Musíme opustiť život, ktorý sme si naplánovali. Len tak dostaneme život, ktorý nás očakáva, hovorí Anselm Grün, jeden z najobľúbenejších spirituálnych autorov dneška. Tento ekonóm v benediktínskom kláštore opátstva Münsterschwarzach napísal desiatky knižných bestsellerov, ktoré vychádzajú v miliónových nákladoch a v ktorých spája duchovné poznanie kresťana, jungiána i zenového budhistu. V češtine vyšli ďalšie dve z jeho kníh, v ktorých potvrdzuje, že toho vie veľa o umení žiť i o umení starnúť.

V každom životnom období riešime úlohy, ktoré k nemu patria a ktoré nám často pripadajú ako kríza. No stredný vek, to je vstup do pekla, hovorí Joseph Campbell. Vtedy si všetci priznáme, či už vedome alebo nevedome, že túžime hlavne stať sa tým, kým skutočne sme. Depresie sú signálom, že sme sa od tejto cesty, od zmyslu nášho života odchýlili.

Ako je to možné, že sa cítime osamelí, keď je nás tak veľa? Prečo je čoraz ťažšie nájsť v preľudnenom svete spriaznenú dušu? Celoživotné vzťahy sú zriedkavé, rodiny sa rozpadajú, jednotlivci sa cítia vykorenení... Niečo sa s nami deje? Prečo už nie sme schopní vytvárať blízke väzby? A v čom nám môže pomôcť a zároveň aj uškodiť fenomén sociálnych sietí, kde svojím spôsobom väčšina z nás nejakých tých priateľov predsa len má?

Existuje také cvičenie: predstaviť si, ako niekto na našom pohrebe prednáša smútočnú reč. Chcel by som počuť, že som bol dobrý riaditeľ nemocnice? Alebo radšej to, že som bol dobrý otec? Aj dobrý kamarát? A možno aj to, že som bol športovec? A potom sa treba pýtať, čo som pre to v ten deň urobil.

Parkinsonov zákon hovorí, že práca rastie úmerne s časom, ktorý je možné na ňu vynaložiť. Pretože sme v tomto on-line svete na príjme stále, rozrástla sa práca tak, že vypĺňa každú hodinu, keď sme hore. A často zisťujeme, že nám to, čo robíme ako pracovnú povinnosť, nedovolí urobiť to, čo by sme urobiť naozaj chceli.

Už Freud kedysi vyhlásil, že žiaden rodič nie je ideálny, no niektoré rodinné vzťahy dokážu byť mimoriadne ničivé. A azda najničivejší vie byť vzťah matky a dcéry.

Pojem „flow“ definuje autor knihy ako „stav, v ktorom sú ľudia tak ponorení do nejakej činnosti, že sa im nič iné nezdá byť dôležité“. Ľudia vtedy zabúdajú na seba, na svet okolo a splývajú s tým, na čo sa sústredili. Csikszentmihalyi tento stav považuje za podstatu ľudského šťastia. 

Bábika ako rodinný poklad, ako symbolika želaných vlastností pre syna, dcéru, priateľa, či avatar seba samého, svojho najlepšieho Ja – takto vnímajú v Japonsku bábiku, ktorá pre nich nie je len hračkou na hranie. Bábika v sebe zrkadlí ideály, po ktorých ľudia túžili v minulosti, a túžia aj teraz. Aká by bola tá vaša?

Silvan Tomkins začal jednu prednášku vyhlásením: „Tvár je ako penis!“ Myslel tým, že tvár má do istej miery vlastnú vôľu. Že keď prežívame emócie, vyjadrujeme ich tvárovými svalmi, niektoré z nich môžeme ovládať, niektoré nie a vďaka tým druhým signalizujeme navonok, čo si naozaj myslíme. Ak vieme čítať v tvárach iných ľudí, uvidíme ich takých, akí naozaj sú, a dokážeme sa rýchle a správne intuitívne rozhodnúť.

„Máme podozrenie, že opakom zlého nemusí byť nutne dobré, ale že jeho opakom môže byť niečo ešte horšie.“ Tento paradoxný výrok patrí americkému psychológovi Paulovi Watzlawickovi, predstaviteľovi komunikačnej teórie v psychoterapii. Jeho dve kultové knihy s ironickými názvami Úvod do nešťastia a Všetko dobré je na niečo zlé vyšli v češtine vo vydavateľstve Portál.

Nájdete nás na FB