Tretie sexuálne prebudenie

Tretie sexuálne prebudenie

Napísala 

Oslava päťdesiatky či stretnutie maturantov po tridsiatich rokoch spustí mnoho otázok. Páči sa mi človek, ktorým som sa stal? Robím to, čo ma teší? Dostávam a dávam toľko lásky, koľko potrebujem? Naplnil som svoje sny? Akoby s päťdesiatkou prichádzala aj kríza zmyslu. Načo to celé bolo? Mám ešte čas, dôvod a sily na zmenu? A ak áno, tak na akú? Odpovede hľadáme s klinickou psychologičkou PhDr. Katarínou JANDOVOU.

Ak niečo vnímame ako dôvod na oslavu – a päťdesiate narodeniny to sú – mal by to byť dôvod pre radosť a dobrú náladu. Päťdesiatka je zároveň aj prvou veľkou príležitosťou na bilancovanie nášho života, či už vedomé, alebo podvedomé. Čo pozitívne sa dá povedať o tomto veku z pohľadu ženy, ktorej blízki a priatelia práve blahoželajú k okrúhlemu životnému jubileu?

KATARÍNA JANDOVÁ: Záleží na tom, ako sa k tomuto faktu sama postaví. Pozitívny aspekt tu je: už sa nemusí starať o malé deti, pretože ak deti mala, sú už sebestačné. Konečne má viac času na seba, môže ho naplniť tým, čo rada robí, môže sa venovať záľubám. Dosiaľ bola vystavená dvojitému stresu, z práce bežala na „druhú smenu“, starať sa o domácnosť. Táto bezprostredná starostlivosť o rodinu odpadá, deti už nevyžadujú matkinu ustavičnú prítomnosť.

Aj manželský, partnerský a sexuálny život sa mení, môže sa rozvíjať slobodnejšie, tvorivejšie. Odpadá strach z otehotnenia, nehrozí, že by deti v nevhodnej chvíli vrazili do spálne. Je čas užívať si život. Závisí od každej ženy, ako uchopí túto príležitosť vyťažiť zo života viac. Lebo mnoho žien má problém práve z toho, že zrazu nemá náplň.

Pre niekoho môže byť naozaj ťažké nájsť si koníčky, keď na ne roky nemal čas...

Každý by mal mať niečo, čo robí tak rád, že kvôli tomu dokáže na chvíľu zabudnúť na celý svet. Pre niekoho je to záhrada, pre iného šport. Ženy rady čítajú, čítajú častejšie ako muži. V každom životnom období potrebujeme aktivitu, ktorá nám dáva pocit naplnenia. Záleží len na nás, čo si vyberieme. Mnohé ženy roky neboli v divadle, v kine, konečne si môžu vyjsť niekam spoločne s manželom; ak on nechce, tak sa kamarátkou; prečo nie, treba myslieť trochu aj na seba. Ženy to často nerobia, dlhé roky uspokojujú len túžby iných ľudí, na seba zabúdajú, len nech je spokojný manžel, len nech sú spokojné deti. Možno sa to mužom nepočúva ľahko, ale väčšinou je to žena, kto nesie zodpovednosť za všetky tie maličkosti každodenného života, ktorých je príliš veľa. Nič svetoborné sa však nestane, ak raz nenavarí, ak si muž bude musieť z času na čas urobiť večeru sám.

Osobitne a predsa spolu

Rodinu si začína zakladať ďalšia generácia. Niekedy rodičom vyvolený partner ich potomka vyhovuje, niekedy pomenej. Manželstvá detí – zasahovať alebo nezasahovať? Čo rodičia ešte môžu a čo by už vôbec nemali robiť?

Rodičia môžu povedať svoj názor, ale stačí povedať ho jedenkrát. A potom už konečne akceptovať, že dieťa, ktoré sa rozhodne si založiť vlastnú rodinu, je samostatná bytosť, ktorá stojí na vlastných nohách a má právo na svoj život a takého partnera, akého si zvolí. A keď sa človek má popáliť, stále platí staré známe pravidlo, že sa najčastejšie učí na vlastných chybách. Niekedy sú následky chybného výberu menej kruté, niekedy sú veľmi kruté, ale vieme, že človek je málokedy poučiteľný. V prípade nevydareného manželstva môžu poskytnúť azyl svojmu dieťaťu, podať pomocnú ruku, keď ju potrebuje, ale musí to byť jeho vlastné rozhodnutie, ako s tým manželstvom naloží.

Akým spôsobom sa dá ďalej udržiavať pocit spolupatričnosti rodiny, ak deti na jednej strane chcú mať svoje súkromie, a rodičia na druhej strane sa nechcú vnucovať?
Dá sa všeličo. Vyjsť si spolu v sobotu na rodinný výlet, založiť tradíciu spoločných nedeľných obedov. Každá rodina má zrejme svoje špecifiká. Určite však treba udržiavať aspoň pravidelný telefonický kontakt. Je to umenie, odhadnúť správnu mieru, aby staré mamy neboli príťažou, ale na druhej strane, aby nepripustili druhý extrém, že sa dostanú do otrockej polohy voči vlastným deťom a tie si príliš zvyknú na to, že keď zavolajú, babička hneď pribehne a pomôže, i za cenu toho, že sa vzdá vlastného programu. Pretože niektoré ženy vnímajú pomoc deťom ako svoje poslanie, tešia sa predovšetkým na vnúčatá. Cítia sa potrebné, ešte dostatočne aktívne a vitálne, aby mohli uľahčiť deťom začiatok ich dospelého života. Dnešné päťdesiatničky sa však chcú presadiť aj v práci, nenechajú sa len tak ohroziť mladšími kolegyňami. A mnohé chcú ešte zúročiť aj pocit zrelej ženskej atraktivity.

Tretie sexuálne prebudenie

Sexualita zrelého veku, to je takmer tabuizovaná téma, o ktorej sa málo hovorí. Čo patrí k menopauze viac: radosť zo znovuobjavených sexuálnych radostí, alebo skôr pokles libida, menšia chuť na sex, či dokonca úplné odmietanie sexuálnych aktivít?

Pokles tvorby ženských hormóny určite urobí svoje. Pokles libida, ak sa v klimaktériu prejaví, súvisí skôr s tým, že sa žena cíti fyzicky zle, že má návaly, že ju bolia kĺby. Komu by sa v takom prípade chcelo? Ale pokiaľ sa cíti dobre, niet jediného dôvodu, aby sa sexuálneho života vzdala. Sexuológovia hovoria dokonca o treťom sexuálnom prebudení po päťdesiatke (po prvom v puberte a druhom po tridsiatke). Pretože teraz už môže žena konzumovať telesnú lásku bez strachu, vychutnávať si ju so všetkým, čo k sexuálnemu životu patrí. I keď sú ženy, a nie je ich málo, ktoré v tomto veku prestávajú sexuálne žiť. To však väčšinou závisí od toho, v akom prostredí vyrastali. Ak boli po celý život presvedčené, že sa „to“ už v tomto veku nepatrí, môžu mať skrytý pocit viny. Na sexuálny život negatívne vplývajú aj náboženské predsudky.

Mužom zrelý výzor väčšinou pristane, ženy sú však konfrontované s tým, že treba hľadať nové formy príťažlivosti...

Žijeme v období, keď vládne kult mladosti, štíhlosti, krásy. Tie ženy, ktoré boli zvyknuté spoliehať sa na atribúty ženskej atraktivity, môžu s prehlbujúcimi sa vráskami začať podliehať obavám. Ale príťažlivosť, tá skutočná, je založená na niečom inom: na osobnom vyžarovaní, na tom, čo je v nás, na našich názoroch a našom pohľade na svet. Od toho všetkého závisí náboj, ktorý v sebe máme. Ale keď sa žena uzatvorí medzi štyri steny, keď nejde von, nekomunikuje s ľuďmi, tak sa nedobíja. A žiaden náboj príťažlivosti v sebe nemá.

Ak príde v strednom veku depresia, dá sa povedať, že ňou žena symbolicky oplakáva svoju mladosť? Je nutné „obdobie smútku“, aby človek mohol prejsť do novej životnej etapy? Alebo patrí depresia v klimaktériu skôr do ordinácie gynekológa?

V tomto prípade ide o dve roviny. Jedna je fyzická, lebo hormonálne zmeny naozaj vplývajú na celý organizmus a môžu byť depresogénnym faktorom. Ani nepríjemné príznaky klimaktéria neurobia dobrú náladu. Ak sa žena kvôli návalom musí v noci prezliekať, ráno vstáva nevyspatá a unavená. Spánok je fyziologická potreba a ak organizmus nemá čas sa zregenerovať, môže byť z tohto stavu nervózna. Druhá rovina je rovina psychologická. Klimaktérium je rizikové životné obdobie plné stresov; žena sa musí konfrontovať s tým všetkým, o čom sme už hovorili; organizmus predsa len starne, nastupujú prvé choroby, niektoré môžu byť vážne; k tomu môžu pristúpiť aj choroby a smrť rodičov; možné existenčné ťažkosti v súvislosti so zamestnaním, veď poznáte tie inzeráty, ktoré hľadajú hlavne mladých ľudí. Je to aj obdobie častých manželských kríz, keď ani muž a ani žena nevedia, čo so sebou. Všetky tieto problémy sa navzájom prelínajú a kumulujú, až sa človek dostane do bludného kruhu.

Ako z neho von?

Predovšetkým si treba uvedomiť, že sa nedá vyriešiť všetko naraz. Žena by sa mala najskôr poradiť s gynekológom a minimalizovať zdravotné problémy. Či už formou hormonálnej substitúcie, alebo, ak má závažný dôvod, aby nebrala hormóny, tak by jej mohli pomôcť prípravky na rastlinnej báze. Vážne prípady depresie patria k psychiatrovi. Niekedy si totiž človek naozaj nedokáže pomôcť sám. Odhaduje sa, že asi dvadsať percent populácie má silné záchvaty depresie, ale len tri percentá sa adekvátne liečia.

Nikto iný to za nás neurobí

[I]Žiaľbohu, veľa žien v zlom psychickom stave „rieši“ svoju situáciu tak, že sa zatvoria medzi štyri steny a prestanú chodiť medzi ľudí. Hovoria si: nejdem, čo by som tam robila, prečo by som mala iných zaťažovať svojimi problémami...

A pritom stačí vyjsť na chvíľu von, do prírody, sadnúť si na dobrú kávu, a už je dôvod pekne sa obliecť, zájsť si ku kaderníčke, porozprávať sa s priateľmi, zasmiať sa s nimi. Človeka môže v tomto veku naozaj všeličo zaskočiť, ale všetko sa dá prekonať. Treba sa len rozhodnúť, proste začať čosi so sebou robiť. Uvedomiť si, že svoj život máme vo vlastných rukách, že túto zmenu nikto iný za nás neurobí.

Veľmi dobrá je pohybová aktivita. Ale pravidelná, podľa možností treba každý deň tridsať minút alebo hodinu venovať takému druhu pohybu, ktorý človeka teší. Prechádzky, plávanie, bicykel, joga... Nie však také „pravidlo“, že keď sa raz za mesiac, raz za rok ozve moje svedomie, tak si rýchle zacvičím, na druhý deň ma bolí celé telo a mám výhovorku s cvičením prestať. Ľudia, ktorí sa fyzicky hýbu, sú jednoznačne odolnejší voči všetkým zdravotným problémom, fyzickým aj psychickým. V tomto veku treba počítať s tým, že jedným z následkov poklesu hladiny ženských hormónov je osteoporóza. Ak si žena hormóny nenahrádza, kosti rednú. Aj to je však proces, ktorý sa dá spomaliť aktívnym pohybom. Žena, ktorú bolia kĺby alebo chrbtica, má dôvod navštíviť ortopéda a začať s rehabilitáciami. Určite to nie je dôvod na vyhýbanie sa pohybu, i keď treba postupovať individuálne, v súlade s odporúčaním lekára. Aj rehabilitácia sa dá chápať ako spoločenská záležitosť, príležitosť stretávať sa s inými ľuďmi, cvičiť s nimi a zároveň s nimi komunikovať. Tam sa navyše zapája aj sociálny moment, pretože v skupine sa ľahšie pestuje vôľa vydržať a pravidelne cvičiť.

Robili sme štúdiu zdravotného stavu reprezentatívnej vzorky ženskej populácie na Slovensku a zistili sme, že veková kategória žien v klimaktériu je zdravotne najohrozenejšou skupinou. Lekár alebo psychológ môže každej svojej pacientke dať dobré rady, ale vnútornú zodpovednosť musí nájsť každá v sebe sama. Nikto iný to za ňu nespraví. Môžete dostať radu, aby ste začali premýšľať viac o tom, ako naložiť ďalej so svojím životom, môžete dostať návod na cvičenie, popis diéty, ale realizáciu máte vo vlastných rukách.

Čo ťa nezabije, to ťa posilní

Nemalý počet žien v tomto veku však už rezignoval na riešenie svoje životnej situácie. Nerozvíjajú sa, boja sa každej zmeny, boja sa, že prídu o prácu, hoci je ubíjajúca, boja sa, že prídu o vzťah, hoci je nefungujúci, pripadajú si uväznené a bez východiska. Majú pocit, že karty sú už dávno rozdané a tie, ktoré si vytiahli ony, nestoja za nič. Kde majú nájsť sily na takú závažnú zmenu, k akej by sa museli odhodlať? Lekári z protialkoholických liečební vedia, že medzi pacientkami je ich najviac práve z tejto vekovej skupiny.

Alkohol totiž do určitej miery funguje ako prostriedok proti úzkosti. Ale keď mu žena podľahne, keď si dáva ten svoj pohárik čoraz častejšie, keď si už musí vypiť len tak, sama doma, ľahko skĺzne do závislosti. Tam je riešenie jediné – ísť sa liečiť. Vek okolo päťdesiatky môže byť pomerne krutým životným obdobím kvôli tomu, že je bohaté na vážne životné udalosti. Ale každá kríza je pozitívna v tom, že nás núti zmobilizovať sa. Buď nás posilní, to je to známe heslo, čo ťa nezabije, to ťa posilní, a pustíme sa možno ťažšou cestou, ale k lepším výsledkom. V tom prípade musíme priniesť aj nejakú obeť. Niečoho sa vzdať, prinútiť sa k zmene, ale niečo hodnotnejšie získať. Alebo tomu stavu úplne podľahnúť, nech sa deje, čo sa deje, nič neriešiť, a potom sa problémy nabaľujú ako snehová guľa, rastú, a z toho, ako sa hromadia, byť ešte viac smutná a neistá. A jedného dňa úplne rezignovať. Človek už potom nemá síl nič riešiť. Už sa všetkého bojí, nejde medzi ľudí a čím dlhšie nechodí medzi ľudí, tým má väčší strach začať medzi nich chodiť, a tým menej sa mu aj chce.

Iné ženy naopak, sú schopné odhodiť doterajšie istoty a ísť za svojimi snami, začať budovať novú firmu a mnohokrát i milostný vzťah. V čom spočíva tajomstvo úspešného prežívania rokov zrelosti?

Nejaký všeobecný recept neexistuje. Každému človeku vyhovuje niečo iné, každý žije vo svojich jedinečných vzťahoch a súvislostiach. My sa navyše práve teraz nachádzame v náročnej spoločenskej a ekonomickej situácii. Ak žena okolo päťdesiatky príde o prácu, často to berie len z tej horšej stránky. Ale pokiaľ je človek zdravý, pokiaľ ho nehandikepuje vážna diagnóza, tak ono naozaj platí, že na každom zle je niečo dobré. Dôležité je, aby človek neostal v takejto kríze sám, pretože kde je viac hláv, tam je viac rozumu, tam môže získať viac dobrých nápadov na riešenie, postupne prekoná neúspechy a dostane sa do lepšej, uspokojivejšej pozície. V každej situácii si treba byť vedomí, že určite má riešenie. I keď nie vždy všetko ide hneď a ako po masle, ale o to viac si potom človek váži to, čo prekonal a našiel. A to sa týka aj vzťahov. Je čoraz viac činorodých žien, päťdesiatničiek, ktoré vôbec nevyzerajú ako babičky, ale ako príťažlivé ženy. Nebránia sa ani novým partnerským vzťahom. I keď to milovanie je po päťdesiatke trochu iné ako bolo v mladosti, menej búrlivé, ale pevnejšie, môže mať filozofickejší rozmer, inú, hlbšiu kvalitu.


Tento rozhovor vyšiel najskôr v knihe:

ČO S NAČATÝM ŽIVOTOM?

Muž a žena na prahu päťdesiatky

Knihu si môžete objednať na č. 0908 069 388, stojí 5 eur, poštovné neplatíte.

Posledná úprava 31.03.2016

Nájdete nás na FB