O umení dobre žiť a dobre starnúť

O umení dobre žiť a dobre starnúť

Napísala 

Musíme opustiť život, ktorý sme si naplánovali. Len tak dostaneme život, ktorý nás očakáva, hovorí Anselm Grün, jeden z najobľúbenejších spirituálnych autorov dneška. Tento ekonóm v benediktínskom kláštore opátstva Münsterschwarzach napísal desiatky knižných bestsellerov, ktoré vychádzajú v miliónových nákladoch a v ktorých spája duchovné poznanie kresťana, jungiána i zenového budhistu. V češtine vyšli ďalšie dve z jeho kníh, v ktorých potvrdzuje, že toho vie veľa o umení žiť i o umení starnúť.

Anselm Grün
ŽIVOT JE TEĎ
Umění stárnout
Portál, 132 s.

Musíme sa učiť, ako starnúť dobre, vyzýva benediktínsky mních Anselm Grün v svojej knihe Život je teď: - Nie je to totiž niečo jednoduché. Dobre zostarnúť nás môže učiť príroda. Starnutie je jeseň života, dívame sa na plody svojho života. Jesenné farby sú pestrejšie než farby iných ročných období, a sú to farby jemné, prívetivé. Príroda nám dáva toto ponaučenie: dobre starne ten, kto je prívetivejší a miernejší. Taký človek zároveň objaví, že jeho život je vnútorne bohatší, pestrejší, žiarivý ako farby októbra. Pohľad do prírody nám ukazuje ešte niečo: k umeniu starnúť patrí i schopnosť zbavovať sa vecí, podobne ako keď stromy zhadzujú listy, nechávajú ich padnúť na zem, aby sa mohli stať živnou pôdou pre nový život.“ On sám dokonale stelesňuje inšpirujúci archetyp múdreho starca. Tento svieži sedemdesiatnik (je ročník 1945) považuje starnutie za pozitívnu časť ľudského života, v ktorej sa už človek na nič nehrá a konečne si dovolí byť tým, kým naozaj je. Myšlienky Anselma Grüna sú práve dnes, keď má cenu zdanlivo iba to, čo je mladé, mimoriadne dôležité a aktuálne.

Ukážky z knihy ŽIVOT JE TEĎ:

Kto odpočíva, hrdzavie, hovorí sa. Na každom prísloví je trochu pravdy. Ale keď dôchodca sám vyhľadáva stres a chce si dokázať, že je ešte stále výkonný, niečo tu nehrá. Kto sa definuje len svojimi výkonmi, ten odmieta urobiť kroky smerom k zrelosti, ktorá je jeho veku primeraná. Keď jeden sedemdesiatnik pyšne vykladal zenovému majstrovi, že sa mu podaril nebezpečný horský výstup, ktorý sa neodvážia absolvovať ani mladší muži, učiteľ meditácie mu odpovedal: „Aký to má zmysel, dodávať si odvahu výkonmi, ktoré vám vek už čoskoro nedovolí, namiesto toho, aby ste sa zaoberali vecami, ktoré majú trvalú hodnotu?“

C. G. Jung sa domnieva, že cieľom starnutia je prichádzať do kontaktu čoraz viac so svojou dušou. „Duša“ znamená vnútornú sféru človeka, sféru, v ktorej v ňom prebýva Boh. Kto žije v priateľstve so svojou dušou, je nezávislý na mienke druhých. Taký človek sa starnutia neobáva. Nedefinuje sa totiž na základe vonkajších vecí, ale bohatstvom svojej duše. Ľudia nachádzajú rôzne cesty, ako sa dostať do kontaktu so svojou dušou. Pre niekoho je to náboženská prax. Iní sa dostávajú do svojho vnútra prostredníctvom hudby. Hudba dáva ich duši krídla. Pre iných je to zase výtvarné umenie. Tým, že sa dívajú na obrazy veľkých umelcov, objavujú v svojej duši okrem priepastí temnoty a zla i túžbu po Bohu. Iní sa stretávajú so svojou dušou v prírode. Vtedy ich duša začne dýchať. Niekedy však nemusíme hľadať vôbec žiadnu cestu. Život sám nás vedie, aby sme sa vydali na cestu do svojho vnútra. Keď stroskotáme v svojom povolaní, keď máme problémy so zdravím, keď sa nám rozpadne vzťah, keď nám manžel alebo manželka umrie, vtedy sa ukáže, aké krehké sú vonkajšie systémy nášho zabezpečenia. A vtedy spoznáme, že až keď na dne svojej duše nájdeme naše pravé ja, nájdeme zároveň aj vnútornú oporu.

Mnohých manželov odchod na dôchodok uvrhne do krízy. Je dôležité, aby už pred touto prelomovou udalosťou premýšľali o rovnováhe medzi blízkosťou a odstupom. Nesmú si vyčítať, že si niekedy idú na nervy. Prvé, čo môže pomôcť, je dopriať tomu druhému to, čo chce; dopriať mu, aby šiel vlastnou cestou, dopriať mu vlastný rytmus času, vlastné rozhodnutia, vlastné želania, vlastné priateľstvá. Umožňovať mu, aby ten druhý mal svoje vlastné myšlienky a diskrétne ich rešpektovať.

V tomto životnom období hľadáme odpoveď na otázku: aký zmysel má môj život? Život má zmysel, ak som tým, kým som od Boha, ak žijem autenticky a v tomto svete zanechám osobnú životnú stopu. Nežijem však len sám pre seba, žijem v spoločenstve s druhými a pre nich. Ak som spokojný sám so sebou, vyžarujem pokoj aj do okolia. Môžem sa spýtať sám seba: aké poslanie tu ešte mám? A i vtedy, keď sme chorí a nemôžeme toho už veľa urobiť, má náš život zmysel, keď ho žijeme vedome v solidarite s druhými a keď to, čo môžeme urobiť – byť spokojní, vďační, modliť sa, – budeme konať vedome pre druhých, aby sa mali lepšie.

Môžeme starnutie prežívať ako dar, keď telo už nestačí, keď sme chorí, alebo keď sa už nemôžeme pohybovať bez pomoci iných? To iste nie je ľahké. Je to smutný proces, keď musíme ľutovať to, čo už nie sme schopní zvládať. Avšak zároveň s touto nostalgiou objavujeme v duši nové možnosti: možnosť vydať sa smerom dovnútra, nechať zaznieť tiché tóny, v tichosti si čítať, premýšľať, počúvať hudbu, zapojiť sa do rozhovorov s deťmi a vnukmi, s plným vedomím vnímať vzduch, ktorý dýchame. V každej situácii je niečo, za čo môžeme byť vďační. Kto si uvedomí, za čo všetko môže byť vďačný, začne tušiť, že staroba nie je iba bremeno, ale aj čas milosti a dar.

Túto knihu si môžete objednať na martinus.sk:


Anselm Grün
PROMĚŇ SE!
Odvaha stát se novým člověkem
Portál, 118 s.

V opátstve, v ktorom pôsobí Anselm Grün, majú dom pre kňazov a rehoľníkov, ktorí upadli do krízy alebo trpia syndrómom vyhorenia. Kňazom, ktorí sa vyčerpali duchovnou prácou až tak, že takmer stratili sily a vieru, prednáša nie o potrebe zmeny doterajšieho života, ale o potrebe premeny ich samotných. Tohto osobitého benediktínskeho mnícha často volajú aj do firiem, aby prednášal vystresovaným manažérom. Jeho slová majú veľkú odozvu. Vyčerpaní ľudia si vďaka novému pohľadu uvedomia, že nemusia robiť všetko sami, že kríza a konflikty, do ktorých sa dostali, prišli preto, aby im dali šancu sa premeniť, nájsť svoju pravú podobu.

Zmena je podľa Grüna zavádzajúci pojem. Človek, ktorý sa chce zmeniť, podľahol (nesprávnej) predstave, že už nevyhovuje, že to, čo dosiaľ urobil, bolo zlé, a že by mal nájsť niečo iné, niečo nové, niečo lepšie. Grün odmieta filozofiu motivačných kníh a seminárov, ktoré sľubujú „zmenu za sedem dní“; dokonca pred nimi varuje, pretože snaha byť za každú cenu pozitívnym a nútiť sa k tomu, aby sme sa stali niekým iným, môže viesť k depresii. Zmena sa totiž snaží človeku nahovoriť, že nie je dobrý taký, aký je, a naša duša sa proti tomu búri. Premena naopak, hovorí, že smieme byť všetkým, čo k nám patrí. Prijímam sa taký, aký som a akým som sa stal. Jediné, čo ešte treba urobiť, je stať sa tým, kým by som mohol byť. Ako hlboko veriaci kresťan Grün verí, že premena zahŕňa v sebe aj milosť. Často používa biblické príklady premeny, pretože tým, kto človeka premieňa, je v jeho vnímaní Boh. Na druhej strane v súlade s Jungom hlása, že premena predpokladá absolútny súhlas s bytím. Všetko smie byť a všetko má svoj zmysel, aj naše chyby, vášne, konflikty a choroby. Keď naberieme odvahu vykročiť správnym smerom, potrebujeme uchopiť nielen svoje silné, ale aj slabé stránky, bolesti a zlyhania a použiť ich pri svojej transformácii.

 

 

Posledná úprava 30.06.2017

Nájdete nás na FB