Kam sa stratili chlapi?

Kam sa stratili chlapi?

Napísala 

Kam sa stratili chlapi? – pýtal sa pred pár rokmi počas svojej krátkej prednášky na TED Philip Zimbardo, psychológ zo San Francisca, áno, presne ten, ktorý sa kedysi preslávil svojim kontroverzným projektom „väzňov a väzniteľov“ (kto nevie, o čo šlo, povinne googliť). Po úspešnej prednáške nasledovala e-kniha The Demise of Guys, ktorá vyvolala polemiku, no a teraz je na svete knižný Odpojený muž, kniha, v ktorej Zimbardo tvrdí, že technológie pripravuje chlapcov a mužov o mužnosť a čo sa s tým dá robiť – a či vôbec niečo.

Philip Zimbardo – Nikita D. Coulombová
ODPOJENÝ MUŽ
Jak technologie připravuje muže o mužství a co s tím
GRADA Publishing, 280 s.

Ovládam svet zo svojej izby. Porno, orgazmus na prianie (Ty, vole, kde mám erekciu?). Rodinné lode bez kormidelníka, alebo keď chýba otec. Školy v kríze. Potrebujeme demokraciu pohlaví? Prečo kupovať kravu, keď môžete mať mlieko zadarmo? Provokatívne názvy kapitol naznačujú smer, ktorým sa uberá Zimbardov výskum: ide mu o symptómy, príčiny a riešenia problémov, do ktorých sa dostávajú chlapci a mladí muži „vďaka“ novým technológiám. Mladé ženy do 30 rokov dnes prvýkrát v histórii prekonávajú svojich rovesníkov aj v dosiahnutí úrovne štúdia, aj vo finančných príjmoch. Mnohí mladí muži si nedokážu nájsť prácu a ostávajú žiť u rodičov a to aj vo veku, kedy by si už mali zakladať rodiny a budovať kariéru. Prijateľné alternatívy k úlohe bojovníka a chlebodarcu dnes neexistujú. Mladé ženy sú schopné samé sa zabezpečiť finančne aj kariérne. Tradičný koncept mužnosti je ohrozený. V blogosfére sa to hemží sťažnosťami žien na absolútny nedostatok dobrých a ohľaduplných mužov, s ktorými by mohli mať vzťah, a takým istým počtom sťažností „dobrých a ohľaduplných mužov“, ktorí dostávajú košom preto, lebo sú príliš dobrí, príliš pasívni, alebo sa snažia za každú cenu, Muži sú v pasci, nevedia, akí majú byť. Obe polovice ľudstva hľadajú a nenachádzajú spoločný jazyk rovnocenných partnerov.

Aj preto sa mladí muži ponárajú do bezpečia videohier a pornografie, kde môžu byť pánmi situácie. Intenzita virtuálneho sveta navyše spôsobuje, že bežný život, škola, zamestnanie sa mladým mužom zdajú nudné, čo vedie k poklesu ich výkonnosti –čím sa ešte hlbšie ponárajú do bludného kruhu neúspechu. Zimbardo varuje pred budúcnosťou; ak budú vznikať ešte provokatívnejšie videohry a pornofilmy, očakáva, že virtuálna realita stvorí generáciu egocentrických mladých mužov, ktorí budú žiť v svojich starostlivo vytvorených digitálnych svetoch.

Poslednú tretinu knihy tvorí hľadanie odpovedí na otázky: čo môže urobiť vláda, čo môžu urobiť školy, čo môžu urobiť rodičia (áno, v takomto poradí), čo môžu urobiť muži (len tak narýchlo: vypnúť porno, športovať, vyhnúť sa princeznám a hrubým výrazom na adresu žien, objaviť svoju vnútornú silu a voliť) a čo môžu urobiť ženy (tam je zaujímavá hlavne rada: vybrať si toho pravého). No a na záver: čo môžu urobiť médiá, čo môže urobiť pornopriemysel a čo môže urobiť priemysel hier.

Ukážky z knihy ODPOJENÝ MUŽ:

Neuropsychológ Ian Robertson urobil prieskum na vzorke 3000 ľudí a zistil, že takmer každý z opýtaných vo veku nad 50 rokov si pamätal dátum narodenia blízkych príbuzných z hlavy, zatiaľ čo ľudia do 30 rokov len v polovici prípadov, tí ďalší museli pátrať v mobilných telefónoch. Vytvárame „svet múdrych telefónov a hlúpych ľudí“. Keď si do počítača sťahujeme všetky údaje, máme v pamäti menej a menej základných vecí. Thompson uvažuje, či rastúca závislosť na počítačovej pamäti nespôsobí to, že sa ľudia stanú mentálne neschopní vo chvíli, keď budú odpojení od siete.

Naša schopnosť zapojiť vnútorné myslenie na to, aby sme porozumeli tlačenému textu či viedli dlhé rozhovory, sa vytráca a zároveň s tým sa fyzická povaha nášho mozgu adaptuje na krátke a stručné úryvky informácií. Čím častejšie presúvame pozornosť, tým menej sme schopní prežívať hlboké emócie, vrátane empatie a súcitu. Zakrpatené city v kombinácii s nedostatkom účasti a prepojenia s inými ľuďmi naznačujú problémy v budúcich spoločenských a ľúbostných vzťahoch.

Technologické vymoženosti obmedzujú priamu ľudskú interakciu, ako rozprávanie s inými ľuďmi, získavanie informácií, nakupovanie, cesty do banky, požičiavanie kníh v knižnici a mnohé iné. Internet to za nás urobí rýchlejšie, presnejšie a bez akejkoľvek nutnosti komunikovať. Nepriama komunikácia v sieti síce umožňuje udržiavať aj plachým jedincom nepriamy kontakt s inými ľuďmi, ale problém zapojiť sa do skutočnej živej komunikácie a skutočných vzťahov sa tým prehlbuje.

Riaditeľka Inštitútu pre výskum a vývoj hier v Palo Alto v Kalifornii Jane McGonigalová odhaduje, že ľudia na celom svete strávia hraním počítačových hier každý týždeň dohromady až tri miliardy hodín. Priemerný mladý človek venuje pred dosiahnutím veku 21 rokov približne 10 000 hodín hraniu hier na počítači. Pre porovnanie: aby priemerný študent vysokej školy získal bakalársky titul, potrebuje polovicu času, približne 4800 hodín. Hry síce hrajú aj ženy, ale slečny trávia pri tejto činnosti menej času, iba päť hodín týždenne, zatiaľ čo chlapci trinásť. V porovnaní s dievčatami chlapci menej čítajú a menej času strávia prípravou do školy.

Na webe už existujú podporné skupiny pre „hráčske vdovy“, kde sa môžu partnerky hráčov počítačových hier podeliť s ostatnými „vdovami“ o svoje frustrácie. Najnávykovejšie sú virtuálne hry, v ktorých sa môže účastník stať kýmkoľvek, vyzerať tak, ako chce, získať rešpekt, bohatstvo a status, na aký by väčšina ľudí bez tvrdej práce, vzdelania a spoločenských konexií nikdy nedosiahla. „Oni nielenže lepšie vyzerajú,“ podotkla jedna z „vdov“, „tam sa z nich stáva niekto lepší.“ A jeden z hráčov to vysvetlil takto: „Svet okolo nás je čoraz zložitejší, zatiaľ čo virtuálna realita je jednoduchá.“
 

 

Nájdete nás na FB