Písanie ako jedna z ciest k objaveniu svetliny

Písanie ako jedna z ciest k objaveniu svetliny

Napísala 

O Etele Farkašovej sa určite dá povedať, že nepíše pre masového čitateľa. Napriek tomu, alebo skôr práve preto má svoj fanklub verných čitateľov, ktorí oceňujú jej úprimné výpovede, jej súkromné a pritom také základné pravdy o tom, čo je v živote skutočne dôležité. Farkašová je trojjediná autorka – poetka, spisovateľka a esejistka-filozofka, výnimočný zjav v slovenskej literatúre. Laureátka Anasoft litera za prózu Scenár tohto roku prichádza s knihou poetických esejí nazvaných S predtuchou svetliny. Ak ste nestihli besedu s Etelou Farkašovou na tohtoročnej Bibliotéke, tu je krátky záznam jej inšpiratívnych postrehov.

- Ja som si len tak písala, hovorím tomu svoje nádychy-výdychy, možno lyrické, možno reflexívne, nepredpokladala som, že z toho bude poézia. Stále píšem to, čo ma trápi alebo teší. Pamätám si, ako sa ma niekto pýtal, že keď už toľko píšem o záhrade, čo v nej najradšej robím, odpovedala som: čítam a píšem.

Po celý život som bola nadšená čitateľka, teraz však menej čítam a viac premýšľam. Písanie považujem za túžbu lepšie porozumieť samej sebe i za možnosť hlbšie žiť. Trávim čas aj sebaspytovaním: písať či nepísať? Aký to má zmysel?  Nie je to niečo, z čoho sa dajú získať veľké peniaze, aspoň to osloví ľudí? S touto otázkou žijem už niekoľko desaťročí. Priznávam sa k tomu, že píšem, aj keď nepíšem. Práve v záhrade som sa prichytila pri tom, že pri pohľade na oblaky, ktoré milujem, mi naskakujú obrazy, ktoré niekedy nepoužijem, no niekedy je z nich budúci text.

Dnes chcú byť autori originálni za každú cenu. Absolútna originalita už však asi neexistuje. A myslím, že o ňu by ani nemalo ísť. Lebo akokoľvek prežívame individuálne osudy, podhubie, to ľudské v nás, je spoločné. A zachytiť to, čo máme spoločné, presahuje úsilie byť originálny. Uvedomila som si, koľkým autorom vďačím za to, čo si myslím, akým spôsobom stále vo mne rezonuje ten alebo tá, ako sa ich myšlienky zakorenili vo mne a odštartovali ma – a potom som veľmi rada, ak pár mojich viet odštartuje niekoho iného. Je to taká literárna štafeta: niečo som získala, niečo odovzdávam, vidím to ako prirodzenú súčasť ľudského reťazca.

Svetlina je podľa Heideggera štrbina, v ktorej akoby sa na chvíľu zjavilo bytie. Stáva sa nám to najmä v prírode, pri hlbokom zamyslení, nechcem rovno povedať, že meditovaní, lebo meditovanie môže mať aj iné významy, skôr pri rozhutovaní, rozjímaní. Táto myšlienka kdesi vo mne klokotala, keď som písala tieto minitexty. Zdalo sa mi, že písanie môže byť jedna z ciest, ako v sebe objaviť túto štrbinku bytia. Poznáte ten zážitok: idete lesom a objaví sa čistinka, ešte tam ani nie ste a už vidieť iné svetlo na lístí. Čistinka uprostred lesa, na ktorej znehybnieme v úžase, miesto, na ktorom zrazu, na okamih vidíme, chápeme. A toto potrebujeme zažívať v živote, neriadiť sa len logikou všedných dní, len kalkulom má dať a dal.

V mojej novej knihe sa objavuje aj meno Margita Dobrovičová. Bola to poetka, pochádzala z Liptovského Mikuláša, ťažko ochorela, ostala ochrnutá na vozíčku, umrela mladá – jej básne sa ma hlboko dotkli. Keď som sa dostala k jej poézii, oslovila ma tak, že som jej chcela napísať, ale nedostala som sa k tomu, až bolo zrazu neskoro. Používa krátke metafory rúfusovského typu, napríklad: básňou dovidieť na život. To považujem za víziu literatúry, aj mne ide presne o to. Nepíšem pre zábavu, mňa najviac teší, keď mi čitateľ povie, že mu moja kniha pomohla v jeho živote. A toto som našla ja u Gitky. Nosím ju veľmi hlboko v srdci.

Vzájomný vzťah písania a žitia je pre mňa dôležitý. Som vždy sklamaná, keď zistím, že môj obľúbený autor žije tak, že si ho nemôžem vážiť. Myslím si, že človek by nemal v tvorbe predstierať niečo, čo nemyslí úprimne. Ja osobne píšem len o tom, čo mám prežité, prebolené.

Naposledy v Scenári to bolo o starnutí. Myslela som, že ďalšia kniha na túto tému nič nezmení, ale podľa toho, koľko rozhovorov som odvtedy dávala, vidím, že o starnutí a starobe treba hovoriť, nie s dešpektom, ale naopak, opakovať, že človek musí prehĺbiť svoje žitie a dožiť dôstojne. Téma starnutia je rukavica hodená tejto dobe s jej pokrivenými hodnotami.

Kvetka Fulierová (pozn. ilustrátorka viacerých kníh Etely Farkašovej) mi povedala, keď sme sa rozprávali o tom, ako niekedy chýbajú zdroje energie, ktoré by odolávali únave, opotrebovanosti, skepse, že najdôležitejšie je tak či tak vlastné vnútorné svetlo, človek by sa oň mal usilovať, zakaždým ho v sebe nanovo kriesiť. Takže udržovať vnútorné svetlo, aby človek mohol písať, a naopak, písať, aby udržiaval v sebe vnútorné svetlo. Dúfam, že táto kniha pomôže šíriť myšlienku, aby sme nehľadali posilu u iných ľudí, ale usilovali sa udržať v sebe vlastné vnútorné svetlo.
 

Posledná úprava 11.11.2018

Nájdete nás na FB