Čo nás nezabije...

Čo nás nezabije...

Napísala 

...to nás posilní, hovoria spolu s Nietzschem psychoterapeuti. Keď za nimi príde klient s tým, že prežil mimoriadne ťažkú životnú traumu, vedú ho pri terapii tak, aby bol schopný vybudovať si na troskách nový, lepší život, aby stratu videl ako šancu rásť, ako príležitosť k zmene a osobnému vývoju. A k zvládnutiu traumatických životných okolností často používajú také zaujímavé nástroje, ako sú analýzy snov a obľúbených rozprávok ich klientov.

Stephen Joseph
CO NÁS NEZABIJE
Možnosti posttraumatického růstu
Portál, 308 s.

Psychológovia – a my, laici, samozrejme, ešte viac – boli dlho presvedčení, že životné nešťastie, ťažká choroba, úraz, strata blízkych a rozpad vzťahu, teda veľké životné traumy často spúšťajú depresie, úzkosti a posttraumatický stres. Ale ako máme potom vnímať príbehy ľudí, ktorí čelili smrteľnému ochoreniu, desivej prírodnej katastrofe, hrôzam, ktoré im spôsobil iný človek – a potom rozprávajú, ako im táto skúsenosť pomohla a že to bola pre nich zlomová, transformujúca skúsenosť? Sú to skúsenosti len niekoľkých šťastných? Alebo môže trauma každému, kto zažije niečo mimoriadne zlé, priniesť zároveň aj čosi pozitívne? Zdá sa, že odpoveď je áno. Nepriazeň osudu vedie ľudí k tomu, aby boli k sebe aj k svetu úprimnejší, aby sa postavili novým výzvam, začínajú sa zaoberať tým, čo je v ich životoch naozaj dôležité a cenia si to, na čom naozaj záleží.

Psychológ Stephen Joseph pôsobí v Nottinghame, kde sa špecializuje na zvládnutie traumy a na pozitívnu psychológiu. Kniha Čo nás nezabije je výsledkom jeho dvadsaťročnej práce, výskumu a terapeutickej praxe, počas ktorej hľadal odpoveď na otázku, prečo z dvoch ľudí, ktorí zažijú rovnako nepriaznivú situáciu, jeden rezignuje a druhý vďaka nej začne prospievať. „Tí, ktorí chcú dať svoj život dohromady presne taký, ako bol predtým, sú zlomení a zraniteľní. Ale tí, ktorí sa zmierili s tým, že sa niečo rozbilo, a že si musia vytvoriť nový život, sú odolnejší a otvorenejší zmenám. Som presvedčený, že zamerať sa na to, čo si myslíme a čo robíme, rozumieť tomu a cielene nad tým vziať kontrolu, nás môže v nešťastí posúvať ďalej,“ píše doktor Joseph v príhovore k čitateľom svojej knihy, ktorú adresoval tak terapeutom, ako aj všetkým ľuďom, ktorí prežili veľkú životnú traumu. „Rast nastáva vtedy, keď sa prestaneme pýtať, prečo som bol práve ja vystavený takémuto utrpeniu, ale začneme hľadať zmysel traumatickej udalosti.“



Donald Kalsched
VNITŘNÍ SVĚT TRAUMATU
Portál, 342 s.

Donald Kalsched je psychoanalytik, prednáša v Stredisku pre hlbinnú psychológiu a jungovské štúdiá v Katonah v štáte New York a v svojej práci sa zaoberá obrazmi, ktoré sa často objavujú  v snoch a fantáziách ľudí, ktorí zažili traumatické situácie. V svojej knihe zhrnul skúsenosti z práce so stovkami pacientov, ktorí boli vystavení ničivému úderu traumy. Ako reaguje duša na tragické životné udalosti? Čo sa deje vo vnútornom svete človeka, keď sa jeho vonkajší svet stane neznesiteľný? Čo hovoria jeho sny, aké vzorce nevedomých predstáv mu dodávajú zmysel, keď zúfalý vonkajší svet zmysel prestáva dávať? Čo nám hovoria vnútorné obrazy o život zachraňujúcich obranách psychiky, ktoré zaisťujú prežitie ľudského ducha, keď je srdce zlomené?
Sny ukazujú – a klinický výskum to povrdzuje – že ak trauma postihne rozvíjajúcu sa dušu dieťaťa, dôjde k fragmentácii vedomia, pri ktorej sa jednotlivé kúsky (Jung  ich nazval črepiny duše alebo komplexy) organizujú podľa určitých archetypálnych vzorcov, najčastejšie ako personifikované „bytosti“. Je typické, že jedna časť sa vracia do infantilného obdobia, druhá naopak, rastie príliš rychle a predčasne sa prispôsobuje vonkajšiemu svetu. Psychoterapia obetí ranej traumy nie je ľahká ani pre pacienta, ani pre terapeuta. Traumatizovaný jedinec berie každú novú príležitosť ako ohrozenie a bráni sa liečbe. Navyše sa obeť psychickej traumy znovu a znovu ocitá v podobných životných udalostiach, aby bola opäť traumatizovaná. Akoby jej vnútorný svet nachádzal vonkajšie zrkadlo v opakovaných sebazničujúcich „nových inscenáciách“, akoby niečo až diabolsky silné dusilo všetku nádej. Navonok to vyzerá ako „zlý osud“.

V jednotlivých kapitolách svojej knihy zhrnul Donald Kalsched okrem klinických kazuistík aj teoretické práce významných terapeutov, ktorí prispeli k pochopeniu tejto témy. Môžeme sledovať prvé Freudove a Jungove výpravy do vnútorného sveta traumy, práce ďalších jungiánov, najmä z londýnskej školy, ktorí rozvíjali teóriu o svetlom a temnom Self a o archetypových obranách (Erich Neumann, Leopold Stein, Michael Fordham, James Hillman, Nathan Schwartz-Salant, Sherry Salmanová, Joseph Henderson ai.) Svoj priestor v knihe dostali aj autori, ktorí tému spopularizovali, ako Marion Woodmanová a jej „démonický milenec“, Linda Leonardová a „perverzný starec“, Clarisa Pinkola-Estes a „vrodený predátor“ a John Haule a „jama pre tygra“. Dlhý by bol výpočet mien psychoanalytikov, ktorí pracovali na pochopení svojpomocného systému (za všetkých spomeňme aspoň Edmunda Berglera a jeho sebazničujúceho „daimoniona“, Odiera a jeho zlovoľné-dobrotivé „veľké bytosti“, Sandora Ferencziho, Melanie Kleinovú, D. W. Winnicotta, Daviesovú a Frawleovú, ktoré pracovali s detskými obeťami pohlavného zneužívania, až po Jamesa Mastersona a Susan Kavaler-Adlerovú.

V druhej časti venuje autor pozornosť rozprávkam a mýtom, ktoré s témou traumy súvisia, napríklad Jób zo Starého zákona, Eros a Psyché z gréckych bájí, Popoluška a jej sklenená črievička, zlé čarodejnice, matky a macochy, ktoré v rozprávkach nepomôžu svojim ohrozeným dcéram (presne tak, ako pasívne matky, ktoré „nevidia“, že ich dcéra je zneužívaná a obetujú ju, často sú to tiež obete incestu). V mytológii býva tento stav zobrazovaný ako rozpoltený, polovica duše je v podsvetí (Persefóna, Eurydika), druhá síce ostala na povrchu, v svete ľudí, ale je zamrznutá, nič tam nerastie. To, čo je nevyhnutne potrebné a k čomu môžu pomôcť aj rozprávky, je zachrániť dušu a vrátiť jej tvorivú energiu.

Posledná úprava 14.10.2017

Nájdete nás na FB