Literárne selfie, alebo prečo dnešní autori vťahujú čitateľov do svojich životov

Literárne selfie, alebo prečo dnešní autori vťahujú čitateľov do svojich životov

Napísala 

V pozvánke na jedno z podujatí festivalu Anasoft litera sa objavilo slovo „selfie“. Členovia poroty literárnej súťaže si totiž všimli, že v posledných štyroch-piatich ročníkoch – a v tomto zvlášť – vidieť zreteľné sústredenie sa autorov na egodokumenty. „Je sebastrednosť novým trendom v literatúre? A prečo?“

Na otázky moderátorky Ivany Taranenkovej odpovedá literárny vedec Peter Zajac a Ivana Gibová, autorka dvoch autobiografických próz (Usadenina 2013, Bordeline 2014).

Ivana Taranenková:  – Najvýraznejším trendom v slovenskej literatúre je orientácia na príbeh vlastného Ja, na vlastnú skúsenosť a históriu seba, svojej rodiny či miesta, odkiaľ autor pochádza, kde žije. Tento trend vidíme aj v tvorbe s literárnymi ambíciami, aj v tej, ktorej ide o priamočiary čitateľský úspech. O čom hovoríme, keď hovoríme o autobiografickosti? Prečo dnešní autori vťahujú čitateľov do svojich životov?

Peter Zajac: – Oproti českej literatúre máme menší sklz. Tá už v 90. rokoch stavala na autentickosti. Nadväzovala na prózu českého disentu, ktorá bola v 70. a 80. rokoch písaná väčšinou vo forme denníkov či listov, lebo si tento žáner vybrala ako odpoveď na faloš oficiálnej literatúry. Moment autentickosti existoval vtedy aj v slovenskej literatúre, no stál v úzadí, príkladom môžu byť Tatarkove Písačky, tvorba Ivana Kadlečíka, skvelý román Janka Silana Dom opustenosti a ďalšie. Ako odpoveď na postmodernu 90. rokov, ktorá bola založená na intertextualite, sa aj u nás objavil po roku 2000 silný príklon k autobiografiám.

Ivana Taranenková: – Vyberám z recenzie na tvorbu Ivany Gibovej: „V svojej druhej knihe sa Ivana prestala správať ako literárna postava a začala sa správať ako človek.“ Od prvej knihy poviedok, v ktorých absurdné je normálne a ide hlavne o paródiu reality, k druhej, v ktorej si autorka vybrala vážnu tému hraničnej poruchy a sama zvážnela...

Ivana Gibová: – Zmena prišla prirodzene, keďže píšem od srdca. Posun vyplynul aj z toho, že mi bolo jasné, že po Usadenine už nič podobné nenapíšem, lebo je to vyčerpané, dokonca dnes už viem, že to bolo vyčerpané ešte pred napísaním tejto knihy. Ale druhá kniha by bez chýb tej prvej nebola taká, aká je. Posunula som sa ľudsky a z toho vyplynulo menej konštruovania a väčšia úprimnosť. Neplánovala som písať autentickejšie, stalo sa to. Písala som po papierikoch tak, ako zvyknem, tu vetička, tam vetička, potom som to dlho škrtala.

Ivana Taranenková: – Základná otázka znie, či je dnešné selfie-písanie to isté, ako kedysi autoportrét, či sa autobiografický žáner mení pod vplyvom nových technológií a sociálnych sietí... Či je miera otvorenosti a vťahovania čitateľa do intímnych sfér väčšia...

Peter Zajac: – Nepovedal by som, že je väčšia miera otvorenosti, skôr miera blízkosti. Ak si pozriete niekdajšie autoportréty, v ktorých pozorovateľ pozoruje pozorovateľa, tak človek je na nich zvyčajne zobrazený menší, okolie veľké a jasne rozpoznateľné, s mnohými detailami. Na selfie však vidíte zblízka človeka, jeho veľkú hlavu, okolie je ďalej a v úzadí. Odlišnosť medzi autobiografickým portrétom a selfie fotografiou je teda v ohnisku vzdialenosti. A v literatúre tiež nejde o väčšiu otvorenosť, ale o inú optiku, čo je výhoda i nevýhoda.

Selfie môže, no nemusí byť prózou povrchnosti. Pozerám sa niekomu tak blízko do tváre, že mu môžem vidieť do mysle. Je to niečo, čo by som nazval problémom estetiky vnímania, vnímania emócií a zmyslov, toho, čo vidím, počujem, cítim, čoho sa dotýkam. Druhá kniha Ivany Gibovej je vlastne defilé pachov a dotykov i neschopnosti dotýkať sa, za tým všetkým je svet bolesti. O bolesti sa hovorí, že je šiestym zmyslom. Ide aj o estetiku vratkosti, vratkosti pohybu, ktorý skončí pádom, vratkosti ľudského osudu.

Ivana Gibová: – Slovo selfie z duše nemám rada, považujem ho za znásilňovanie slovenského jazyka, nemám ho v slovnej zásobe. Ale autoportrét ako zobrazenie jedného človeka, ten má podľa mňa hlboký zmysel. Na obrazy Egona Schieleho sa dokážem pozerať celé hodiny, zatiaľ čo stovky selfie-portrétov preplávajú okolo mňa a neregistrujem ich. Facebook takých produkuje obrovské množstvá. Nechápem, prečo sa tento neduh tak rozšíril, prečo majú ľudia potrebu informovať iných ľudí o všetkom, čo robia, dokonca o tom, čo jedia. Je to povrchné, človek sám seba cvakne za sekundu a tým to umrie. Pre mňa neprináša selfie-portrét žiadnu hodnotu. Alebo tomu len nerozumiem.

Ivana Taranenková: – Kedysi autor potil pri autobiografii krv, dnes niekto „dá“ za dva roky aj štyri autobiografické romány. Kde je hranica medzi banálnym, povrchným, podenkovým a medzi tým ozajstným?

Peter Zajac: – Najťažšie je písať taký typ literatúry, ktorý si vyžaduje vysokú mieru selektívnosti, a to je oral history. Lebo v osobnom svedectve, ktoré s nadšením nahráte na diktafón a prepíšete, s hrôzou objavíte množstvo balastu. Až potom nastúpi autorská práca, ten dôležitý druhý krok, ten selektívny aparát, od ktorého závisí konečný výsledok. Ak si autor myslí, že vychrlí „penu dní“ a má knihu, tak nie. Ten, kto nechce byť onou „penou dní“, musí pracovať so selektívnym aparátom, musí ho mať nadmieru vyvinutý.

Raz som v nejakom dokumente zachytil, že 94 percent našich činností je nevedomých. To ma šokovalo. Nevedomé však neznamená neexistujúce, čo objasním na tomto príklade: niekedy okolo roku 1993 som prvý raz použil termín „estetika chvenia“ a roky som bol na tento termín hrdý. Pred dvomi mesiacmi som však našiel text z roku 1967, v ktorom toto „chvenie“ použil Dušan Mitana. Viem, že som Mitanov text kedysi čítal, kdesi mi uviazol v mysli a vynoril sa, keď som hľadal vhodný pojem. Aj autor – bez ohľadu, či si to uvedomuje, alebo nie – hľadá stratégie, ako to nevedomé vyplaviť do vedomia, a nájde ich nevedome v kontexte toho, čo už existuje.

Ivana Taranenková: – Nenaznačuje tento trend, že autori rezignovali na veľké príbehy a sťahujú sa do seba? Prečo sa ľudia rozhodnú rozprávať príbeh o sebe a nevymýšľajú si?

Ivana Gibová: – Podľa mňa je to preto, že k nám prichádza zo všetkých strán množstvo informácií a my ich nemáme čas vstrebať. Človek to potrebuje dostať zo seba von, začne písať, a zrazu zistí, že denné písanie je dobré, lebo mu pomáha v tomto zrýchlenom svete dostať zo seba ten pretlak. Autori vedia, že zapisovať vlastné myšlienky, to je ako chodiť k psychiatrovi, len lacnejšie.

Peter Zajac: – Autobiografickosť má v písomnom prejave tri stupne: tým prvým je osobné svedectvo, môže to byť bežná konverzácia, ale môže to byť aj východisko pre literatúru. Druhou formou sú literárne žánre, denníky, listy, pamäti a podobne. Tretia úroveň je najzaujímavejšia, je to existenciálny spôsob písania, orientovaný na individualitu, na jej život medzi narodením a smrťou. Nie je to selfie. Kedy vlastne robím selfie? Keď chcem potvrdiť seba s niekým významným, alebo seba na nejakom významnom mieste. Pri existenciálnom spôsobe písania ma nezaujíma to, či Ivana Gibová píše o Ivane Gibovej – taký by bol pohľad bulváru – ale to, čo Ivana Gibová píše o istom spôsobe existencie, o skúsenosti, ktorá mi nie je dostupná. Zaujíma ma človek a jeho jedinečná životná situácia.
 

Posledná úprava 23.06.2016

Nájdete nás na FB