Dobrý z úcty k životu

Napísala 

Kornel je dobrý z úcty k životu, hovorieva manželka Kornela Földváriho Naďa. „Kornel, keď píše, nie je len dobrý, je výborný,“ dodal k tomu Tomáš Janovic na krste Földváriho novej knihy Až pod čiernu zem.

V nemocničnej posteli, po nociach a svietiac si baníckou čelovkou, nehybne ležiaci a v neistote, či bude vôbec ešte niekedy chodiť – tak písal Kornel Földvári smutno-veselé memoárové poviedky z prostredia PTP v Stochove. Kniha nazvaná Pod čiernu zem bola krstená čiernym uhlím, humorná narážka na nemocničný pobyt, no zároveň aj symbolická pripomienka toho, že autor strávil rok vojenskej služby v jednej z kladnianskych šácht. Ľudia zabúdajú, kto si ešte pamätá, čo boli pomocné technické prapory, známe pod skratkou PTP, onen špeciálny útvar československej armády pre nespoľahlivých občanov?

– Na pridelenie do PTP boli potrebné isté „kvality“. So mnou tam bol syn výrobcu motoriek Jawa, lekár, ktorý bol synom bývalého buržoázneho politika, zverolekár, ktorému tri týždne po promócii odňali titul a poslali ho fárať do bane. Môj otec a strýko boli živnostníci, dvaja hodinári, ktorí spoločne vybudovali vlastný obchod. Keď im obchod znárodnili, môjho otca zatvorili a mňa vyhodili z vysokej školy, bolo jasné, kam narukujem. Pri odvodoch sa ma provokatívne spýtali, ku ktorej zbrani by som chcel narukovať. Čo som mal povedať? Mlčal som. Po rokoch som sa dostal k zápisnici z mojich odvodov, kde som si prečítal: „Branec je inteligentný a mlčanlivý“. A teraz rozprávam a rozprávam.

Vojenské jednotky PTP boli založené na to, aby sa v nich dostali všetci nepriatelia režimu pod dohľad. Bol to geniálny kokteil, miešali v ňom vyhodených študentov, kulackých synov a synov živnostníkov, ako olivu občas prihodili nejakého farára a doliali to kriminálnikmi a vrahmi. Medzi nami boli tí, ktorých chytili pri pokuse emigrovať, aj zopár vojakov zo Sudet, ktorí prešli wehrmachtom a zajateckými tábormi, prežili všetko možné, len nič dobré, a teraz si mali splniť „čestnú povinnosť“ každého občana a brániť vlasť, ktorú nenávideli. A boli medzi nami aj dedinskí hlupáčikovia, ktorých síce odviedli na vojnu, ale hneď ich šupli pod zem, aby nebolo vidieť, akí sú to neschopní vojaci.

Rukoval som ako 21-ročný v roku 1953 a o dva roky na to, presne na Vianoce som sa dostal domov. O PTP som sa pokúšal písať od začiatku, už tam, priamo na mieste, v bani som si zaznamenával poznámky na kúsky kartónov. Ale príbehy sa akosi vzpierali, vzdorovali spracovaniu. Ja som mal totiž dlho predstavu, že človek by nemal písať to, čo zažil, že je to plagiát života. Že písať sa má literatúra. A tak som tlačil pred sebou celé roky ten dobrý úmysel zaznamenať svedectvo o dobe, ktorú sme žili. A až v tej nemocnici som pochopil, že netreba domýšľať žiadne umelecké pointy, a že sa nedá nič iné, len pokorne zachytiť všetko tak, ako sa to naozaj stalo.

Dlho som odolával naliehaniam priateľov, aby som písal pamäti. Ako 65-ročný som hovoril, že si na to ešte príliš veľa pamätám. Že pamäti je najlepšie písať až vtedy, keď človek na všetko zabudne. Vtedy sa dobre fabuluje.

Po osemdesiatke som s ohromením zistil, že si pamätám všetky detaily. Zisťujem, že spomienky sú uložené kdesi v pamäti, starostlivo uzavreté v skrinke, od ktorej nemáme kľúč a netušíme, v ktorej časti mozgu sa nachádza. Ale keď náhodou tú skrinku aj kľúč k nej nájdeme, je tam všetko. Počas celého života sa nám to v hlave hromadí, kompostuje a keď to potrebujeme, nájdeme to.

Chcem sa poďakovať Ferovi Jablonovskému, ktorý knihu veľmi pekne a nápadito graficky spracoval. Kapitolky som písal v nemocnici, keď som nevedel, čo so mnou bude, po ležiačky som čarbal prepisovačkou na zdrapy papiera. Je to neuveriteľné, ale tento človek bral domov tie kúsky papiera s príšerným rukopisom, prepisoval ich na počítači a nosil mi ich naspäť, aby som ich znovu preškrtal. Nebyť Ferka, kniha by po prvé nevyšla, po druhé, nebola by taká pekná, a po tretie, možno by som sa ani ja nevymotal zo zdravotných problémov, možno by som sa stratil v pocite, či ešte vôbec má niečo zmysel. Chcel by som sa mu poďakovať aj za to, že tá kniha vyzerá mimoriadne, podľa Tomáša Janovica je „noblesná“.
 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB