Ako (ne)rozumieť emóciám starnúcich rodičov

Ako (ne)rozumieť emóciám starnúcich rodičov

Napísala 

Poznáte iste frázu „človek je taký starý, ako sa cíti.“ To je výrok veľmi problematický, prekvapuje známy český psychológ Tomáš Novák v svojej novej knihe. Veď aj sedemdesiatnik si pri mladom dievčati môže pripadať ako dvadsaťročný, no realita je iná. Objektívnejšie podľa neho pôsobí výrok: „Človek je starý, keď ho za starého považujú ostatní členovia spoločnosti.“

Tomáš Novák
Jak (ne)rozumět emocím stárnoucích rodičů
Grada, 112 s.


Po úspešnej knihe Jak (pře)žít se stárnoucími rodiči vám teraz predstavujeme ďalší súhrn skúseností z poradenskej činnosti známeho českého psychológa Tomáša Nováka. Venoval ho všetkých opatrovateľom – a hlavne opatrovateľkám – starnúcich rodičov, tým, ktorí/é robia všetko preto, aby bolo urobené to, čo treba, no občas majú všetkého plné zuby. Do poradne autora tejto mimoriadne potrebnej knihy chodia poradiť sa, čo ďalej s rodičom seniorom, veľmi seriózne a veľmi unavené dámy. Doktor Novák si uvedomil, že vysoké percento jeho klientely tvoria vzdelané, múdre, pekné, emancipované ženy s viac či menej skrývaným pocitom nedostatočnosti. Príčinou (alebo prinajmenšom jednou z podstatných príčin) je degradujúci prístup ich matiek. Ak vám niekto v citlivých rokoch puberty zdôrazňuje, že ste nanič a že nič nedokážete urobiť poriadne, zanechá to na duši jazvu. To je však len začiatok. „Pozri sa, ako si dopadla,“ hovorí matka dospelej dcére s citlivosťou hrocha o jej neúspechoch v pracovnom či súkromnom živote. Zladiť tieto traumy s nárokmi starostlivosti o rodičovskú generáciu a nechať si pritom aspoň trochu priestoru pre seba je viac než ťažké.

Doktor Novák propaguje akési základné desatoro asertívneho prístupu k seniorovi (hovor jasne; prijmi fakt, že čokoľvek, čo môže byť pochopené zle, bude pochopené ešte horšie; rieš naraz len jednu otázku, keď sa vyrieši, príde na rad druhá; na výčitky neodpovedaj výčitkami; máš právo povedať, čo si myslíš; aspoň symbolicky občas pochváľ; informuj kladným spôsobom; nehádaj sa; buď dobrým spoločníkom). Základná rada doktora Nováka však znie: „Čím dlhšie sme v starobe samostatní, tým lepšie. Dobre fungujúca starostlivosť rodiny v známom prostredí je lepšia ako starostlivosť inštitúcie. Ak je to však čo i len trochu možné, nespoliehajte sa príliš ani na rodinu, ani na inštitúcie. Buďte aktívni a vytvárajte si materiálne rezervy, kým sa to dá.“

Ukážky z knihy Jak (ne)rozumět emocím stárnoucích rodičů

Trúfam si povedať, že existuje nezanedbateľné množstvo matiek, ktoré – predpokladám, že nevedome – urobili svojim dcéram život zbytočne ťažký. Kládli na ne veľké, často až nadmerné a občas nezmyselné požiadavky. Nebolo možné sa im zavďačiť. Roky bežali a synonymom pre vzťah matky a dcéry sa postupne stával vzťah medzi mladšou opatrovateľskou osobou a staršou, o ktorú sa treba starať. Mnohé veci sú už iné, než boli kedysi, ale podráždená nespokojnosť a zvýšená kritickosť matiek ostala. Niečo také býva aj vo vzťahu otec-dcéra, je to ale menej časté. A tu treba jasne povedať čosi na spôsob okrídleného „kráľ je nahý“. Áno, na svete existujú nevďačné a hrozné deti, ktoré sa nestarajú o svojich nevládnych rodičov. Avšak existuje aj parentogénia, neurotické stavy potomkov, ktoré vyvolali otec a/alebo matka. Niektorí rodičia sú takí, že starať sa o nich pripomína očistec na zemi.

Z listu čitateľky predchádzajúcej knihy: Odišla som z práce, aby som sa mohla starať o maminku. Vo vašej knihe som sa našla. Dosiaľ som mala výčitky, čo to som za dcéru, keď sa o maminku nestarám s radosťou, ale často ma bolí chrbtica, sú dni, keď nemám chuť vstať a cítim sa úplne na dne. Maminka mi to neuľahčuje, je u nás nešťastná a dáva nám to poriadne cítiť. Nech urobíme, čo urobíme, jej neter by to urobila lepšie (tá, ktorá ju už rok a pol nenavštívila). Vaša kniha mi poradila, že ak chcem prežiť, musím myslieť na seba, a že nie som jediná v takejto situácii. Človek nerád hovorí o tom, ako veľmi ho vyčerpáva starostlivosť o vlastných rodičov.

Agresívneho človeka seniorského – a vôbec akéhokoľvek zrelého – veku zásadne nevychovávame. Je na to už neskoro a je to aj nebezpečné. Neprejavujeme pohoršenie, to by mohlo situáciu zhoršovať. Rovnako paradoxný vplyv môžu mať slová typu: „nerozčuľuj sa, vieš, že ti to škodí“. Volíme techniku slovného zrkadla: „Vidím, že si rozčúlený“. Udržujeme primeraný odstup, „nenarušujeme kruhy“ agresora. Neskáčeme mu do reči, nevysvetľujeme – neprijal by to. Nevyhrážame sa. Na agresivitu nereagujeme agresivitou. Môžeme sa opýtať: „Ako ti môžem pomôcť?“

Zaznamenajte si voľné asociácie, to, čo vám príde na um ako typický rys staroby. Sú to asociácie kladné, oceňované a široko prijateľné? Najčastejšie uvádzané asociácie v Českej republike sú: choroba, osamelosť, chudoba, namosúrenosť, depresie, senilita, impotencia duševná aj fyzická... Staroba má imidž niečoho strateného, zbytočného, obťažujúceho. Psychológovia však nastavujú takýmto ageistom hlbinne-psychologické zrkadlo. Odmietanie starnutia totiž súvisí s vlastným strachom zo straty atraktivity, výkonnosti a aj zo smrti.

Pojem „tretí vek“ sa objavil na začiatku 90. rokov v britskej odbornej literatúre. Chce prinášať pozitívny obraz starnutia, kedy „nič nemusíme a mnohé môžeme“. Je to čas, keď ubúdajú povinnosti a záväzky. V detstve sme si prežili prvý „vek závislosti“. V mladosti sme prežili druhý vek s často náročnou socializáciou, získavaním miesta v spoločnosti, výchovou detí. Tretí vek je podľa tejto koncepcie zavŕšenie, koruna života. V optimálnom prípade sa tu spája materiálne zabezpečenie so zrelou životnou skúsenosťou, aktivitou a nadhľadom. Záťaž z nutnosti udržať si prácu a zarábať by mala vystriedať dobrovoľná, skôr záujmová a zmysluplná činnosť. Naplniť šance „tretieho veku“ znamená starnúť aktívne. Podľa WHO ide o „naplnenie všetkých možností k udržaniu alebo znovuzískaniu aspoň relatívneho zdravia a patričnej kvality života.“ To na prvé počutie znie úžasne. V mnoho ale ide o popretie starnutia. Popretie ako zatváranie očí pred skutočnosťou. Prichádza totiž „štvrtý vek“, tzv. škola smrti. Tomu zodpovedá definícia, ktorá ho charakterizuje ako čas „konečnej závislosti, stareckej krehkosti a postupného konca života. Psychologickým ideálom sa stáva „sebavedomé prijatie nezvratných zmien.“ A to sa nie vždy a nie každému darí.
 

Viac na túto tému aj tu: Ako (pre)žiť so starnúcimi rodičmi

 

Posledná úprava 24.08.2016

Nájdete nás na FB