„Keď chceme niečo dosiahnuť, presadiť novú myšlienku, chtiac-nechtiac sa musíme vedieť predať. S každým novým ránom pre nás začína jeden obchodný kontrakt,“ hovorí Ivana Čopová, marketingová manažérka a koučka, ktorá vedie klientov k takým zmenám v živote, aby robili to, čo ich teší a napĺňa. Pri koučovaní používa nástroje známe z marketingu.

Boli roky, keď som pil extra ligu. Akoby som sa pre tú lekciu s alkoholom narodil, otec spomínal, že som ako malý na jednej svadbe omylom vypil pálenku a nič, žiaden rev. Rodičia odchovaní na drsnom Podpoľaní dávali deťom „koštovať“ doma pálenú chabzďovicu „na lepšie trávenie“, nič zlé na tom nevideli. Na vysokej škole som sa rozpil totálne, hlavne pivo, až dvadsaťpäť pív denne – čo sa na štúdiu odzrkadlilo tak, že ma v treťom ročníku vyhodili.

Ako dieťa som bol stale chorý, tenučký, taká kostrička potiahnutá kožou. V tých časoch lekári experimentálne skúšali streptomycin, veľa detí po ňom ohluchlo. Ja som prišiel o sluch pravdepodobne ako štvorročný. Moji rodičia si, žiaľ, nevšímali, že sa neotočím, keď na mňa zavolajú; mali vlastné problémy, ktoré obaja riešili tým najmenej vhodným spôsobom, alkoholom.

Krízu mám permanentne a myslím si, že je to prirodzený jav. Nie v zmysle kríza ako katastrofa, nie kríza ako tragédia, ale kríza ako zmena. Rozdiel je v prijatí faktu, že vždy niečo z toho, na čo sme boli zvyknutí, prestáva fungovať. A je našou povinnosťou každý deň si všímať, že sa niečo mení, že to, čo sa prežilo, odchádza a že niečo nové prichádza – a sme povinní to nové zažiť, nachádzať v živote iné, zdravšie a inšpirujúcejšie cesty.

Vždy som bola to, čomu sa hovorí „oplácaná“. Rada som jedla a bolo to na mne vidieť. Najlepšia torta je klobása, tak sa u nás hovorilo. Už v prvej triede základnej školy mi učiteľka povedala, že by som mala jesť menšie desiaty. Začala som ich úmyselne "zabúdať" doma, na ruku som si kreslila krúžok, akože tanier, a keď som ho preškrtla, bola som „najedená“. Tak sa u mňa spustil takmer nekonečný kolobeh diét.

Mami, tvoj príbeh dojíma moje priateľky, hovorí mi dcéra, dávaš im nádej, že toho pravého môžu stretnúť v každom veku.
Mala som 59 rokov, keď som sa znovu vydala. Nikdy predtým som nestretla muža, ktorý by bol taká fascinujúca osobnosť, žil taký neobyčajný život, bol taký inteligentný a kultúrne rozhľadený, a áno, aj pohľadný. Keď ráno vyjde z kúpeľne, voňavý a vitálny, vyzerá ako malý boh.

Prežil som všeličo, bol som hore aj dole, na samom dne. Teraz už viem, že v živote je možné všetko, že medzi nebom a zemou existujú isté veci, a podľa toho sa správam. Nerád používam slovo pokora, lebo len ten, kto prežil podobný príbeh, by ma pochopil.

Päť rokov mi trvalo rozhodovanie, či sa chcem – naozaj! – presťahovať z hlavného mesta na dedinu, z bytu do domu so záhradou. Až som sa jedného dňa rozhodla definitívne a päťdesiatku som oslávila už tam, v dome, v ktorom kúrim drevom a sama ručne vykášam trávu. A to ja, mestské dieťa, kaviarenský typ.

Chcela byť maliarka, chcela byť spisovateľka a prekladateľka, potom si vybrala povolanie „mama na plný úväzok“. Dnes, keď deti dospeli a všetko to nažité si zrazu hľadá vlastnú cestu vyjadrenia, píše a maľuje „trochu s posunom, ale intenzívne“. Obrazy Heleny Sumbalovej ste mohli vidieť na výstave v Medenej ulici v Bratislave. Aktuálne ich nájdete (a môžete kúpiť) aj na facebookovej stránke autorky Helena Sumbalová Art.

Šport sa prelína celým mojím životom, priniesol mi priateľov, ktorí lyžujú, hrajú tenis, golf, patrím do partií, ktoré sa poznajú, stretávajú na tých istých turnajoch, oslavujeme spolu narodeniny. Máme spoločné zážitky, spoločné spomienky, máme stále o čom hovoriť.

Nájdete nás na FB