O matkách a dcérach

O matkách a dcérach

Napísala 

Už Freud kedysi vyhlásil, že žiaden rodič nie je ideálny, no niektoré rodinné vzťahy dokážu byť mimoriadne ničivé. A azda najničivejší vie byť vzťah matky a dcéry.

Yvonne Poncet-Bonissol
O MATKÁCH A DCERÁCH
Portál, 118 s.


 „Dlho som sa snažila, aby ma matka ocenila. Počas dospievania aj neskôr ako mladá žena som sa snažila zo všetkých síl, aby si všimla mňa a moje úspechy. Robila som pre to všetko, ale márne. Na svet sa dívala inak ako ja. Mala som dojem, že sme si cudzie. V detstve som ju vídala málo, vždy sa venovala niečomu inému. Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že žobrem o jej lásku,“ to je len jeden z príbehov, ktoré si v svojej psychoterapeutickej praxi vypočula Yvonne Poncett-Bonissol, francúzska psychologička a autorka jedenástich kníh o vzťahoch. V knihe O matkách a dcerách, ktorá vyšla vo vydavateľstve Portál, hovorí o obrovskej úlohe, ktorú zohráva matka pri vývoji osobnosti svojej dcéry. Býva to často náročný vzťah, matky a dcéry žijú na hranici medzi láskou a nenávisťou, tieto citové rozpory síce potláčajú, no situácia je o to horšia.

Autorka načrtla niekoľko portrétov matiek, ktoré môžu svojim dcéram veľmi škodiť. Matka plná paradoxov, úzkostná, nestála, chvíľu kritizuje, potom rozdáva cukríky. Matka ochotná urobiť všetko pre svoju princezničku v bavlnke. Ambiciózna matka, ktorá mieri stále vyššie a  tým vytvára v dcére pocity nedostatočnosti. Matka, ktorá sa realizuje prostredníctvom svojich detí. Večne nariekajúca plačka, ktorá každý deň drví blízkych vodopádom slov o svojej krížovej ceste. Narcistická matka, ktorá buduje vzťahy na obviňovaní iných.

Yvonne Poncett-Bonissol v svojej knihe rozoberá dôvody, ktoré bránia umŕtvujúcim matkám v rozvoji, a radí dcéram, ako sa dostať z pavúčej siete takejto matky. Najmä ako sa zbaviť pocitov viny za jej „zradu“, keď si dcéra vyberie vlastnú cestu životom. Je to mimoriadne dôležitá úloha v živote každej dcéry, ide o jej psychické a často aj o fyzické zdravie. Aj anorexia môže byť volaním o pomoc, zúfalou reakciou na pocit, že matka dcérou manipuluje, že ju ako osobnosť popiera, a vyjadrením vnútornej nenávisti. Podobne bulímia. Dcéra sa nedokáže zbaviť závislosti, pretože ju matka nepustí a chce si zaistiť úplnú nadvládu. Je dôležité vyriešiť tento problém (ak treba, tak aj za pomoci terapeuta) skôr, než sa z dcéry stane matka a z matky babička, aby našli cestu k sebe a neprenášali vzťahové problémy na ďalšiu generáciu.

Ukážky z knihy O matkách a dcérách:

Žena sa môže stať matkou, ktorá svoju dcéru dusí, pretože ju tiež dusila matka-upír. Prejavom býva príliš silný vzťah, neustála starostlivosť, prejavy náklonnosti, ktoré znemožňujú dcére vzlietnuť, pretože jej v tom bránia pocity viny, že opustila takú milujúcu a pozornú matku. Takáto lepivá láska je len ilúziou. Dcéra sa ocitá v úlohe tej, ktorá má automaticky zaplniť matkinu prázdnotu, nahradiť to, čo jej chýbalo – a jej vlastný osud jej uniká. Matka, ktorá ovláda celý priestor, je vždy pripravená pomôcť, tráviť s dcérou voľný čas, deliť sa o oblečenie, o svoj názor na život, na priateľov. V podstate je to spôsob, ako ďalej objímať dcéru tak silne, aby neutiekla. Vyrásť znamená odlíšiť sa – to by mala matka pochopiť a nechať dcéru žiť jej život podľa seba. Keď matka v duševnej rovine vytvorí s dcérou takýto pár, vyhýba sa otázke nenaplnenia vlastného ženstva. Je predovšetkým matkou, ako žena leží ladom. Dcéra buď bude žiť pripútaná k matke a prestane veriť vo vlastný rast, alebo sa vzbúri, aby sa presadila. Niekedy za vlastnú cestu zaplatí odcudzením. Je však nutné nájsť vlastnú svobodu najmä vtedy, keď sa aj ona stáva matkou. To je totiž okamih, v ktorom sa znovu prebúdzajú nespracované konflikty.

Matka, ktorú jej vlastná matka drtila a ovládala, sa môže stať jej klonom a snažiť sa aj v dcéri naklonovať ten istý vzor. Alebo naopak, nebude dbať o svoju dcéru, a to nie preto, že by pre ňu nemala dosť citov, ale aby sa nevedome vyvarovala toho, že jej spôsobí rovnaké utrpenie. Dôležité je zmieriť sa s vlastnou minulosťou, pracovať na prijatí vlastnej matky, pochopiť, že aj ona trpela a preto je taká, aká je, a naučiť sa odpúšťať.

Niekedy dcéra rezignuje. Všemocná „strašná matka“, ktorá narieka alebo príliš pomaly púšťa zovretie a je stále prítomná, spôsobuje dcérinu závislosť a pocity viny, keď by chcela matku opustiť. Býva to silnejšie vtedy, keď sa matkin vzťah zničí, a matka potom všetky frustrácie prenáša na dcéru. Podobne aj v prípadoch, keď sa matka nepresadila v inej úlohe, jedine v materskej. Dcéra sa pre matku stáva akousi stareckou palicou, takou, ako bola Antigona pre svojho slepého otca Oidipa.

Všetci poznáme rodiny, v ktorých vládne všemocná matka. Ako hovorí Aldo Naouri, tušíme tu latentný incestný vzťah, ktorým sa tieto matky telesne viažu k svojim dcéram tým, že im podsúvajú príliš nahrubo natretý krajec večnej starostlivosti, sú pripravené vždy poslúžiť, aj keď ich nikto o nič nežiada. Nie je to materská láska, je to skôr zaujatý, majetnický vzťah, ktorý zasahuje ničivú ranu neexistujúcemu osobnému životu, vybudovanému na vratkých základoch. Emancipovať znamená uvedomiť si mechanizmus závislosti, aby sme dospeli k vyjadreniu svojich negatívnych pocitov a uznali sami seba; zmeniť sa a smerovať k sebe bez pocitov viny. Aby sme sa stali sami sebou, musíme „zradiť“ matku. Je to veľmi náročné a vyžaduje to veľké úsilie.

Vyhrotený strach z plynutia času a starnutia odhaľuje, že niečo v osobnosti matky zostalo zmrazené, neuskutočnilo sa.

Matka by mala ustúpiť do úzadia, ponúkať iba svoju prítomnosť, nevtieravú disponibilitu, ktorá pomáha, no neobmedzuje, a prejavovať city s mierou na pravom mieste – taký postoj má zaujať matka, aby sa jej dcéra mohla jedného dňa stať sama sebou a aby ani jedna z nich neprenášala dlhy na vnúčatá.

Túto knihu si môžete objednať tu: O matkách a dcérach

 


 

Posledná úprava 07.05.2017

Nájdete nás na FB