Napriek všetkému ostávam optimistom

Napriek všetkému ostávam optimistom

Napísala 

Tento rozhovor som napísala pred necelými dvadsiatimi rokmi. Práve vyšla Dvořákova a Kállayova Krvavá grófka, dosť sa o nej hovorilo, ale to, čo mňa, novinárku a začínajúcu vydavateľku kníh, najviac zaujímalo, bol balans jedinečnej osobnosti medzi tvorivými snami a každodennou realitou podnikania. Keď som sa včera dozvedela, že Pavol Dvořák definitívne zavŕšil aj svoj život, aj svoje dielo, zalistovala som v archíve (kedysi som si ho robila pomerne zodpovedne) a užasla, čo všetko z tohto textu ešte stále je aktuálne.

x x x x x

Na príprave novinky, ktorá pútala pozornosť v stánku Slovartu na frankfurtskom knižnom veľtrhu, sa podieľala dvojica profesionálov – spisovateľ Pavol Dvořák a fotograf Karol Kállay. Krvavá grófka Alžbeta Bátoryová, fakty a výmysly. S krvavočervenou (akouže inou?) obálkou, nádhernými ilustráciami a textom, ktorý sa na životný príbeh čachtickej panej pozerá v inom kontexte ako všetky doterajšie spracovania, sa do sveta vypravila legenda prinajmenšom európska. A tak sme sa porozprávali nielen o tejto knihe, ale aj o písaní a vydávaní kníh všeobecne, práve s Pavlom Dvořákom.

Kto prišiel prvý s myšlienkou vrátiť sa opäť k „Bátoryčke“ a urobiť z nej veľkolepý projekt, v ktorom hrá výraznú úlohu obraz?

- Bola to myšlienka Karola Kállaya spojiť dve knihy, obrazovú a textovú. Ukázal mi niekoľko fotografických kníh, zdôrazňujem fotografických, nie kníh iba ilustrovaných fotografiami. Vyzeralo to výborne, v knihe o Koperníkovi bolo napríklad zátišie s astrolábom a perom na stole urobené tak majstrovsky, že ste mali pocit, že Koperník len pred chvíľou odišiel a ešte sa vráti. Do našej knihy sme zaradili hlavné postavy deja nafotené z dobových obrazov, zväčšené detaily portrétov pôsobia ohromne autenticky. Životné osudy grófky Bátoryovej sú také fascinujúce, že si zaslúžia toto náročné spracovanie. Pre mňa znamenalo dva a pol roka práce, pre Kállaya dvakrát toľko, precestoval kvôli fotografiám štyri krajiny. Historička Tünde Lengyelová rešeršovala podklady, zhromažďovala informácie, prekladala pasáže z cudzojazyčnej literatúry. Nie je to len Bátoryčkin príbeh, nie sú to len roky, počas ktorých bola vyšetrovaná a väznená, spracoval som celé pozadie doby, ktorá dovolila, aby sa mohla správať tak, ako sa správala. Začínam inou legendou, grófom Draculom, a končím tureckými vojnami, to je rozpätie 250 rokov. Za mimoriadne šťastné považujem, že sme tu mohli oznámiť, kto vlastne vymyslel legendu kúpeľov v krvi mladých dievčat, ktorej sa neskôr sám zľakol, ale ona začala žiť a rozletela sa po svete. Bolo treba rozlúsknuť mnohé dohady. Do príbehu nikto nemôže vniesť nič nové, všetko už bolo kdesi napísané, len sa naň dá pozrieť z iného pohľadu a v iných súvislostiach.

Táto kniha zaujme aj veľkorysým grafickým spracovaním, ktoré podčiarkuje obsah. To je v praxi slovenských vydavateľstiev skôr výnimka ako pravidlo.

- Vydávanie kníh u nás neuveriteľne upadlo. Knihy vychádzajú so strašnými gramatickými a štylistickými chybami, s nafúknutou obálkou a šedivým vnútrajškom na hnusnom papieri. Ja si myslím, že kniha by mala byť krásna od prvej po poslednú stranu. Že by mala byť dokonalá. Práca s textom a grafická úprava by mali byť dôkladné. Preto hľadám dobrých spolupracovníkov a mám na nich aj šťastie.

Keď ste po štúdiu histórie a niekoľkých rokoch novinárskej praxe prišli v druhej polovici sedemdesiatych rokov ako spisovateľ postupne so štyrmi zväzkami knižnej edície Odkryté dejiny, priniesli ste nový tón, svieži pohľad na dejiny. Ich úspech zrejme rozhodol o vašom ďalšom povolaní. Vyšli ďalšie tituly, ako Prví ľudia v Československu (aj na tie časy nevídaný náklad 60 000 výtlačkov), pre deti ste napísali knihu Lovci mamutov a tí druhí, 15-tisícový náklad sa rozpredal v priebehu niekoľkých týždňov. Aj v komerčnom prostredí, do akého sa v deväťdesiatych rokoch dostalo vydávanie kníh, vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v troch vydaniach vaša Zlatá kniha Bratislavy. Vy ste sa však vydali na vlastnú dráhu a roku 1991 založili vydavateľstvo RAK so sídlom v Budmericiach. Aké sú vaše skúsenosti s knižným trhom, nie z pozície autora, ale vydavateľa, teda toho, kto nesie finančné riziko?

- Ukázalo sa, že existuje hlad po tomto druhu literatúry. Na tom som založil svoju vydavateľskú prax. Nepočítal som však s takým tragickým poklesom záujmu o knihy, aký nastal tohto roku. Aj keď historické knihy vychádzajú ešte stále v slušnom náklade, vydavateľ musí počítať s obrovskými vstupnými nákladmi. Príprava jedného titulu vyžaduje priemerne 1,5 milóna korún. A to sa nedá uhradiť z predaja. Mojou hlavnou náplňou ako vydavateľa je zháňať peniaze. Na ministerstve kultúry, aj u súkromníkov. Zo svojej vydavateľskej práce som nezbohatol. Ale našiel som svoje miesto a uplatnil som sa v ňom.

Vlastne patríte k tomu málu šťastných ľudí, ktorí robia to, čo ich teší a dokážu sa tým uživiť. To je väčší kapitál ako akékoľvek konto v banke.

- Vždy som chcel robiť toto. Máte pravdu, živiť sa koníčkom, to je ideálna pozícia, ktorá sa málokomu podarí. Ľudia u nás opustili svoje profesie, v ktorých boli dobrí, priam vynikajúci, a šli za peniazmi. Myslím si, že je to pre spoločnosť zlé, že tým neuveriteľne stráca. A tak, aj keď to konto v banke nemám, považujem sa za úspešného človeka. Napríklad aj preto, že som partner pre takých ľudí, ako bol Albín Brunovský (ktorý ilustroval moju Zlatú knihu Bratislavy) a teraz Karol Kállay.

Aké boli vaše vydavateľské začiatky?

- Skromné. Počiatočný vydavateľský kapitál bol môj posledný plat. Vydal som vtedy dve knihy – prepis filmu Rošáda s Michaelom Yorkom a zošit o zničení bratislavského Podhradia. Myslel som si, že York zaplatí Podhradie. Stal sa pravý opak. Podhradie nakoniec vyšlo v 10-tisícovom náklade, našiel som naň aj sponzorov. No a Yorka mám dodnes na sklade. Dospel som preto k záveru, že sa dobre orientujem v histórii, ale neviem robiť komerčnú literatúru. Tak prečo by som sa mal o ňu pokúšať? Napísal som a vydal román literatúry faktu Podivný barón, životný príbeh nemeckého amatérskeho archeológa žijúceho v Púchove, ktorý zapísal slovenskú archeológiu do európskych dejín. Predalo sa 8000 kusov, ozvali sa dokonca potomkovia baróna Hoeninga, ktorí sa zaslúžili o nemecké vydanie. Podľa knihy vznikli dva dokumentárne a jeden hraný film.

Potom som už zostal pri čistej histórii. Zlomovou knihou boli Kroniky stredovekého Slovenska. Tam som narazil na titul, o ktorom som bol presvedčený, že musí vyjsť. Dve vydavateľstvá autorovi vrátili rukopis s tým, že je dlhý a neperspektívny. Ja som mu naopak odporučil, aby ho ešte rozšíril. Môj syn, ktorý má grafické štúdio, sa sústredil na grafickú úpravu. Kniha mala obrovský úspech, predalo sa 4000 kusov a získala sedem cien. Táto vec rozhodla, že som sa stal editorom prameňov. Odvtedy som ich vydal päť a všetky získali uznania aj v profesionálnej oblasti, aj medzi čitateľmi. Rád by som to robil ďalej. Záujem o tieto vzácne a krásne knihy je, to vidím aj podľa listov čitateľov, ktorí si knihy objednávajú priamo vo vydavateľstve, keď ich nemôžu zohnať v kníhkupectvách.

Ktorý projekt považujete za svoj najväčší vydavateľský čin?

- Jednoznačne Poctivú obec budmerickú, z ktorej vyšli už dva zväzky a pripravujeme tretí. Autorom je špičkový historik Ján Tibenský. Napísal dejiny obce, ktoré sú novým typom historickej spisby. Zaznamenal dejiny jednej obce v priebehu storočí, urobil hlbokú sondu, z ktorej sa dozviete, ako ľudia žili, čo jedli, ako sa obliekali, aké boli mýta, proste každodenný život jednej slovenskej dediny počas celej jej existencie. A čo je najdôležitejšie, celé dielo zaplatila práve táto malá dedina, trojdielna kniha vychádza v réžii obecného úradu. Keď zháňate pemiaze na podporu knižných projektov, stále počúvate nárek, ako nikto nemá peniaze, ani ministerstvo, ani podniky. A keď tu vidíte entuziazmus jednej malej dediny, zrazu zistíte, že napriek všetkému ostávate optimistom.

Nevyčerpáva vás organizačná práca okolo vydavateľstva? Teraz ste okrem nej dokončili aj náročný text. Ostali vám ešte sny, tvorivé plány spisovateľa?

- Ostali. A snívam ich už dlho. Chcel by som totiž kronikársky spracovať dejiny Slovenska. Kronikársky, to myslím v príbehoch, ktoré zbieram tridsať rokov. Úvod, teda pravek som spracoval do televízneho cyklu Stopy dávnej minulosti, druhá časť by sa mala volať Zrodenie národa a zobrazovať naše dejiny od príchodu Slovanov až do chvíle, keď môžeme povedať, že na tomto území žili Slováci. Tretia časť sa bude volať Hľadanie vlasti a bude zameraná na mapovanie toho, ako sa menili hranice, ktoré dostali dnešnú podobu. Zatiaľ je celý projekt naozaj len snom, pretože to by opäť mali byť krásne knihy s nádhernými fotografiami – a ako také budú drahé.

Vyšlo v časopise InfoKnihy Slovensko, 05/1999
 

Posledná úprava 23.12.2018

Nájdete nás na FB