„Mali sme šťastie, keď sme začali písať detektívky, Stieg Larsson práve naštartoval svetový záujem o severskú krimi a my sme vošli do tejto prajnej atmosféry,“ takto skromne zdôvodnili úspech svojej krimi série o policajnom psychológovi Sebastianovi Bergmanovi  z tímu Riksmordu jej dvaja autori zo Švédska, ktorí tohto roku „hviezdili“ na Bibliotéke.

Spisovateľka Agnès Martin-Lugandová pracovala niekoľko rokov ako klinická psychologička. Svoj prvý román Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu zverejnila najskôr na internete. Príbeh majiteľky literárnej kaviarne v Paríži, ktorá pri havárii príde o manžela a dieťa a odchádza do Írska spamätať sa z tejto obrovskej straty, okamžite zaznamenal úspech. Autorka, ktorá medzitým napísala ďalšie štyri knihy (v slovenčine zatiaľ okrem jej debutu vyšli tituly Život je ľahký, nerob si starosti a Ľutujem, nemám čas...), sa v týchto dňoch stretla s čitateľmi na pôde Francúzskeho inštitútu v Bratislave a na Bibliotéke.

„Prichádzame s dobrou správou, u nás už nasnežilo až do údolia, budúci týždeň sa začne lyžiarska sezóna,“ uviedol Christoph Eisinger bratislavskú prezentáciu Ski amadé, najväčšieho lyžiarskeho regiónu v Rakúsku. Vlani privítali pol milióna hostí, 28 000 z nich prišlo zo Slovenska. Slováci lyžujú v Alpách každý rok vo vyššom a vyššom počte, v priemere tu trávia 5-7 dní zimnej dovolenky.

Na celom Slovensku by sme sotva našli miesto s takým romantickým geniom loci, ako má Bojnický zámok. Fascinujúca stavba, akoby vytiahnutá z rozprávkovej knihy. Či skôr z filmu, filmári ju objavili už dávno, tu sa nakrúcala Šialene smutná princezná, Fantaghiró, alebo naposledy Johankino tajomstvo. Súčasnú podobu zámku navrhol a zrealizoval posledný šľachtický majiteľ, cestovateľ a zberateľ umenia Ján František Pálfi.

Do Trenčína sme vchádzali podvečer. Zapadajúce slnko práve zalialo hrad teplým svetlom, jeden rýchly cvak z okna mikrobusu a kým sme sa ubytovali, padla na dominantu mesta noc. Večernú vychádzku úzkou uličkou k hradu, do tmy ponorenú studňu lásky a stredovekú večeru s podbradníkmi odporúčam absolvovať s miláčikom, čistá romantika.

Prečo ma staroba a starnutie  priťahuje? Na túto rečnícku otázku si etnografka Ľubica Voľanská sama odpovedá: „Pri čítaní príbehov najstaršej generácie som mala pocit, že sa mi dostávajú pod kožu, dotýkajú sa mojich citov, pomáhajú mi pochopiť vlastné konanie i konanie ostatných ľudí okolo mňa. Inšpiráciou mi bol aj život môjho starého otca a mojich rodičov. K porovnaniu Bratislavy a Viedne ma priviedla práca turistickej sprievodkyne. Podľahla som stereotypnej predstave o pestovaných rakúskych dôchodcoch a chcela som spoznať ich život.“

...to nás posilní, hovoria spolu s Nietzschem psychoterapeuti. Keď za nimi príde klient s tým, že prežil mimoriadne ťažkú životnú traumu, vedú ho pri terapii tak, aby bol schopný vybudovať si na troskách nový, lepší život, aby stratu videl ako šancu rásť, ako príležitosť k zmene a osobnému vývoju. A k zvládnutiu traumatických životných okolností často používajú také zaujímavé nástroje, ako sú analýzy snov a obľúbených rozprávok ich klientov.

Kam sa stratili chlapi? – pýtal sa pred pár rokmi počas svojej krátkej prednášky na TED Philip Zimbardo, psychológ zo San Francisca, áno, presne ten, ktorý sa kedysi preslávil svojim kontroverzným projektom „väzňov a väzniteľov“ (kto nevie, o čo šlo, povinne googliť). Po úspešnej prednáške nasledovala e-kniha The Demise of Guys, ktorá vyvolala polemiku, no a teraz je na svete knižný Odpojený muž, kniha, v ktorej Zimbardo tvrdí, že technológie pripravuje chlapcov a mužov o mužnosť a čo sa s tým dá robiť – a či vôbec niečo.

Nájdete nás na FB