Praha zlatá, stovežatá

Napísala 

Praha zlatá, stovežatá, kamenný sen... Prívlastky, ktoré patria historickému jadru mesta s rozlohou 866 hektárov zapísanému do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pred tisíc rokmi mala Praha podobu trhoviska (dnešné Staromestské námestie) s dvomi hradmi (Pražský hrad a Vyšehrad),...

...odkiaľ prví českí vládcovia Přemyslovci viedli vojny. Mnohé poriadne krvavé, často v rámci vlastnej rodiny, ako keď roku 935 dal Boleslav brutálne zavraždiť svojho brata knieža Václava. Ten sa neskôr stal najznámejším českým svätcom a patrónom. Je pochovaný v Katedrále sv. Víta spolu s Karlom IV., ktorý z Prahy urobil veľkomesto väčšie ako vtedajší Paríž či Londýn jednoduchým nariadením: prisťahovalcov, ktorí si tu postavili domy, na dvanásť rokov oslobodil od daní. Finta, ktorá funguje v každých časoch.

V svätovítskom chráme

Kto bol vlastne svätý Vít, podľa ktorého pomenovali nádherný chrám, túto „gotiky chloubu“? Kresťanský misionár, ktorého pohania v 3. storočí mučili tak, že musel stáť v kotle s vriacim olejom. Kvôli trhavým pohybom, ktoré v takej pozícii úplne pochopiteľne predvádzal, sa stal patrónom chorých na choreu a - tanečníkov. Keďže sa svojej viery nevzdal, v stredoveku sa jeho ostatky stali obľúbeným predmetom obchodu. K vášnivým zberateľom akýchkoľvek svätých kostí patril aj Karel IV., vďaka nemu spočívajú kosti sv. Víta za hlavným oltárom. V susedstve nájdete dvere do miestnosti, v ktorej sú uložené korunovačné klenoty českých kráľov. Dvere sú zabezpečené siedmimi zámkami, sedem kľúčov má dnes v rukách sedem ľudí, vrátane prezidenta, premiéra, ministra kultúry, primátora. Aby mohli pri príležitosti inaugurácie nového českého prezidenta vystaviť klenoty, musia sa všetci siedmi zísť. O svätováclavskej korune, ktorá váži tri kilogramy a je ozdobená stovkou drahokamov, hovorí legenda, že kto si ju nasadí neoprávnene, bez toho, aby bol korunovaný, do roka umrie. Naposledy sa to stalo ríšskemu protektorovi Reinhardovi Heydrichovi.

Turistická „klasika“

Patrí k nej dať si české pivo, pozrieť orloj, prejsť Karlov most, postáť pod súsoším sv. Václava na Václavskom námestí. Tu sa o ňom nehovorí ináč len ako o „koni“. Nedá sa prísť do Prahy a nenavštíviť Hradčany. Najvhodnejší čas je popoludní, pretože v sezóne sa tu dopoludnia strieda jedna turistická skupina za druhou. Davovému turistovi stačí zhliadnuť výmenu čestnej stráže na prvom nádvorí hradu, kultúrnejšie vyspelý návštevník si rád pozrie novú expozíciu Príbeh Pražského hradu, no a deti pritiahne Múzeum hračiek.

Il Bambino di Praga

V Kostole Panny Márie Víťaznej na Karmelitánskej ulici návštevníkov najviac zaujíma sklenená schránka s „il Bambino di Praga“, 40 centimetrov vysokým pražským Jezuliatkom, jednou z najuctievanejších modiel katolíckeho sveta, ktorá robí zázraky. Voskovú figurínu božského dieťaťa roku 1628 priviezla zo Španielska Polyxena Lobkovicová. Sestry karmelitánky ju podľa liturgického kalendára prezliekajú do šatočiek z drahých materiálov pretkávaných zlatom a striebrom. Tie im dovážajú veriaci z celého sveta. Akt prezliekania môžete vidieť na videu, šatník Jezuliatka je na poschodí. Konajú sa tu omše v rôznych jazykoch, katolícke skupiny si môžu priviesť vlastného kňaza, anglikánskemu kňazovi však slúžiť omšu nedovolili. Pri vchode vás víta tabuľka, ktorá vám pripomína: „Si milovatelná, si milovatelný!“ Ďalšia tabuľka upozorní, aby ste si pri modlení dávali pozor na veci, lebo tu šarapatia zlodeji. Jezuliatko sa takými podružnými vecami zaoberať nemôže, má dôležitejšie povinnosti a tých sa stále zhosťuje dobre, o čom svedčí množstvo tabuliek s poďakovaniami za vyplnenie prosby o božský zásah.

V Zlatej uličke

Tie malé, pastelovo pomaľované domčeky Zlatej uličky sú vstavané priamo do mestských hradieb. Na konci 16. storočia tu bývalo 24 lukostrelcov cisára Rudolfa II. O storočie neskôr si ich upravili zlatníci. Ale v 19. storočí to už boli skôr len brlohy pre najchudobnejších. Až v druhej polovici 20. storočia sa z chudobnej štvrte stala malebná ulička s obchodíkmi s knihami, českým sklom a suvenírmi pre turistov. Donedávna ešte vstup zadarmo, teraz vás už prehliadka uličky stojí päťdesiat korún, za ďalších päťdesiat korún si môžete vystreliť zo stredovekej kuše na poschodí s výstavou historických zbraní alebo kúpiť rytinu Prahy 16. storočia. V domčeku s číslom 22 býval na prelome rokov 1916/17 s jednou zo svojich sestier Franz Kafka a písal tu svoje zvláštne poviedky. Chcel tvoriť niekde, kde by mal pokoj od sveta, ktorému nerozumel. I keď ktovieaké bývanie tu vtedy nebolo, bez elektriny, kúrenie v otvorenej peci, voda len zo studne...

Kafkovský imidž Prahy

Franz Kafka a Praha neodmysliteľne patria spolu. Kultový autor Procesu, Zámku a Ameriky o meste vyhlásil, že je „matičkou s ostrými drápy, ktorá nikoho nepouští. Na dvou stranách bychom ji musili podpálit, na Vyšehrade a na Hradčanech, abychom se jí zbavili“. Z Kafkovho literárneho odkazu zostalo torzo, časť spálil autor sám, časť na jeho vlastnú žiadosť posledná žena jeho života Dora Dymantová, časť gestapo. Väčšinu z toho, čo poznáme, zachoval Max Brod. Chorľavý a introvertný doktor práv Franz Kafka pracoval v poisťovni a jediné, čo ho tešilo, boli jeho „večerní anebo noční škrábanice...“ Nikdy sa neoženil, no dvakrát bol zasnúbený s Felice Bauerovou. Dôležitú stopu v jeho živote zanechala novinárka Milena Jesenská, ktorá prekladala jeho dielo a napísala jeho nekrológ. Kafkova Praha, to sú zvyšky po rodnom dome na rohu Maiselovej a Kaprovej ulice, dom U Minuty, kam chodil do školy, nemecké gymnázium v paláci Kinských na Staromestskom námestí, dom U Tří králů v Celetné ulici a dom v Parížské 394, kde rodina bývala. No a židovský cintorín v Strašniciach, kde je pochovaný.

Ukiyoe na Zbraslavi

Roku 1292 založil Václav II. nad sútokom Vltavy a Berounky kláštor, ktorý sa mal stať hrobkou přemyslovskej dynastie. Zámer mu nevyšiel, na Zbraslavi, z ktorej sa postupne stal výstavný zámok, je pochovaný len on. Kláštor neskôr zničili husiti, bol vypálený, začas slúžil ako cukrovar a chemická továreň. Posledný majiteľ, priemyselník a rytier Cyril Bartoň z Dobenína ho nechal reštaurovať a r. 1939 prepožičal Národnej galérii. Aj keď sa rytierovým dedičom zámok na Zbraslavi v reštitúciách vrátil, od r. 1995 zmluvu s galériou obnovili a dnes si v jeho barokových priestoroch môžete vychutnať fascinujúcu zbierku orientálneho umenia. NG vlastní 12 tisíc vzácnych predmetov z Číny, Japonska, Tibetu, Mongolska, Indie či Turecka, na Zbraslavi ich vystavuje tisíc sedemsto. Vďaka zberateľom ako Joe Hlouchy, autor sentimentálnych románov a vášnivý obdivovateľ Japonska, či maliar Vojech Chytil, ktorý bol r. 1922 menovaný profesorom na výtvarnej akadémii v Pekingu, môžeme vidieť nefritové žezlo žu-i, v čínštine doslovne „ako si prajete“, obľúbený novoročný dar od staroveku, Phur-bu, rituálnu dýku z Tibetu, ktorá ničila tri základné zlá - žiadostivosť, zaslepenosť a nenávisť, a ukiyoe, „obrázky prchavého sveta“, znázorňujúce krásavice, hercov divadla kabuki, obrazy hôr a vôd, kvetín a vtákov, najkrajšie diela japonského naturalistického dekorativizmu, ktorý v 19. storočí uchvátil Európanov a prispel k vzniku nového umeleckého smeru – secesie, ktorej stopy nájdeme na viacerých miestach aj v Prahe.

Libušin Vyšehrad

„Vidím město veliké, jehož sláva nebes dotýkati se bude,“ tak vraj kedysi veštila Libuša, kňažná, za ktorou chodili na Vyšehrad kvôli jej kráse a hlavne múdrosti a ona súdila tak spravodlivo, že aj Šalamún by sa mal čo od nej učiť. I keď raz jeden z nesvárených klientov, ten, ktorému nedala za pravdu, vyhlásil s odporom: „Běda mužům, kterým žena vládne!“ Libuša pochopila, že doby feminizmu sú ešte značne vzdialené a začala radšej snívať o tom, o čom bežne snívajú devy jej veku, teda o princovi na bielom koni. Napodiv sa namiesto princa uspokojila s urasteným oráčom a keď jej Přemysla doviedli na Vyšehrad, založili dynastiu, ktorá vládla štyristo rokov. Slávu Prahe údajne predpovedala zo svojho sídla Vyšehradu, podľa povesti stála na skale a dívala sa údolím Vltavy smerom tam, kde v budúcnosti má stáť Pražský hrad. Ak vystúpite z metra na trase C na stanici Vyšehrad a pozriete si pokojné miesto utopené v zeleni a s nezabudnuteľnou panorámou mesta, dozviete sa nielen to, že Praha „stověžatá“ má veží okolo päťsto, ale aj to, že archeológovia v rozpore s legendou dokázali, že Pražský hrad bol postavený o sto rokov skôr ako Vyšehrad. Libušinej obľube to však neprekáža, na Vyšehrade stojí súsošie, do ktorého ju spolu s Přemyslom vytesal roku 1895 Josef Myslbek. A keď už ste tu, za zhliadnutie stojí románska rotunda, kostol sv. Petra a Pavla a podzemné kazematy, v ktorých môžete vidieť originály niektorých sôch z Karlovho mosta. No a Libušu, tú nájdete aj na Karlovej ulici č. 22/24 ako secesnú sochu zdobenú ružami.

Listy pre pani Betty

V novembrový deň dušičiek smerujú na Vyšehrad zástupy kultúrne vzdelaných ľudí s krabicami sviečok. Na cintoríne tu totiž okrem občasného „dvorního rady“ či „choti obchodníka a majitele pivovaru“ odpočíva umelecká elita českej literatúry, výtvarného umenia, hudby, divadla i filmu. Hudobný skladateľ Bedřich Smetana, spisovateľ a novinár Jan Neruda, maliari Antonín Chittussi a Mikoláš Aleš, básnici Karel Hynek Mácha a Vítězslav Nezval, sochár Josef Václav Myslbek. Skromný nápis oznamuje, že by tu mal svoje miesto aj Josef Čapek, keby nebol zahynul v koncentračnom tábore. Jeho brat Karel má na náhrobku vytesaný štátny znak, na otvorenej knihe stojí len meno a dátumy narodenia a úmrtia. Meno jeho manželky Oľgy Scheinpflugovej sa ako stuha symbolicky vinie nad jeho tvorbou i životom. Ak by sme však spočítali sviečky zapálené obdivovateľmi ich diela, každoročne ako jednoznačný víťaz v rebríčku popularity vychádza Božena Němcová. Na hrobe s reliéfom nesmrteľnej babičky v neodmysliteľnom čepci, s vnúčatami, krosnami a mačkou, nielenže horí najviac zapálených sviečočiek, ale zdobí ho aj najviac kvetín a dokonca listov. Tie tu hrobár pietne necháva dovtedy, kým ich nerozpustí napadnutý sneh.

Česká Sapfó

Na Karlovom náměstí, blízko známeho Tančiaceho domu, stojí socha Elišky Krásnohorskej (1847 – 1926). Keď otec umrel na choleru, piatim sirotám sa nežilo ľahko. Bratia, hudobník Jindřich a maliar Adolf, sa starali o kultúrny život rodiny. Navštevovali ich priatelia, umelci a českí národovci. Eliška chodila do školy do dvanástich rokov, tak ako bolo vtedy zvykom. Jej vzdelávanie však pokračovalo doma ďalej, čítala bez ladu a skladu, študovala z učebníc bratov. Neskôr založí prvé české dievčenské gymnázium a bude vášnivo presadzovať, aby aj dievčatá mohli študovať na vysokých školách. Vybojuje si prezývky „naša Sapfó“, „Panna Orleánska“, i „ženský Achileus s heroicky búšiacim srdcom“, tú poslednú od Nerudu. Má šestnásť rokov, keď sa na domácom večierku zoznámi s Karolinou Světlou, ktorá zariadi, aby jej prvé básne vyšli v časopise Lumír. Matku talent ani úspech dcéry nenadchýna, má sa vydať a hotovo! I keď už sa ohlasujú prvé známky kĺbneho reumatizmu, kvôli ktorému sa útla chorľavá poetka nevydá, ale plne ponorí do práce. Desaťročia vedie Ženský výrobný spolok a redakciu Ženských listov. Dnes už nikto nečíta jej patetické básne, ani mravoučné dievčenské romány. Stále však žijú jej libretá k Smetanovým operám Hubička, Tajemství, Čertova stena a Viola. Keď ju kritizovali za básne, Světlá jej poradila, aby prekladala najlepších básnikov a učila sa od nich. Eliška na Byronovi a Puškinovi dokázala, že čeština je vhodná ako literárny jazyk. Posledných tridsať rokov prežila medzi stenami svojho skromného bytu a písala pamäti. K jej 50. narodeninám napísal básnik Josef Vácha: „S naší národní věcí bylo by to docela jinak, kdyby v Čechách žilo více tak velkodušných, rázných, nadšených a poctivých – mužů!“

Romantickí milenci

Keď arcivojvoda Ferdinand Tyrolský prišiel spolu so strýcom Karlom V. ako hosť do domu bohatého kupca Welsera v Augsburgu, posadili ho vedľa najmladšej dcéry majiteľa domu, dvadsaťročnej Filipíny. Ferdinand sa zamiloval do „najkrajšej ženy, akú kedy videl“ a ona lásku opätovala. Otec si to všimol a dcéru pre istotu poslal k sestre svojej ženy Kateřine Lokšanskej na zámok do Březnice. Netušil, že následník trónu sa o desať rokov nato tajne zosobáši so svojou neurodzenou láskou. O rok, keď vrátnik ráno otvára bránu, nájde pred ňou novorodenca. Zámocká pani najdúcha „adoptuje“. Ten istý scenár sa zopakuje o dva roky s ďalším chlapcom. Filipína počas audiencií navštívi cisára s dieťaťom v náručí a vyžaluje sa mu, že jej manžel je šľachtic a ona len mešťanka, preto sa on obáva oznámiť sobáš otcovi. Cisár naletí a vyhlási, že žiaden otec nedokáže odolať takej krásnej neveste. Keď vzápätí nato zistí, že je starým otcom, milencov vyhodí a Ferdinand príde o následníctvo na český a uhorský trón. Dostanú však slušnú apanáž a hrad Křivoklát, kde o dva roky „nájdu“ pred dverami dvojčatá Filipa a Máriu. Vďaka ich romantickej láske nastúpi na trón Rudolf II. Romantickí milenci naozaj žili šťastne, kým neumreli, Filipína prvá vo veku 53 rokov. Filozoficky a mysticky zameraný Ferdinand pre ňu r. 1655 navrhol a dal postaviť letohrádok Hvězda, štvorposchodovú budovu s pôdorysom šesťcípej hviezdy, plnú alchymistických symbolov a antickej mytológie. K tomuto klenotu renesančnej architektúry sa dostanete električkou smerom na západ od Pražského hradu. Na rozdiel od hlučného ruchu mesta, tu je ticho, príroda, hojdačky pre deti, cyklisti, bežci, v zime lyžiari. V letohrádku si môžete pozrieť model bitky na Bielej hore a expozície venované Aloisovi Jiráskovi a Mikolášovi Alšovi.

Nežný barbar Boudník

„Umění je všude kolem nás. Celý život je vlastně jedním velkým uměleckým dílem a každý člověk je umělcem, stačí, když se bude pozorně dívat a nebude se bát,“ to tvrdil pred polstoročím avantgardný výtvarník Vladimír Boudník. Dobu, v ktorej sa narodil, predbehol svojou originálnou tvorbou, názormi i výstredným životom. Ale ako byť normálny, ak ste sa narodili ako nadmieru citlivý človek, ktorý na ulici premaľováva škvrny na omietkach na umelecké diela? Ktorý v každej kope šrotu vidí ohromné poklady? Ktorý si v záchvatoch depresie zapisuje aj tie najmenšie detaily nadľudského sústredenia na tvorbu v prostredí poznačenom totálnym nedostatkom peňazí na živobytie? Známa je veta, ktorou Hrabal popisuje tohto „nežného barbara“ v rovnomennom románe: „A na barvu by ste mi dal, doktore?“ Boudník žil na maximálny plyn uprostred množstva vnemov, ktoré pred neho okolitý svet staval. Maľoval, písal reportáže, poviedky, fotografoval, vymýšľal grafické techniky, bol trestne stíhaný za napadnutie verejného činiteľa, hral sám seba vo filme Viery Chytilovej Perličky na dne, roky sa liečil na psychiatrii, kde viedol výtvarný krúžok pre pacientov a vytvoril cyklus variácií na Rorschachov test, dvakrát sa oženil a umrel smrťou, ktorá ho dostala do učebníc sexuálnych patológií. Kumpánom z krčiem rád dokazoval, akým zážitkom môže byť také poloobesenie sa na kľučke, až raz nadránom doma neustriehol mieru... To všetko z neho urobilo legendu. Ako najväčší Boudníkov odkaz ostáva výzva pre každého z nás, aby sme sa nebránili kreativite, pretože len prílišný rešpekt pred umením nám bráni vo vlastnej tvorbe.

Evašvankmajerjan

Ako osemročný dostal pod stromček bábkové divadlo. „Tak ako existujú stretnutia s osobnosťami, ktoré prinesú fatálnu zmenu do nášho života, analogické stretnutia nastávajú i s predmetmi alebo prostredím, ktoré do konca života alebo na dlhú dobu ovplyvnia naše myslenie, našu tvorbu, náš život,“ konštatuje po rokoch Jan Švankmajer (ročník 1934), svetoznámy český bábkar, režisér a výtvarník-surrealista. Kto videl aspoň jeho animované filmy Něco z Alenky, Konec stalinizmu v Čechách, Lekce Faust (nominácia na Oscara) či Otesánek, vie, prečo Švankmajer tvrdí v svojom Manifeste nového úžitkového umenia, že „iracionalite treba opäť dať oficiálny priestor, adekvátny miestu, ktoré zaujíma v psychike človeka.“ Bábky a surrealizmus mu dali pocit Veľkého Hýbateľa, stvoriteľa osudov, ktorý vyhovuje jeho potrebe zaobchádzať s neživými vecami ako so živými. Pri tvorbe sa anvzájom inšpirujú s manželkou Evou. Ich diela sú, ako hovorí Eva, „dôkazy, že láska i nenávisť, emócie i afekty, dokonca obsesie spolu súvisia, to ony sú skutočnými tvorcami, ktorí vedú našu ruku“. Diela oboch manželov sa stretávajú s rozporuplnými reakciami, od obdivu až po odpor, aký zažila Eva počas jednej výstavy, na ktorej neznámy návštevník dýkou pobodal jej obrazy, predovšetkým ten s názvom Dámska obtíž-menstruace. Švankmajerovská estetika, ktorá dôsledne ignoruje estetické činitele, sa už vyučuje na školách, a tvorba oboch manželov je tak bytostne prepojená, že viaceré diela podpisujú Evašvankmajerjan.

Danica JANIAKOVÁ

Viac o kafkovskom imidži Prahy: Franz Kafka - písanie ako forma modlitby

o Jaroslavovi Haškovi

o Božene Němcovej: Neodháňaj nikdy lásku od seba

o Karlovi Čapkovi: Neobyčajný život Karla Čapka

 

Posledná úprava 25.03.2016

Nájdete nás na FB