Stať sa tým, kým človek je

Stať sa tým, kým človek je

Napísala 

V každom životnom období riešime úlohy, ktoré k nemu patria a ktoré nám často pripadajú ako kríza. No stredný vek, to je vstup do pekla, hovorí Joseph Campbell. Vtedy si všetci priznáme, či už vedome alebo nevedome, že túžime hlavne stať sa tým, kým skutočne sme. Depresie sú signálom, že sme sa od tejto cesty, od zmyslu nášho života odchýlili.

Erel Shalit

CYKLUS ŽIVOTA
Témata a příběhy životní cesty
Portál, 240 s.

Erel Shalit je izraelský psychoanalytik, ktorý vychádza z diela C. G. Junga. Knihu o cykloch života písal niekoľko rokov. Zhrnul v nej skúsenosti svoje aj svojich klientov pri hľadaní individuálnej cesty životom. Nadväzuje na Ericksona, Levinsona a najmä Junga, ktorí predstavili život človeka ako plavbu jednotlivými cyklami, pričom v každom z nich existuje archetypálny obraz, či skôr súbor psychologických tém, ktoré sú preň typické. Shalit pomenováva štyri takéto cykly: dieťa, puer a puella (mladý muž a mladé dievča), dospelý a senex (starý človek). Človek prechádza od jedného archetypu k druhému a hľadá zmysel a životné hodnoty, ktoré sú jedinečné práve pre neho. V ranom detstve dieťa naráža na polaritu základnej dôvery versus nedôvery, zatiaľ čo dospievajúci rieši otázku identity versus zmätenia úloh. Raná dospelosť stavia pred mladých ľudí dôležité rozhodnutia: voľbu povolania a životného štýlu. Býva to obdobie energie a potenciálu, ako aj spoločenského nátlaku. Hlavnou úlohou dospelosti je nájsť rovnováhu pri angažovaní sa v spoločnosti a v bytostnom Ja. Ak starý človek spätne vidí v svojom živote zmysel a hodnotu, dokáže lepšie čeliť smrti a umieraniu. V záverečnom štádiu zrelosti riešime celistvosť ja versus zúfalstvo. Celistvosť sa nachádza v človeku, ktorý sa postaral o veci aj o ľudí a prispôsobil sa víťazstvám aj sklamaniam patriacim k životu. Sklamanie je osudom človeka, ktorý, ak sa díva na seba v zrkadle smrti, cíti, že „času je príliš málo na to, aby sa pokúsil o nový život.“

Ukážky z knihy Cyklus života:

Freudovská psychológia je založená predovšetkým na archetype dieťaťa a jeho rozvoja počas detstva, napriek tomu, či skôr možno práve preto, že Freud sám bol dosť neurotickým dospelým. Jungovský prístup je viac psychológiou starca, kľúčový dôraz kladie na hľadanie zmyslu. Hoci Jung bol počas celého života hravým dieťaťom, na brehu jazera si staval veže a hrady, pri hľadaní zmyslu sa vrhal do vnútra svojej introvertnej duše. Hlavný dôraz kládol na prechod do stredného veku. Všimol si, že okolo štyridsiatky nastáva postupný proces zmeny osobnosti. Neurotické poruchy dospelých ľudí pripisoval bežnej túžbe predĺžiť si mladosť a neochote prekročiť prah zrelosti a prijať starnutie. Kult mladosti a časté problémy s prijímaním faktu, že nevyhnutne zostarneme, vystihujú patológiu našej doby.

Freud mal tendenciu považovať dospelosť za javisko, na ktorom sa znovu odohrávajú rané nevedomé konflikty, nie za obdobie ďalšieho vývoja. Očakával, že človek dosiahne psychosexuálnu zrelosť tak, že úspešne vyrieši konflikty a prekážky v každom štádiu vývoja v detstve a puberte (orálnom, análnom, falickom, latenčnom a genitálnom), kým nevyriešené konflikty prinesú stagnáciu. Napríklad v dôsledku prísnej, náročnej a ovládajúcej rodičovskej výchovy počas análneho štádia sa môže vytvoriť análne-retenčná osobnosť, ktorá bude typicky obsedantná, kompulzívna, podozrievavá a prehnane poriadkumilovná.

Erik Erikson neskôr načrtol osem štádií/vekov človeka (Eriksonova žena Joan k nim pridala deviate štádium). Od kolísky po starobu sa dieťa aj dospelý stretávajú s mnohými polaritami, s ktorými sa musia vyrovnať. Každé štádium prináša do ľudského života krízu a ústrednú otázku, ktorou sa musí zaoberať (napríklad dospievajúci sa pýta: Kto som?).

Na ceste životom je v prvej jeho polovici úlohou mladého „cestovateľa“ odísť z domu, vykročiť do sveta a hľadať dobrodružstvo, nájsť svoju vlastnú cestu. V druhej polovici života sa hrdina „vracia domov“, často po absolvovaní veľmi dlhej a náročnej cesty. Tou najdôležitejšou úlohou počas „plavby na rieke života“ je nájsť naše vlastné, jedinečné bytostné Ja a tak získať pocit, že žijeme zmysluplný život.

Patológia sa pravdepodobne rozvinie vtedy, keď sa človek odchýli od zmyslu svojho života. „Ak nie je človek zajedno sám so sebou,“ varuje Jung, „približuje sa k neurotickej poruche“. Depresie signalizujú odchýlenie sa od individuácie. Na druhej strane, depresia môže byť aj poistkou, že človek odolá vonkajším tlakom a dokáže ísť po svojej „tajnej ceste“. Zaujímavý je Jungov postreh, keď rozpráva, ako sa jeho matka domnievala, že je skľúčený, zatiaľ čo on rozjímal nad svojím tajomstvom. Patológia nastáva vtedy, keď človek žije mimo svojho vlastného príbehu, bez pocitu smeru a zmyslu.

Domnievam sa, že podstatou krízy stredného veku je stretnutie so stagnáciou a smrteľnosťou, ktoré často prežívame v podobe samoty a straty. Stredný vek je vstupom do pekla, tvrdí Joseph Campbell. Kríza však obsahuje potenciálny liek na chorobu v jej jadre. Často vyžaduje uznanie a prijatie procesu enandiodromie, veľkého zvratu založeného na oduševnelom hľadaní osobného pocitu zmyslu. Zárodky duševnej obnovy sa ukrývajú vo vnútri, v tieni, ktorý na nás silne udrie v strednom veku. Vtedy si všetci konečne priznáme, že túžime hlavne „stať sa tým, kým človek je“, ako povedal Pindaros.

Do hĺbky pochopený archetyp tieňa kladie hranice mladému presvedčeniu, že „nové, rýchlejšie a ľahšie“ je vždy lepšie. Vývojovo znamená starnutie stratu funkcií ja, no táto strata môže byť nahradená či kompenzovaná integrácia ja s bytostným Ja. Keď si mala prečítať rovnaký text skupina mladých aj starých ľudí, mladí si ho zapamätali lepšie, ale starí lepšie chápali, čo tam bolo napísané. Potrebujeme predstavu starého múdreho muža a ženy, no tí sa vyskytujú skôr v rozprávkach, než v dobe hifi a wifi, kde vládnu mladí, krásni a ambiciózni ľudia. Ako však tvrdí Erik Erikson a ďalší, spoločnosť, ktorá si neváži starých ľudí, nemôže vychovať zdravé deti.

V záverečnej kapitole autor rozoberá hru Oidipus na Kolóne, ktorú Sofokles napísal ako 90-ročný, krátko pred svojou smrťou roku 406 p. n. l. Toto majstrovské dielo staroveku vzdáva hold tvorivosti starého človeka, oslavuje jeho vnútornú cestu. V mladosti a dospelosti sa Oidipus nedokázal stať sa tvorcom vlastného osudu. Paradoxne si uvedomuje, že až vtedy, keď sa po sérii tragédií sám oslepí, začal skutočne vidieť. Starý, slepý a chudobný prichádza na Kolón, do posvätného hája, kde chce byť pochovaný, aby svojou smrťou priniesol mestu mier. Už to nie je zúrivý mladý muž poháňaný úzkosťou, aby unikol osudu, nie je to ani muž, ktorý sa stal kráľom, lebo poznal odpoveď na zdanlivo jednoduchú hádanku života, že človek prechádza od detstva cez dospelosť k starobe. „Traja majstri ma naučili trpezlivosti: bolesť, čas a kráľovská krv“, hovorí. V dramatickom vrchole hry Oidipus vyhlasuje, že necíti vinu za svoj život, keďže bol pre neho určený skôr, než sa narodil. Kladie zásadnú otázku: Je človek slobodný, aby si určoval svoj osud, alebo jeho osud predurčujú bohovia? Aj my sa často pýtame: Nesieme vinu za to, čo sme prežili? Sme zodpovední za gény, ktoré nám môžu spôsobovať depresie, za telesnú konštitúciu, ktorá ovplyvňuje naše správanie, za geografiu, ktorá určuje miesto nášho bydliska, za dobu, do ktorej sme sa narodili? „Ak sa vnútorná situácia nestane vedomou,“ hovorí Jung, „odohrá sa navonok ako osud.“

„Nemám žiaden domov a nepýtajte sa ma, kto som,“ žiada Oidipus. Je toto záverečná fáza každého z nás, keď sa domov a identita už stávajú reťazou, ktorá púta a ťaží a ktorú je nutné roztrhnúť, aby sme mohli stáť pred prázdnou ničotou, ktorá nás spája s dušou sveta? Hegel považoval Oidipovu premenu v smrti za jeho aj naše uzmierenie s vlastnou individualitou a osobnosťou.

Rozhranie medzi prvou a druhou polovicou života odkazuje na „dvakrát žitý život“, čo je parafráza výroku, že kniha, ktorú nestojí za to čítať dvakrát, nestojí za to, aby sme ju čítali čo i len raz. Dokonalosť, o ktorú sa usilujeme v mladosti a dospelosti, nemá v etape staroby žiadnu cenu. Čo by ste povedali o živote Leonarda da Vinci? Že predstavuje úžasný úspech a vysokú mieru kultúrnej individuácie. Napriek tomu jeho posledné slová údajne zneli: „Urazil som Boha a ľudstvo, pretože moje dielo nedosiahlo tú kvalitu, akú malo.“ Keď sa v starobe zamýšľame nad tým, s čím sme boli v živote spokojní, musíme sa vyrovnať aj so svojimi neúspechmi a nevyužitými príležitosťami. Aj keď sa nám podarilo ísť vlastnou cestou a mali sme to šťastie, že sme šli po ceste menej vyšliapanej a našli sme cestu domov k zmyslu, musíme zároveň niesť i nezodpovedané otázky a nevyužité príležitosti tej cesty, po ktorej sme sa nevydali.

Túto knihu objednávajte tu: Cyklus života

 

Posledná úprava 07.05.2017

Nájdete nás na FB