý sen o zlej budúcnosti rádu a tak Maltu bez obrany vydal napoleonovským vojskám a sám odišiel do vyhnanstva. Francúzi sprvu síce tvrdili, že si prišli iba zobrať zásoby pitnej vody, ale šlo im samozrejme o to, aby toto výhodné strategické miesto patrilo im. Nesprávali sa ktovieako civilizovane. Maltu plienili, lúpili kostoly a kláštory, čo pobúrilo dokonca aj tých Malťanov, ktorí rytierov nemali v láske. Mnohé vzácne umelecké predmety z rádových zbierok môžeme nájsť v parížskych múzeách.

Poľskí a ruskí rytieri vyhlásili narýchlo za veľmajstra ruského cára Pavla, mentálneho zaostalého a militantne uvažujúceho panovníka, ktorý sa najradšej hral s cínovými postavičkami pruským vojačikov. Z novej hodnosti mal nefalšovanú radosť, hneď sa dal portrétovať v životnej veľkosti s maltským krížom na hrudi a začal plánovať, že z rádu urobí veľkolepú medzinárodnú vojenskú organizáciu. Roku 1800 sa ostrova zmocnili Angličania a splnili cárov sen pre seba - vytvorili z Malty jednu z najväčších námorných a vojenských základní na svete. Nezávislosť Malta získala roku 1964, poslední britskí vojaci odišli až roku 1979, aby sa vrátili, ako domáci radi hovoria, „v plavkách a s uterákmi“. Mimochodom, na Malte sa v decembri 1989 stretli Gorbačov a Bush starší, aby skončili „studenú vojnu“.

Počas druhej svetovej vojny bola Malta bombardovaná azda najviac zo všetkých krajín okolo Stredozemného mora. Na každý štvorcový kilometer padlo 40 ton bômb. Mohutné prstence hradieb ničili letecké bomby, múry bášt i palácov sa rúcali, z osemnásťtisíc budov ostali len ruiny, poškodená bola budova opery, knižnice, súdu, hospicov, škôl, dokonca aj katedrála sv. Jána Krstiteľa. Nad mestami sa vznášal pieskovcový prach, vzácne architektonické pamiatky sa menili na trosky. Ľudia, ktorí prišli o strechu nad hlavou i o všetok majetok, sa schovávali v kilometroch podzemných chodieb, ktoré tu vyhĺbili ich predkovia v 16. storočí, keď lámali kameň na stavbu pevností. Obyvatelia i vojaci trpeli hladom, pretože zásoby potravín sa počas blokády rýchle míňali. Najhorší bol nedostatok pitnej vody, lebo bombardovanie zničilo aj vodné nádrže. Napriek tomu počas krátkych prestávok medzi náletmi ľudia vychádzali na políčka a starali sa o budúcu úrodu. Jiří Pořízka v knihe Rád maltézskych rytierov – Z Palestíny na Via Condoti napísal, že to bol určite rytiersky duch Malty, ktorý dával ľuďom sily, aby vydržali to obrovské strádanie a straty.

Rytieri tretieho tisícročia

Rád sv. Jána Krstiteľa stále existuje. Ale nie je to nejaký anachronizmus – byť rytierom v tejto hektickej dobe?

Maltskí rytieri sa usadili v Taliansku, od roku 1834 sídlia priamo v Ríme, v paláci na ulici Via Condotti blízko známych Španielskych schodov. Rozloha ich teritoriálneho územia je 12 000 m2. Štátny sviatok majú 24. júna, na deň sv. Jána Krstiteľa. Rád používa dve vlajky, červenú s osemhrotým bielym krížom a červenú s bielym latinským krížom, ktorú si dánski turisti často mýlia s tou ich. Rád má aj vlastnú menu - scudo. Nepoužíva sa ako platidlo, je ozdobou každej numizmatickej zbierky. Ako suverénny štát vydáva aj poštové známky, tie zas s obľubou vyhľadávajú filatelisti.

Dnes sa môžete stať členom rádu a nemusíte nikomu dokazovať šľachtický pôvod. Stačí charitatívna činnosť. Za člena rádu, či už rytiera alebo dámu, sa nemôžete prihlásiť, musí vás niektorý člen rádu k tomuto kroku vyzvať. Ale aj tak si najmä Američania, ktorí za každú cenu chcú byť rytiermi a dámami, svoju cestu k tomuto titulu nájdu.

Nadnárodný Rád rytierov sv. Jána Krstiteľa dokazuje, že Európa tretieho tisícročia má byť humánnym kontinentom. Jeho organizácie pôsobia v deväťdesiatich krajinách sveta. Priame diplomatické styky udržuje s päťdesiatimi piatimi vládami sveta. Spravuje nemocnice, polikliniky, lekárne, ročne ošetrí viac ako pol milióna chorých. Najaktívnejšie organizácie pracujú na Filipínach a v Severnej Amerike, na európskom kontinente v Írsku, Španielsku a Belgicku. Polovica darcov pochádza z Nemecka.

Rád má jedenásťtisíc členov a 80 tisíc dobrovoľných spolupracovníkov. Navonok vystupuje ako neutrálny štát. Jeho armáda má 16 mužov a 200 dobrovoľníkov, väčšinou vojenských lekárov. Vojenská jednotka je pripravená zasiahnuť počas prírodných katastrof a vo vojenských konfliktoch, kde treba rýchlu lekársku pomoc. Takže sa zdá, že strata Malty bola pre rád prínosom: nemusí sa zaťažovať starostlivosťou o spravované územie a jeho obyvateľov a môže sa venovať tomu, čo je dnes jeho najaktuálnejším poslaním – pomoci chorým a chudobným. Malta rádu nedávno prenajala na 100 a jeden rok slávnu pevnosť San Angelo. Po jej nákladnej rekonštrukcii sa stala sídlom rádu na ostrove, ktorý je tak tesne zviazaný s jeho históriou, že mu dal prívlastok, pod ktorým ho všetci poznáme.

 

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB