Krízu mám permanentne a myslím si, že je to prirodzený jav. Nie v zmysle kríza ako katastrofa, nie kríza ako tragédia, ale kríza ako zmena. Rozdiel je v prijatí faktu, že vždy niečo z toho, na čo sme boli zvyknutí, prestáva fungovať. A je našou povinnosťou každý deň si všímať, že sa niečo mení, že to, čo sa prežilo, odchádza a že niečo nové prichádza – a sme povinní to nové zažiť, nachádzať v živote iné, zdravšie a inšpirujúcejšie cesty.

Vždy som bola to, čomu sa hovorí „oplácaná“. Rada som jedla a bolo to na mne vidieť. Najlepšia torta je klobása, tak sa u nás hovorilo. Už v prvej triede základnej školy mi učiteľka povedala, že by som mala jesť menšie desiaty. Začala som ich úmyselne "zabúdať" doma, na ruku som si kreslila krúžok, akože tanier, a keď som ho preškrtla, bola som „najedená“. Tak sa u mňa spustil takmer nekonečný kolobeh diét.

„Je bohužiaľ pravdou, že keď je žena manželkou a matkou, nemôže byť aj hetérou, rovnako ako hetéra trpí, že sa nestala matkou. Existujú ženy, ktorých údelom nie je rodiť deti, ale prinášať duchovné znovuzrodenie mužovi, čo je funkcia veľmi dôležitá,“ napísal 83-ročný Jung v liste Carlovi Jeffreymu. Hetéra, na ktorú vtedy určite myslel, bola Toni Wolffová, prezidentka Psychologického klubu v Zürichu, autorka výrazu „komplexná psychológia“ – a jeho dlhoročná milenka.

Pojem „flow“ definuje autor knihy ako „stav, v ktorom sú ľudia tak ponorení do nejakej činnosti, že sa im nič iné nezdá byť dôležité“. Ľudia vtedy zabúdajú na seba, na svet okolo a splývajú s tým, na čo sa sústredili. Csikszentmihalyi tento stav považuje za podstatu ľudského šťastia. 

Jedného dňa sa ku mne dostal kúsok papieru, na ktorom mi istá žena napísala, že by ma chcela aspoň raz v živote navštíviť. Ten list na mňa urobil dojem, pozval som ju a ona prišla. Bola to žena bez vzdelania, viedla domácnosť svojmu bratovi, mali malý novinový stánok. Láskavo som sa jej spýtal, či naozaj rozumela mojim knihám, o ktorých hovorila, že ich čítala. A ona odpovedala týmto podivuhodným spôsobom: „To nie sú knihy, pán profesor, to je chlieb.“

Hovoríme o lyžovačke v Štajersku, ktoré sa považuje v lete za „zelené srdce Rakúska“, v zime skôr za „biele“.

Zrelý vek je často vekom bilancovania. Človek sa pýta: kto vlastne som, ako to žijem, som spokojný s tým, čo som dosiahol? S čím najčastejšie prichádzajú za koučom klienti, ktorí prechádzajú krízou stredného veku? Sú témy päťdesiatnika iné, ako témy dvadsiatnika či tridsiatnika?

Často hovoríme, že žijeme v strese, že toto je mimoriadne náročná doba, ktorá na nás kladie vysoké nároky – ale nakoniec vysvitne, že najhoršie je to, čo na seba kladieme sami. Že to ja som ten či tá, kto si nevie určiť správne priority, kto si zle organizuje život, kto si nenájde čas na rodinu a seba a kto si toho priveľa naložil. Človek je najväčším stresorom samého seba. - Veronika Lukáčová, Heuristic Management

Nájdete nás na FB