Milenci do posledného dychu

Napísala 

Ak sa štyridsiatnik ožení s čerstvou maturantkou, freudisti sa tešia. Ďalší prípad potvrdzujúci teóriu otcovského komplexu. Dievčatá priťahuje postavenie, peniaze, moc, prípadne sláva mužov, hľadajú u nich pocit bezpečia, muži od svojich nezrelých partneriek čakajú predĺženie vlastnej mladosti, potvrdenie mužnej sily. Ale čo v prípadoch, keď je rozdiel medzi partnermi dvoj, dokonca trojgeneračný? O čo ide obom, starnúcemu mužovi na konci a mladej žene na prahu ľúbostného života, na čom je postavené ich spolužitie, ktoré nemusí byť len duševné, a – funguje vôbec? Nuž, asi prípad od prípadu. Tu sú niektoré z tých, ktoré vošli do histórie.

Kráľ Dávid

Typ: Ten, ktorý vždy presne trafí medzi oči

Plus: Prežije život, ktorý vojde do legiend

Mínus: Neprestáva bojovať, pokým nemá vo svojej zbierke tisíc predkožiek nepriateľov

Začínal ako odvážny pastierik, ktorý zrazil k zemi Goliáša prakom a kameňom. Už menej slávna, ale vynechať sa nedá, je epizóda, keď poslal bez ochrany do prvých línií, tam, kde najviac zúril boj - teda na smrť - Uriáša, pretože sa mu zapáčila jeho žena Betsabe. Ospravedlňuje ho jedine to, že s ňou splodil Šalamúna, múdrejšieho a spravodlivejšieho kráľa, ako bol on sám.

Možno si zostarnutý kráľ Dávid ešte pamätal na to, že kedysi vyzeral podobne, ako ho o pár tisícročí stvárni o nič menej legendárny Michelangelo. Určite tak však už nevyzeral v časoch, keď mu každý večer prikladali k telu mladé panny, aby si z nich uchytil ilúziu mladosti. Barbarský – a mimochodom, neefektívny zvyk. Tá panna, o ktorej je v Biblii menovite reč, sa volala Abizaga Sunamitská. V biblickom texte sa zdôrazňuje hlavne to, že kráľa opatrovala a posluhovala mu, o niečom inom sa tu nepíše. Keď teda Dávid pochopil, že to je už naozaj všetko a že štyridsať rokov jeho panovania sa neodvratne schyľuje ku koncu, nechal pomazať za kráľa svojho syna Šalamúna, práve toho, ktorý by nebol na svete, keby sa jedného dňa nebol znepáčil Pánovi svojimi hriešnymi intrigami proti Uriášovi, tými, ktoré mu priviedli do postele Betsabe.

Čo by povedal kráľ Dávid, keby tu bol: Na starobe je najhoršie, že si pamätáte, že ste boli mladí. (Povedal to síce Alvin Straight v kultovom filme Davida Lyncha, ale  kráľ Dávid si to  u r č i t e  myslel tiež .) 

 

Giacomo Casanova

Typ: Šarmantný erotoman bez komplexov

Plus: Pri svojich záletoch používal kondómy

Mínus: Hráč v kasínach i v dámskych budoároch

„Keď ti žena pribuchne dvere pred nosom, určite ti nechá pootvorené okno“, tvrdil sebaisto Giacomo Girolamo Casanova (1725 – 1798) a svoje zdravé mužské sebavedomie podporil literárnym opisom sto dvadsiatich ľúbostných dobrodružstiev vo svojich Pamätiach. Vďaka nim sa slovo Casanova dostalo do slovníkov ako synonymum zvodcu žien, zhýralca či dokonca chlípneho starca. Casanova sa však líši napríklad od Dona Juana, s ktorým si ho ľudia neznalí problematiky často zamieňajú. Casanova je ten milenec, ktorý má z milovania vlastné potešenie a urobí šťastnou i ženu, ktorej práve venuje svoju priazeň, i keď len na krátky čas. Don Juan zanecháva za sebou nenaplnené a nešťastné milenky a sám odchádza taktiež frustrovaný.

Tento Casanova, herecké dieťa z Benátok, príťažlivý, 187 cm vysoký muž, nebol len skvelým milovníkom, ale aj encyklopedicky vzdelaným spisovateľom, diplomatom (preslávil sa výrokom: „Neprítomní nemajú nikdy pravdu“), cestovateľom a dobrodruhom. Okrem memoárov písal historické diela, pamflety, sonety, komédie, filozofické dialógy a päťzväzkový utopický román. Poznal sa s Voltairom a Rousseauom, získal si vládcov, ale musel pred nimi aj utekať. Ľudovítovi XV. zanechal lotériu a 13-ročnú milenku, ruskej cárovne Kataríne Veľkej radil pri reforme kalendára.

Na zámku v Duchcove, kde strávil posledných trinásť rokov svojho života ako knihovník grófa Jozefa Karla Emanuela z Valdštejna, sídli jediné múzeum G. Casanovu na svete. Majú v ňom kreslo, o ktorom sa traduje, že muž, ktorý sa do neho posadí, bude mať u žien taký úspech, ako on. Aj keď mal deväť detí, jedného syna dokonca s vlastnou dcérou (nech mu je ospravedlnením, že o tom, že ide o jeho dcéru, sa dozvedel, až keď už bolo dieťa na ceste), v posledných chvíľach života pri ňom stáli gróf z Valdštejna a maršal Charles de Ligne. Pochovaný je na dnes už zaniknutom cintoríne pri kaplnke svätej Barbory. Legenda hovorí, že dámy sa lemom svojich šiat zachytávali o kovovú obrubu jeho hrobu, slávny milovník im nedal pokoj ani po smrti. V tajnom kabinete vraj dopisuje dvanásty diel nedokončených Pamätí. A práve v nich by mali byť zaznamenané posledné lásky prelietavého Taliana, o ktorých nevieme. Jediné, na čo spomínalo valdštejnské služobníctvo, boli nadávky starého knihovníka na to, že mu tu nikto nedokáže pripraviť chutné makaróny...

Čo by povedal Casanova, keby tu bol: Od neskúsených mileniek sa môžeme naučiť najviac.

 

Johann Wolfgang Goethe

Typ: Autor päťdesiatich tisícok strán zobraných spisov

Plus: Klasik, ktorý sa pokúšal o syntézu rozumu a citu

Mínus: Jeho pokus nie vždy vyšiel

J. W. Goethe (1749 - 1832) – básnik, spisovateľ, vedec, politik, dokonca maliar kresieb a akvarelov, i keď to sa vie už menej. Nič z toho mu nepomohlo, keď prišiel žiadať o ruku 17-ročnú Ulriku von Lewetzow, on, vtedy 73-ročný návštevník kúpeľov v Mariánskych Lázňach, kde sa zoznámili. Predtým pre istotu navštívil lekára s otázkou, či by prípadný sobáš neuškodil jeho zdraviu. Jeho priatelia neskôr tvrdili, že rečami o svadbe chcel len nahnevať syna a nevestu, ktorí sa začali obávať straty dedičstva.

Počas romantických prechádzok s Ulrikou básnil, ona mlčala. „Schováva v ústach perly,“ tvrdil Goethe, zatiaľčo Ulrika mlčala, lebo vedela, že nič nevie. Možno že toto dieťa, oslnené aureolou jeho slávy, by si aj dalo povedať, ako sa to dodnes stáva mnohým iným dievčatám, jej rodičia sa však ctiteľa so záduchom zdesili. Ale ako odmietnuť Goetheho?! A tak Ulrika dostala príkaz napísať rozlúčkový list, ktorý vyzeral ako zmáčaný slzami. Umrela 96-ročná, osamotená, známa ako „posledná géniova láska“.

A možno je to všetko len omyl, umelo udržiavaná legenda, pretože krátko po odmietnutí, cestou z kúpeľov do Weimaru píše Goethe v koči ľúbostnú báseň o tom, že „vášeň prináša utrpenie“, ale aj „dvojnásobný súzvuk lásky“ a myslí pritom na klaviristku Szymanowsku. Tú pozve na koncert do Weimaru, a bozk, ktorý od nej dostane, nie je obyčajný, je to posledný bozk, géniova rozlúčka so ženami. Ani túto mladučkú múzu viac nevidel, umrela roku 1831 počas epidémie cholery. Keď však ako majestátny 83-ročný starec umiera, z posledných síl ešte blúzni: „Pozrite na tú krásnu ženskú hlavu s čiernymi kučerami, aké nádherné farby... na tmavom pozadí“.

Čo by povedal Goethe, keby tu bol: Ak je tvoja nádejná svokra o generáciu mladšia od teba, nemysli si, že ti s nadšením bude hovoriť „syn môj“.

  

Pablo Picasso

Typ: Charizmatický génius, despota a sebec

Plus: Maľoval rovnako vášnivo ako žil

Mínus: Muž, ktorý ničil psychiku svojich žien

„Ja nehľadám, nachádzam,“ známy to výrok Pabla Picassa (1881 – 1973), ktorý po sebe zanechal viac ako desaťtisíc malieb, štyridsaťtisíc kresieb, dvetisíc grafických predlôh pre tlač, množstvo plastík a keramiky. Až sa človek čuduje, kde si nachádzal čas aj na ženy. Ale on bol nimi posadnutý možno viac ako tvorbou. Jeho spaľujúcemu životnému tempu žiadna z nich nedokázala stačiť. Aj keď duševne chorá bola len jedna, všetky skončili vzťah s Picassom zrelé pre psychiatra a s myšlienkami na samovraždu. Iba jediná - Francoise Gilotová ho dokázala opustiť skôr a tým sa zachránila. Odišla aj s deťmi Claudeom a Palomou, ktoré sa narodili, keď mal Picasso 65 a 67 rokov. On už vtedy viac času trávil s novou milenkou Jacqueline Roque, ktorá bola o štyridsaťpäť rokov mladšia a s ktorou sa ako 80-ročný oženil. Byť Picassovou múzou za to občas stálo (počas jedného dňa namaľoval trinásť variácií Jacquelininho portrétu), inokedy vôbec nie (neustále nevery vysvetľoval ako nevyhnutný predpoklad pre svoju inšpiráciu).

Umrel 8. apríla 1973 v dome v mestečku Monguis v južnom Francúzsku. Jacqueline na jeho hrob položila bronzovú figúru ženy, ktorú umelec vytvoril roku 1933. O trinásť rokov po jeho smrti sa šesťdesiatročná vdova po géniovi zastrelila, čím prispela k sérii tragických osudov ľudí, ktorí zdieľali s Picassom časť jeho životnej cesty.

Čo by povedal Pablo Picasso, keby tu bol: Krásna žena poskytuje úžitok len milencom a maliarom bez fantázie.

 

Charlie Chaplin

Typ: Tvrdohlavé, podozrievavé, egocentrické, šibnuté a rozkošne geniálne decko (podľa Mary Pickfordovej z jej Pamätí)

Plus: Tvorca nezabudnuteľného Tuláka Charlieho

Mínus: Nechal sa ovládať sklonmi, ktoré nemali ďaleko k pedofílii

„Vždy som bol len jediným – šašom, a to ma vynáša na oveľa vyšší piedestál ako ktoréhokoľvek politika,“ vyhlásil Charles Spencer Chaplin (1889 – 1977), syn anglických varietnych hercov (otec alkoholik, matka skončila v psychiatrickej liečebni), ktorému kráľovná roku 1975 udelila titul Sir. Začiatkom roka 1914 prišiel ako neznámy herec do filmovej spoločnosti Macka Senetta, za jediný rok nakrútil 35 filmov a stal sa hviezdou. Vytvoril kostým, ktorý prežil desaťročia - skrachovaného aristokrata, ktorý hľadí do očí chudobe a predsa sa zo všetkých síl usiluje o dôstojnosť. Do dejín filmu vstúpil pod jeho menom ako Tulák Charlie. Bol perfekcionista, scénu zoznámenie Tuláka so slepou kvetinárkou vo filme Svetlá veľkomesta nakrúcal 342-krát, kým s ňou bol spokojný.

V postavičke raného Charlieho hral sám seba: výrazný egoista, ktorého vzťah k ženám určuje nekomplikovaná túžba zmocniť sa ich. Akonáhle sa však objaví na plátne krajšie dievča, Charlie rýchle mení objekt svojho záujmu. Správanie, ktoré nepozná žiadnu morálku. Taký bol Chaplin aj v skutočnom živote. Dievčatá, najlepšie vo veku okolo pätnásť rokov, vyhľadával pre svoje filmy, končili však v jeho posteli. Podľa jeho vlastných slov sa miloval dokonca aj medzi nakrúcaním jednotlivých záberov, a vždy vtedy, keď sa nudil. Škandál okolo nízkeho veku svojich mileniek občas zachraňoval svatbou, ako v prípade Mildred Harrisovej, ktorá 16-ročná otehotnela. Rozpadu ich manželstva nedokázalo zabrániť ani narodenie dieťaťa, ani svetový úspech Kida. Nasledovali nové lásky, nové manželstvá, až kým do jeho života nevstúpila Oona O´Neillová, dcéra jeho dobrého priateľa Eugena, ináč nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Oona možno vďaka otcovi utápajúcemu sa v alkohole dokázala chápať nevyrovnanú dušu génia. Mala 18 rokov, keď sa napriek otcovmu nesúhlasu vydala za vtedy 54-ročného Chaplina a stala sa jeho pokojným prístavom. Čelila s ním aj falošnému obvineniu z otcovstva, kvôli ktorému Chaplin rok po svadbe stál pred súdom. Dohromady mal jedenásť detí, s Oonou osem, posledné sa narodilo, keď mal 74 rokov. Táto žena, ktorá sa vydala z muža o 36 rokov staršieho a celý život žila v jeho tieni, sa po jeho smrti rada objavovala v spoločnosti omnoho mladších mužov, napríklad rockovej hviezdy Davida Bowieho. Umrela roku 1991.

Čo by povedal Charlie Chaplin, keby tu bol: Keď mi chceš porozumieť, pozri si moje filmy.

 

Henry Miller

Typ: Zo zapisovateľa obscénností filozofom zmyselnosti

Plus: Prehliadol pokrytectvo spoločnosti a to nielen v sexe

Mínus: Na staré kolená mu tá istá spoločnosť začala vyhovovať

Aj keď jeho Obratník raka ako „pornografický román“ dlho nemohol vyjsť, nedovolil ho scenzurovať. Neskôr v eseji Svet sexu napísal: „Problémom autora nikdy nebol sex ani náboženstvo, ale sebaoslobodenie.“ Sex je viac než promiskuita, zhromažďovanie bezvýznamných zážitkov a dnes už aj smrtiacich vírusov. Sexualita a spiritualita sú dvojčatá. S kreativitou dokonca trojčatá. Tak to je celkom dobrá obhajovacia reč takého života, aký Henry Miller (1892 – 1980) viedol.

Zo svojho pohrebného obradu, na ktorom sa s rozlúčkovými príhovormi striedali jeho manželky a milenky, by mal veľkú radosť. Keď jeho deti Val a Tony opustili rodičovský dom, chvíľu v ňom žil s (bývalou) treťou manželkou a jej novým manželom, akonáhle sa odsťahovali aj oni, hľadal osamelý takmer osemdesiatnik Miller novú lásku. Jeho lekár usporiadal večierok, na ktorom sa zoznámil s 27-ročnou atraktívnou Japonkou Hiroko Tokudo, zvanou Hoki. Stala sa z neho „zúfalá gorila bijúca sa do hrudi tlapami v nepoškvrnených rukavičkách“, ako napísal v Insomnii, príbehu starého muža zamilovaného do krásnej mladej ženy, ktorá sa mu posmieva a pre ktorú stratí spánok. Toto podobenstvo o zúfalstve z neopätovanej vášne, v ktorom bol „bacilom šialenstva“ a mal „triesku zadrenú do morku duše“, ilustroval sériou vynikajúcich akvarelov. Dôkaz, že jeho srdce ešte nevychladlo, stále dokázalo túžiť.

Hoki potrebovala zelenú kartu a tak sa za neho vydala. Ich fotografie obleteli svet, šli dohromady s povesťou Millera ako chlípneho starca. Hoki však rýchle utiekla, neskôr viedla nočný klub v Tokiu, ktorý pomenovala Obratník raka. Miller sa ešte zamiloval do treťoradej herečky Brendy Venus, písal jej milostné listy, ktoré po jeho smrti dobre speňažila. I keď tento vzťah sa odohrával viac v jeho fantázii, ako v skutočnosti.

Čo by povedal Henry Miller, keby tu bol: Urobme, čo je v našich silách, aj keby to neviedlo nikam (nápis na dverách jeho domu v Big Sur).

 

Juan Domingo Perón

Typ: Diktátor, ktorého preslávila žena

Plus: Pomerne úspešný pedagóg

Mínus: Zvláštny záujem o úniu stredoškoláčok

Juan Perón (1895 – 1974), argentínsky diktátor, by bez Evity nebol ničím. Perón bol vtedy, keď sa zoznámili, minister práce a vdovec, známy tým, že preferuje mladé dievčatá. Evita mala 24 rokov, on 48, nebolo ťažké ho zviesť. Nepovažovala sa za ženu Peróna, ale za „ženu Argentíny“. Ako 33-ročná umrela na rakovinu maternice. Túto etapu ich života preslávila Madona filmom a piesňou o tom, že Argentína pre Evitu nemá plakať. I keď Perón zase až tak nežialil. Mal 56 rokov a jeho neovládateľný záujem o úniu stredoškoláčok čoskoro hrozil škandálom. Únia posielala svoje členky do luxusných rekrečných stredísk pre vládnych úradníkov, vybavených lekármi, ktorí liečili pohlavné choroby a prerušovali tehotenstvá. V Perónovom súkromnom stredisku sa favoritkou stala 13-ročná Nelie Rivasová, dcéra robotníka z továrne na cukrovinky. Jedného dňa šla zaniesť prezidentovi nejaké papiere z únie a viac sa domov nevrátila. Perón dal pre ňu vybudovať spálňu so zrkadlovými stenami a medvedími kožušinami na zemi, krášlil ju šperkami, učil ju hrať tenis a správať sa ako dáma. Šírili sa klebety o ich sexuálnych hrách, v ktorých Perón predstavoval rímskeho cisára a ona jeho otrokyňu. Argentína sa zhrozila, prezident zneuctil pamiatku Evity! Pridajte k tomu ešte takú „maličkosť“ ako ekonomická kríza a plno konkurentov, ktorí by sa tiež aspoň na chvíľu radi stali prezidentmi – nečudo, že jeho vzťah s Nelie využili roku 1955 ako poslednú kvapku na jeho zosadenie. Pred odchodom do exilu ešte stihol načarbať lístok pre Nelie: „Moje drahé dievčatko, budeš mi chýbať, bola si ako moji malí psíčkovia. Pusu a prianie všetkého dobrého. Snáď ťa ešte uvidím, tatko.“ Čoskoro vyšli ľúbostné listy Juana a Nelie, ktoré mu priťažili ešte viac. Vojenský súd ho v jeho neprítomnosti zbavil za pomer s Nelie hodnosti generála. Nelie poslali na osem mesiacov do polepšovne. Neobišla až tak zle, hodiny spoločenského správania sa jej vyplatili, neskôr sa vydala za Argentínčana, ktorý pracoval na americkom veľvyslanectve.

Čo by povedal Juan Perón, keby tu bol: Francúzi majú s tým ich cherches la femme fakt pravdu.

 

 

Jerome David Salinger

Typ: Zraniteľný pustovník, ktorý hľadá nevinnosť

Plus: K životu mu stačí dom v horách a tanier hrachovej kaše

Mínus: Vnucuje askézu všetkým, ktorí ho milujú

Keď pred pár rokmi vyšla v americkom vydavateľstve Pocket Books kniha Kto chytá v sne, vzbudila očakávaný rozruch (nielen) v literárnych kruhoch. Napísala ju Margaret, Salingerova dcéra z prvého manželstva, ktorá si v ňom vyrovnávala účty so slávnym otcom. Margaret nazvala spolužitie svojich rodičov „nočnou morou“, otca nevyrovnaným excentrikom, ktorý sa skrýva pred svetom, vyznáva striedavo kresťanstvo a budhizmus, stravuje sa prísne vegetariánsky a v prípade choroby pije vlastný moč. Jerome David Salinger (* 1919 - umrel 2010) vydal v roku 1951 kultový román Kto chytá v žite, ktorý sa odvtedy prihovára každej generácii dospievajúcich, odmietajúcej konzumné hodnoty a pretvárku sveta dospelých. On sám slávu nechcel, žil uzavreto v mestečku Cornish v New Hampshire, neposkytoval rozhovory, z kníh stiahol svoje fotografie. Jeho paranoja mala údajne pôvod v rokoch druhej svetovej vojny, keď Salinger pôsobiaci v kontrarozviedke videl hrôzy, z ktorých sa psychicky zrútil a nikdy celkom nevyliečil. Ak niekoho pustil do svojho sveta, tak len mladých ľudí, len tých považoval za nevinných a čistých. I keď tie dievčatá boli pre zrelého muža predsa len primladé. Keď mal 53 rokov, nasťahovala sa k nemu 18-ročná Joyce, s ktorou si rok predtým písal. Tá sa slnečnicových semienok s medom rýchle „prejedla“. Tretia manželka Colleen, ktorá mala tiež 18 rokov, keď začala žiť s 58-ročným slávnym pustovníkom, však jeho hodnoty zdieľala. Každý večer spoločne sledovali sentimentálny televízny brak, v ktorom mal starý muž, túžiaci po bezpečí, zaistený dobrý koniec.

Čo by povedal Salinger, keby tu bol: Videli ste poslednú telenovelu?

 

Danica JANIAKOVÁ

 

Posledná úprava 25.03.2016

Nájdete nás na FB