Franz Kafka: Písanie ako forma modlitby

Franz Kafka: Písanie ako forma modlitby

Napísala 

Matička s drápy, které nepustí. Tak svojho času pomenoval Prahu, mesto s neopakovateľne magickou atmosférou, Franz Kafka, jeden z najoriginálnejších literárnych zjavov 20. storočia. Praha a Kafka, Kafka a Praha. Pre mnohých návštevníkov mesta, ktorí sem prichádzajú z celého sveta často práve kvôli kafkovskému mýtu, dva takmer splývajúce pojmy. Sám Kafka by zrejme mal problémy vyrovnať sa s tým, akou turistickou atrakciou sa stal.

I keď fenomenálny spisovateľ vložil Prahu do svojich diel veľmi zvláštnym spôsobom. Je tam, aj nie je. Môžeme si domýšľať, že bezmenná katedrála v Procese je Chrám svätého Víta; že Jozef K. v záverečnej kapitole tohto románu prechádza zo Starého Mesta cez Karlov most na Malú Stranu; že výhľad na Vltavu z Berdemannovho okna v Ortieli je taký, aký mal mladý Kafka z bytu na Mikulášskej ulici, kde jeho rodina žila v roku 1912. Pre neho je však mesto len milovanou a zároveň nenávidenou kulisou, budovy a mosty nie sú tým, čím sa nám zdajú byť, realita je klamná; v Kafkovej fantazijnej fikcii sa vždy metaforicky mení na niečo iné. Kancelária, škola, kostol, väzenie či zámok - nezáleží na tom, kde presne stoja, ale čím sa pre nás v svojej podstate môžu stať.

Klietka šla chytať vtáka

Turistom, ktorí sa prejdú po Karlovom moste, pozrú orloj, hrad a možno aj spisovateľov hrob na židovskom cintoríne, kúpia si tričko s obrázkom jeho uhrančivých očí, vypijú dobré české pivo a doma potom vykladajú o tom, aká je Praha „kafkovská“, však zväčša stačí len povrchný pohľad. Vnímať Prahu tak, ako ju cítil a popísal Franz Kafka, znamená ísť do temných hĺbok mesta a zároveň aj ľudskej duše, do ktorých sa zvyčajne bojíme ponárať. „Vyskúšať všetko, zažiť všetko, dovolené je mnohé, s výnimkou ľahostajnosti,“ tak predstavila kafkovský fenomén výstava v Kafkovom múzeu v Hergetovej tehelni, ktorá sem prišla z Barcelony cez New York. Ponorme sa do atmosféry na prelome 19. a 20. storočia, keď v Prahe žili vedľa seba, spolu a predsa oddelene, tri etniká s rozdielnymi jazykmi, zvykmi aj kultúrou: Češi, Nemci a Židia. Neviditeľné hranice tvoria „klietku“ pre malého chlapca z nemecky hovoriacej židovskej rodiny a on sa cíti bezmocný ako vták, ktorého tá klietka chytá a nepustí. Autoritatívny otec Hermann, ktorý nedovolí jedinému synovi voľne sa nadýchnuť; tichá matka, aaach, matka, áno, Freud by mal radosť, Kafkov vzťah k matke napĺňa všetky kritériá oidipovského komplexu; tieň dvoch mŕtvych bratov Georgea a Heinricha, ktorí umreli krátko po svojom narodení (1885 a 1887); tri mladšie sestry, ktoré držia spolu v opozícii voči bratovi; chladné guvernantky a prostoreká česká kuchárka; pocit vlastného „žalostného zevnějšku“; odmietanie povrchne dodržiavaných náboženských rituálov, aké vidí u otca, a hľadanie skutočnej viery. To je osamelé detstvo a dospievanie budúceho spisovateľa, tam niekde sú korene jeho strachov, úzkostí, pocitov viny a komplexov, odporu k telu a k sexualite, túžby po ideálnej milujúcej rodine a zároveň neschopnosti uzavrieť fungujúci vzťah so ženou.

Hermann Kafka prichádza do mesta ako chudobný vidiečan, no postupne sa vypracuje na veľkoobchodníka s galantériou. Svoju spokojnosť s tým, ako sa mu darí vlastnými silami zabezpečiť spokojný meštiacky život pre rodinu, dokazuje aj tak, že sa sťahuje do lepších bytov. Kafkovci najskôr žijú v Dušnej ulici, potom v dome zvanom Minuta, potom na rohu Václavského námestia, v Celetnej ulici, kde mal otec aj obchod, ktorý neskôr presídli do miestnosti v Kinského paláci na Staromestskom námestí a za obchodom sťahuje pár krokov odtiaľ, na vtedajšiu Mikulášsku triedu aj rodinu. Otec je vysoký, silný, impozantný muž, schopný ťažkej fyzickej práce. Z matkinej strany však prišli iné gény; múdri a zbožní ľudia, ale aj snívajúci samotári či naopak, dobrodruhovia ako matkin brat Alfred, z ktorého sa stal generálny riaditeľ španielskych železníc, alebo jej ďalší brat Josef, ktorý viedol v Kongu koloniálnu spoločnosť s tovarom pre karavány a potom žil v Paríži a oženil sa s Francúzskou. Franz stále túži po tom, že ho niektorý zo strýcov zoberie so sebou do svojho sveta plného exotiky; aj z tejto márnej túžby čerpá námety pre písanie.

Najhlbšia rana

V novembri 1919 napíše Franz stostránkový Dopis otci. Dá ho matke, aby ho odovzdala otcovi a pomohla tak vyjasniť ich bolestivý vzťah a dosiahnuť to, po čom syn tak veľmi túži: aby ho otec pochopil. Matka vie, že list by spôsobil skôr opak a tak ho Franzovi vráti. Po prvýkrát bude uverejnený v druhom čísle časopisu Neue Rundschau roku 1952, odvtedy sa s touto subjektívnou výpoveďou syna, ktorý si pripadá voči silnému otcovi slabý a neschopný, stotožnili už tisícky podobných synov. „Nejmilší otče, ptal ses mě nedávno, proč tvrdím, že z Tebe mám strach“, tak sa začína úprimná a podrobná analýza ničivého princípu patriarchálnej autority. Franz kladie proti sebe obraz vitálneho otca, ktorý pokladá sám seba za mieru všetkého („ze své lenošky jsi vládl světu“), a seba, citlivého, nepokojného, tvrdohlavého, no s citom pre spravodlivosť. „Tváří v tvář každé maličkosti jsi mně svým příkladem a svou výchovou přesvědčoval o mé neschopnosti.“ Príkre otcove poznámky na drobné detské radosti i starosti vyústia do synovho sebaopovrhovania, do poznania, že je pre otca „takové nic.“ Ako dospelý muž Kafka s otcom takmer nekomunikuje, no chladom medzi nimi veľmi trpí. Jeho najbližší priateľ Max Brod vie, že tu je Franzova najhlbšia rana a pokúša sa mu vysvetliť, že otca preceňuje a sebou nezmyselne pohŕda. Je to však márne. Aj s týmto konfliktom sa vyrovnáva po svojom, písaním.

V závere silnej obžaloby, že nebol milovaný so svojimi slabinami, dáva slovo otcovi, ktorý ako keby osobne odpovedá na jeho výčitky: „Připouštím, že spolu bojujeme, ale existuje dvojí boj. Rytířský boj, v němž se měří síly dvou samostatných protivníků, každý zůstává sám sebou, prohráva za sebe, vítězí za sebe. A boj hmyzu, který nejen bodá, ale taky hned saje krev, aby se zachoval při živote. To je ten pravý žoldák a to jsi Ty. Ty jsi neschopen života; aby sis to ale udělal pohodlnejší, bezstarostnější a nemusel si dělat výčitky, dokazuješ, že já jsem Ti vzal všechnu schopnost žít a schoval si ji pro sebe.“ A máme tu inšpiráciu pre Proměnu, ktorej hrdina sa mení v hnusný hmyz, ako aj Ortel a ďalšie poviedky. Jednou z najosobnejších je poviedka Manželé (popis jednoho zápasu). Matku Franz vníma ako manželku povoľnú voči mužovi, aj keď to chápe, keďže otec by aj tak nestrpel žiadne odvrávanie. Po celý život sa však nedokáže vyrovnať s tým, že matka tvorí s otcom jednotu, spoločnú frontu proti nemu, a synovi len potajomky občas dokazuje že ho má rada.

Všade v jeho diele súdia sudcovia, vykonávajú sa popravy. Aj ako dospelý si želá najviac to, aby ho otec prestal odsudzovať a konečne s ním súhlasil. Že šlo o nereálne očakávanie, potvrdzuje aj historka, ktorú Franz často rozpráva. Jednu zo svojich kníh, Venkovského lékaře, venuje otcovi. Keď mu osobne prinesie výtlačok svojej knihy, otec povie iba: „Polož to na noční stolek.“ Smutne vyznieva aj veta, ktorú si napíše do denníka v deň, s ktorým bol výnimočne spokojný – zorganizuje totiž recitačný večer istého herca v Židovskej radnici a sám celkom úspešne prednesie jedinú prednášku v svojom živote, no musí konštatovať: „Moji rodiče tam nebyli.“

Neskoršie konflikty so svetom, s autoritami v škole, v práci, so spolužiakmi i so ženami, všetky sa podobajú tomuto prvému konfliktu, keď nebol prijatý taký, aký je: „Ale ty nechceš být zkoušen, chceš, aby ti věřili.“

Svet, ktorý nosím v hlave

Svojmu celoživotnému priateľovi Maxovi Brodovi raz povie: „Balzac měl hůl s heslem: Zdolám každou překážku – moje heslo by spíš bylo: Mně zdolá každá překážka.“ Aj z jeho kníh a zápiskov by si čitateľ mohol urobiť dojem, že šlo o pesimistického človeka, uboleného, skľúčeného, zdeptaného, ktorý musel byť v styku s ľuďmi zúfalý. Max Brod v svojich životopisných spomienkach však podáva prekvapujúci popis mladého Franza, s ktorým sa zoznámil počas vysokoškolského štúdia. „Na prvý pohled to byl mladý, zdravý člověk, ovšem podivne tichý, pozorující, zdrženlivý. Duchovně se naprosto nezaměřoval na to, co upoutává zájem svou morbidností, na bizarnost, grotesknost, nýbrž na velikost přirozenosti, na to, co hojí, co je zdravé, prosté, co drží jako celek. Člověku bylo dobře v jeho blízkosti. Bohatství myšlenek, které přenášel většinou vesele, činilo z něho jednoho z nejzábavnějších lidí, s jakým jsme se kdy setkal. Mluvil málo, ve velké společnosti často nepromluvil celé hodiny. Ale kdykoli něco řekl, vzbudilo to okamžitou pozornost. Bylo to totiž vždycky obsažné, trefoval hřebík na hlavičku. Rád se smál, a srdečne, a dokázal rozesmát i své přátele. Víc než to: ve svízelných situácích se bylo možno beze všeho s úlevou svěřit jeho moudrosti, jeho taktu, jeho radě, která jen zřídkakdy nebyla správná. Byl to báječně pomáhající přítel. Jen sám sobě nedokázal poradit, pomoci.“

A na rozdiel od vžitej predstavy slabučkého intelektuála bol Kafka v skutočnosti slušne výkonný športovec. Pláva, vesluje, jazdí na koni, s Maxom zvládajú celodenné pešie túry. Otužilý, opálený, zaujíma sa o prírodné metódy liečby. Lekárom nedôveruje, žiada, aby príroda sama nastolila rovnováhu. (Až chrlenie krvi a katar pľúcnych hrotov, z ktorého sa vyvinie tuberkulóza, ho donútia, aby šiel do sanatória.) V každej ročnej dobe spáva pri otvorenom okne. Len tak pre radosť chodí brigádničiť do záhradníctva v Tróji. Alkohol nepije, je vegetarián, občas až priveľmi prísny. Maxova priateľka spomína, že keď raz spolu navštívili berlínske akvárium, povedal Kafka rybám: „Teraz sa už na vás môžem pokojne dívať, už vás nejem.“ Jeden z jeho kolegov v poisťovni spomína, že Kafka prišiel do kancelárie práve vtedy, keď on jedol chlieb s maslom. Ako to len môžete, jesť taký tuk, dohováral mu, najlepšia potravina je citrón. Žije skromne, pre život toho veľa nepotrebuje: posteľ, skriňu, malý tmavohnedý starý písací stôl, niekoľko kníh a zošity na písanie. Za najkrajšie miesto Prahy považuje Chotkovy sady, kam bude po celý život chodiť na dlhé prechádzky.

Kafka študuje práva s odporom. Do denníka si zapíše: „Teď večer, poté co jsem se od šesti ráno učil, jsem si všiml, jak moje levá ruka ze soucitu už chvilku objímá prsty té pravé.“ V Dopisu otci vyhlasuje výber práv za podľahnutie otcovej vôli: „Studoval jsem teda práva. To znamenalo, že jsem pár měsíců před zkouškami za značného nervového vypětí živil ducha vyložene jen pilinami, které kromě toho byly předtím přežvýkány v tisíci hubách. Ale v jistém smyslu slova mi právě tohle chutnalo, jako předtím v jistém smyslu také gymnázium a později úřednické povolání, neboť to všechno dokonale odpovídalo mé situaci.“

Obaja s Maxom cítia, že ich priťahuje umenie. Franz chce najskôr maľovať. V liste Felice raz napíše: „Ty, já jsem byl kdysi velký křeslíř, jenomže jsem se pak u jedné špatné malířky začal učit kreslit a skazil si tak celý talent.“ Roky v sebe živí predstavu, že „by bylo dobře odejít z Prahy a začít něco docela jiného.“ Tým iným sa nakoniec stane literatúra. Jedného dňa to pomenuje presne: „Písanie ako forma modlitby.“ Denníkové zápisky potvrdzujú, že prácu úradníka v poisťovni síce zvláda nadpriemerne, medzi kolegami nemá nepriateľov, ale na tvorivú prácu mu neostáva toľko času, koľko by potreboval. Rodina ho dokonca chce prinútiť, aby sa aspoň formálne podieľal na správe rodinnej firmy. Vtedy sa však Franz vzbúri a keď Max oroduje u jeho matky, ze má syna na hranici samovraždy, prestanú ho dusiť podnikateľskými povinnosťami. On má iné plány, musí predsa položiť na papier „nesmírný svět, který nosím v hlavě.“ Jeho život tak konečne dostáva zmysel. V noci z 22. na 23. septembra 1912 vychrlí na papier na jeden záťah celý Ortel. „Jedině takhle se dá psát, jedině takto v jednom tahu s takovým naprostým rozevřením těla i duše.“

Diabolský vo všetkej nevinnosti

Max Brod vyvracia aj vžitú predstavu, že Kafka žil ako mních. Študenti trávia večery v divadlách, kabaretoch, aj vo vinárňach a nočných podnikoch Trocadero, Eldorado, či dokonca v bordeli Goldstein (Gogo). Franz väčšinou funguje len ako tichý, mlčiaci a sústredený pozorovateľ. I keď už má za sebou prvé erotické skúsenosti, doma s francúzskou guvernantkou, počas prázdnin so Selmou, dcérou poštmajstra v Roztokách pri Prahe, ktorej napíše do pamätníčka, že žiadne slová nemôžu konkurovať magickému čaru spomienky. Po dvoch rokoch však čaro mizne a Selma mu je zrazu ľahostajná. Nedá sa povedať, že mladý Kafka požaduje od života – a teda aj od žien – málo. Skôr žiada príliš, hľadá dokonalosť. Všetko alebo nič, a to aj v láske. Preto berie aj sexualitu ako náročnú povinnosť. Nikdy nerozpráva neslušné vtipy, ani sa na nich nesmeje. Celou svojou bytosťou túži po čistote. Ale ani studená voda nedokáže vždy prehlušiť nároky zdravého mužského tela: „Dokud čtu, držím sa pevně, i když kniha nechce pomáhat nešťastným, ale jinak musím tak naléhavě hledat někoho, kdo by se mě láskavě dotkl, že jsem včera byl v hotelu s jednou děvkou. Byla příliš stará na to, aby ještě byla melancholická, jen je jí líto, i když ji to neudivuje, že k děvce nikdo není tak milý jako k svému děvčeti. Neutěšil jsem ji, protože ani ona mě neutěšila.“

Ako v extázi začína písať román Nezvěstný (Amerika). Toto jediné jeho dielo sa má končiť optimisticky, ponúkať hrdinovi všetky životné možnosti. V novembri je hotová hmyzia Proměna. V tvorivom vzopätí, šťastný a zamilovaný posiela do Berlína dvadsaťstránkové listy Felice Bauerovej, svojej najväčšej láske. I keď... Zoznámili sa v auguste a už v novembri sa objavujú náznaky cúvania z jeho strany: „Zapomeňte rychle na strašidlo, jímž jsem, a žijte radostně a klidně jako dřív.“ Franz váha, síce túži po manželstve a deťoch, aby sa vyrovnal otcovi, ale taká predstava ho zároveň aj desí. Felice tomu nerozumie. Max sa ju snaží presvedčiť, aby nad priateľovou chorobnou senzibilitou prižmúrila oči.

Prejde šesť mesiacov a Franz ešte stále bojuje s túžbou po samote a možnostiach venovať sa úplne písaniu, pričom na druhej strane stojí „povýšení existence sňatkem“. Urobí si súpis všetkého, čo hovorí pre a proti sobášu a dokument ukončí výkričníkmi: „Ja ubožák!“ a „Jaká bída!“ Zápis v denníku: „Mám ji rád, pokud jsem toho schopen, ale ta láska je k zadušení pohřbena pod strachem a výčitkami vůči sobě.“ Požiada Felice o ruku. Potom utečie do švajčiarskych hôr, lebo predstava svadobnej cesty mu naháňa hrôzu. Prežije krátky románik s jednou Švajčiarkou. V novembri sa v Prahe objavuje Greta Blochová, najlepšia priateľka Felice a snaží sa dať ich dohromady. Život však píše iné scenáre, zo sprostredkovateľky sa stáva romantická krátkodobá známosť. Greta bude po rokoch tvrdiť, že otcom jej syna, ktorý umrel ako šesťročný, bol práve Kafka. (Dnes už prevláda názor, že nie, že aj táto informácia patrí do kategórie legiend.)

O rok kríza vo vzťahu s Felice vrcholí. Zásnuby hodnotí Kafka svojským spôsobom („byl jsem spoután jako zločinec“), v júni sa v Berlíne, po vážnom rozhovore s jej rodičmi, snúbenci rozídu. Kafka píše Proces. Čím sa hrdina románu K. vlastne previnil, to nepíše, nedá sa proti nemu povedať nič zvláštne, napriek tomu je „ďábelský ve vší nevinnosti“. Kafka jemne naznačuje, že K. nie je nevinný, naopak, previnil sa tým, že nemiluje, že nikdy nemiloval, ani slečnu B., ani matku, dokonca aj k práci mal len vzťah rutiny a korektnosti. Sú to autorove hriechy, preto s ním jeho vlastné svedomie robí proces.

Trápi sa, zúfa si - a pritom produkuje jednu skvelú vec za druhou. „Včera jsem takřka do bezvědomí psal Vesnického učitele.“ Intenzívne si vymieňa listy s Gretou. Aj keď sa s Felice ešte raz zasnúbi a tieto zásnuby opäť zruší, bude pre neho vždy stelesňovať ideál. „Patříš ke mně, přijal jsem Tě k sobě, nevěřím, že se v některé pohádce o některou ženu bojovalo víc a zoufaleji než o Tebe ve mně.“

Ale v jeho živote majú zohrať dôležitú úlohu ešte tri ženy. Prvou bude Júlia Wohryzková, veselá mladá Židovka, ktorá má rada zábavu, divadlo, kino a používa plno šťavnatých slov v jidiš. Kafka sa ešte raz odváži zasnúbiť, opäť len na krátky čas. Výraznú stopu v jeho živote zanechá novinárka a prekladateľka Milena Jesenská-Pollaková, jediná nežidovka medzi jeho láskami a jediná vydatá žena. Milena ma 24 rokov, Frank, ako Kafku nežne nazýva, 37. To ona najlepšie rozumie Frankovmu géniu. Pre neho bola ohňom, každodenným svetom, po ktorom zúfalo túžil a ktorého sa zároveň bál. Vášnivý vzťah, až na pár stretnutí realizovaný hlavne písaním ľúbostných listov, netrvá dlho. Keďže sa Milena nedokáže odpútať od neverného manžela, aj keď ho nemiluje, šťastie sa obracia na tragédiu a Kafka píše z tatranského sanatória ďalšej svojej láske: „Nepsat a zabránit tomu, abychom se setkali.“ Milena neskôr píše Maxovi: „To, co se zvaluje na Frankovu nenormálnost, je právě jeho přednost. Myslím spíš, že my všichni, celý svět a všichni lidé, jsme nemocní a on že je jediný zdravý a správně chápající a správně cítící a jediný ryzí člověk. Vím, že se nebrání proti životu, že se brání jen proti tomuto způsobu života zde.

Zmiluj sa nado mnou

V Denníkoch sa objavujú divoké perokresby, neustále sťažnosti na nespavosť a bolesti hlavy: „Takový pocit má asi tabulka skla na místě, kde praskla.“ Jeho prosba o pomoc je tiež svojská: „Smiluj se nade mnou, jsem hříšný do všech koutů své bytosti. Měl jsem však vlohy ne zcela hodné opovržení, malé dobré schopnosti, promarnil jsme je však, já bezradné stvoření, jímž jsem byl, jsem teď skoro na konci, právě ve chvíli, kdy se pro mne navenek vše mohlo obrátit v dobré. Neuveď mě mezi ztracené.“

Na prelome rokov 1916/17 býva v Zlatej uličke, v domčeku číslo 22, z ktorého sa dnes stala mekka zahraničných turistov. Jediná miestnosť, malá kuchynka a pôjd. Je to azyl, ktorý mu zaobstarala najmladšia sestra Ottla a on jej je za túto možnosť nerušene tvoriť vďačný. Píše a keď chce, má to blízko aj domov. Ottla, sestra, s ktorou si Franz rozumie najlepšie, nechala domček vymaľovať a priniesla bratovi rákosový nábytok. Nevedela, že on si medzitým zahovoril byt v Schönbornskom paláci, jednom z najkrajších pražských palácov, ktorý sa však nedá vykurovať a sparťanské podmienky života v ňom môže zniesť len silný organizmus. Dve izby, kúpelňa, štyri okná do záhrady, to všetko za šesťsto korún ročne, suma, ktorú si môže dovoliť aj z úradníckeho platu. Najskôr sa sťahuje do Zlatej uličky, keď sa však byt v paláci uvoľní, presťahuje sa do vysokých chladných miestností.

A práve tu sa v auguste 1917 objaví u Kafku prvé chrlenie krvi. Oslabený psychicky aj fyzicky, s hrozbou tuberkulózy, cíti sa porazený a zároveň istým spôsobom aj oslobodený. Choroba mu priniesla dôvod, pre ktorý sa už nemusí zaťažovať otázkou, či sa má alebo nemá ženiť. Do sanatória sa vzpiera ísť, vie, že jeho snahy o prírodné liečenie by mu lekári zatrhli. Odchádza zotaviť sa k sestre Ottle do Siřemi, kde po prvýkrát vidí život ozajstných sedliakov. Mnohé obrazy sa neskôr objavia v románe Zámok.

Keď príde list od Felice, ktorá zatiaľ nič netuší o jeho vážnych zdravotných problémoch, pol dňa neje, nemá odvahu list otvoriť. V decembri sa Franz vracia do Prahy. Felice, riaditeľka berlínskej firmy, je v Prahe na služobnej ceste. Stretnú sa, obaja nešťastní, a definitívne sa rozchádzajú. Franz vyprevadí bývalú snúbenicu na vlak, cestou sa zastaví u Maxa v práci – a tam sa zlomí a srdcervúco rozplače. Je to jediný raz, čo ho priateľ vidí plakať.

Asi o rok a štvrť dostane správu, že sa Felice vydáva. Niežeby to ním nezamávalo, ale jeho postoj je pevný. Zriekol sa nielen tejto jednej ženy, ale akejkoľvek možnosti byť šťastný v manželskom zväzku.

Novodobý Jób

S chorobou bude zápasiť sedem rokov. Občas ešte pracuje v úrade, poobede záhradníči v Pomologickom ústave v Tróji, s Maxom chodievajú na vychádzky a učia sa spolu hebrejsky. Preč sú časy, keď odmietal otcove povrchné židovské rituály, aj čas, keď Maxovi na otázku, čo chce robiť so svojím židovstvom, odpovedal: „Čo by som s ním robil? Veď ja neviem ani to, čo mám robiť sám so sebou?“ Teraz už inzenzívne hľadá svoje duchovné korene, potrebuje vlastnú vieru, „víru jako gilotina, tak těžkou, tak lehkou.“ Boha prosí o pomoc a zároveň sa s ním prie. Cíti sa ako novodobý Jób, kladie naliehavé otázky a čaká na ne odpovede, píše Zámek, silnú alegóriu ľudskej osamelosti a vykorenenosti, baladu o cudzincovi, ktorý sa chce zžiť s novou komunitou, ale neuspeje. Čo predstavuje v symbolickom jazyku Zámok, ktorý sa pred ním uzatvára? Kde je súdny dvor, ku ktorému nikdy neprenikol? To všetko sú zásadné ľudské otázky. A predsa: „Člověk nemůže žít bez trvalé důvěry v cosi nezničitelného v sobě, pričemž jak to nezničitelné, tak ta důvěra mohou před ním zůstat natrvalo skryty.“ Málo sa vie o tom, že Kafka obdivoval staré čínske umenie a filozofiu, zvlášť taoizmus. Čítal Lao´c a Hsüana Cunga, fascinoval ho pojem „dokonalej Prázdnoty“. Na jednej pohľadnici Felice píše: „V podstate som Číňan a vraciam sa domov.“

V lete 1923 oddychuje so sestrou a jej deťmi v kúpeľoch Müritz pri Baltickom mori. Zoznámi sa tam s Dorou Diamantovou, mladučkou poľskou Židovkou, s ktorou odchádza žiť do Berlína. Tvrdí, že ho démoni uvoľnili zo svojich spárov. Konečne dosiahol ideál samostatného domova, už nie je syn, ktorý je na obtiaž, ale hlava rodiny. „Žije s tak nesmírnou intenzitou,“ spomína Dora, „že už ve svém životě umřel tisícerou smrtí.“ Chcel by vystačiť s malou penziou, ale tvrdá inflácia ho v zime dostane. Len veľmi neochotne prijíma od rodičov peniaze a balíky s potravinami. Pripravuje na vydanie štyri novely a už sa teší, že z honoráru bude môcť rodičom vrátiť „dlh“. Študuje talmud.

Tesne pred Novým rokom dostáva vysoké horúčky. Uvažuje o tom, že „v boji s berlínskými cenami ustoupí“. Doru prinúti spáliť niektoré rukopisy, čo ona urobí len nerada, ľutujúc, že ho poslúchla. Zvyšné Kafkove spisy, ktoré uchová, zabaví neskôr gestapo a zrejme ich zničí.

V apríli u neho naplno prepuká tuberkulóza hrtanu. Franz musí byť prevezený do viedenského sanatória. Podarí sa im zohnať len otvorené auto. Dora počas cesty stojí v aute a celým svojím telom ho chráni pred zlým počasím. Franz nemá samostatnú izbu, niekoľko dní leží vedľa umierajúceho a potom s obdivom rozpráva o kňazovi, ktorý ostal pri trpiacom človeku do poslednej chvíle, hoci lekári už „dávno utekli“. Dora a medik Robert Klopstock mu nakoniec vybavia svetlé a príjemné sanatórium v Kierlingu. Tam prežije posledné týždne v peknej, kvetmi vyzdobenej izbe s výhľadom do zelene a s dvomi blízkymi dušami vedľa seba.

Bolesti sa zhoršujú, najskôr pri kašli a potom aj pri prehĺtaní, takže v posledných týždňoch Franz nemôže nič jesť a neskôr už ani piť. Zmierňujú ich len pantoponom alebo morfiom. Lekári mu prikazujú, aby hovoril čo najmenej. Dorozumieva sa pomocou lístkov. Dokončí poviedku Zpěvačka Josefína. Často myslí na otca, na to, ako spolu kedysi chodili na plaváreň, ako potom jedli klobásky a pili pivo. V posledných dňoch privoniava k nápojom, chváli vôňu vína aj piva, pokúsi sa z nich naposledy ešte napiť a je nadšený. V takomto stave dokončuje prózu Umělec v hladovění, príbeh človeka, ktorý drží pôst a umiera sám, všetkými zabudnutý.

Chce si vziať Doru, pošle jej otcovi list, v ktorom mu vysvetľuje, že síce nie je v otcovom zmysle veriaci Žid, ale že je „kajícník“, „člověk, který se napravuje“, a teda azda smie dúfať, že bude prijatý do ich zbožnej rodiny. Otec odíde s listom k rabínovi. Ten si list prečíta a povie len krátke: „Nie.“ Nevysvetlí prečo, rabín nikdy nič nevysvetľuje, ale všetci to chápu ako predpoveď skorej Franzovej smrti. Ten objíma Doru, ktorá sa o neho dojemne stará, a neustále opakuje, že si nikdy neprial žiť a byť zdravý tak veľmi, ako teraz.

V utorok tretieho júna pošle preč ošetrovateľku. Vytrhne si kanylu a hodí ju do izby: „Teď už netrýznit, nač to prodlužovat.“ Keď Klopstock odchádza od lôžka, aby vyčistil injekčnú striekačku, povie mu: „Nechoďte pryč.“ „Vždyť nejdu.“  Franz nato odpovedá hlbokým hlasom: „Ale já jdu.“

Dora ho prežila o dvadsaťosem rokov, umrela roku 1952 v Londýne. Milena umrela roku 1944 v koncetračnom tábore v Ravensbrücku. Všetky tri sestry zahynuli v koncentračných táboroch, na bratovom hrobe na Židovskom cintoríne v Prahe-Strašniciach majú pamätné tabule. V koncentračných táboroch zahynuli aj Julia Wohryzková a Greta Blochová. Felice emigrovala v roku 1936 s manželom a dvomi deťmi do USA. Päť rokov pred smrťou uvoľnila na vydanie 600 listov a pohľadníc, ktoré jej napísal Kafka. Ich vydanie sa v 60. rokoch stalo literárnou senzáciou.

Priateľ Max Brod neúnavne hľadal všetky možnosti a zdroje, aby mohli byť vydané všetky zachované Kafkove diela. Vyšli aj Listy Mileně a Denníky a výber z aforizmov. Roku 1963 vydal Odeon Kafkove Sebrané spisy. Pre socialistický režim bol Kafka neželanou postavou, jeho svetová sláva prišla zvonku. Popularizátor Kafkovho diela Pavel Eisner už koncom 20. rokov navrhoval, aby sa na katedre germanistiky pražskej univerzity študoval Kafka, „velikán, pro kterého by deset Nobelových cen bylo málo.“ Dnes si Kafkovo dielo a jeho osobnosť objavuje pre seba každá nová generácia.

Kafkiády o Kafkovi

Vďaka Kafkovi sa literárny jazyk obohatil o nový výraz „kafkiáda“. Je príznačné, že aj jeho zložitá osobnosť a životný príbeh sa stali vhodným predmetom pre vytváranie legiend a mystifikácií, pre podvrhy, polopravdy, výmysly a pokusy o napodobňovanie. Dychtivý záujem o každý životopisný detail sa stupňoval s tým, ako rástla Kafkova sláva. Z tých, ktorí sa chceli priživiť na Kafkovom mene, sa na prvé dve miesta v rebríčku mystifikátorov prebojovali Michal Mareš a Gustav Janouch. Obaja priniesli vymyslené informácie, ktoré sprvu prijali ako pravdivé obdivovatelia Kafkovho diela na celom svete. Michal Mareš vytvoril konštrukciu o Kafkových stykoch s anarchistami a tým aj o jeho domnelom ľavicovom angažovaní sa. Mareš, sám anarchista, občasný novinár a obchodník, si po vojne odsedel sedem rokov vo väzení za podozrenie, že je špión. Záver života dožil v biede, privyrábal si len ako model bradatého starca pózovaním akademickým maliarom. Až roku 1991 bol rehabilitovaný. O tom, že jeho výmysly stále žijú, svedčí aj reprezentatívna výstava o Kafkovi, ktorá prišla do Prahy z Barcelony cez New York. Spomína pojem „ravachol“, ktorým mal údajne nazvať Kafkov otec neposlušného malého syna. Ravachol bol známy francúzsky atentátnik a anarchista. Ravacholovskú legendu však nenájdeme nikde inde, len u Mareša a u tých, ktorí z neho tento omyl čerpajú.

Janouch vyniesol ešte vyššiu „kartu“. Keďže jeho otec bol Kafkovým kolegom v úrade, disponoval malým množstvom pravdivých spomienok. Z niekoľkých náhodných viet vybudoval celú knihu kvázi autentických výrokov slávneho spisovateľa, ktoré vydal pod názvom Rozhovory s Kafkom. Doslovné výroky, ktoré pripísal Kafkovi, vyšli počas Janouchovho života v preklade do desiatky jazykov. Kafka sa zasvätene vyjadruje k otázkam českej aj svetovej histórie, k rôznym osobnostiam politiky aj kultúry. Až takým znalcom spisovateľ nebol – no sám Janouch sa roky živil ako turistický sprievodca po meste a zbieral citáty známych ľudí. Práve on pustil do života onú legendu o povestnom okne, ktoré vedie z Celetnej ulice, kde Kafka žil s rodičmi v rokoch 1892 – 1907, priamo do Týnskeho chrámu. Podľa Janoucha mladý Kafka cez toto okno pozoroval ľudí prichádzajúcich na kresťanskú pobožnosť a táto skúsenosť mala na jeho psychiku mať priam existencionálny vplyv. Je to často opakovaný omyl; okno, ktoré vedie do chrámu, nepatrilo totiž Kafkovej rodine. Janouch klame čitateľov aj v inom. V naivných a stereotypných dialógoch robí z komplikovaného a precitlivelého intelektuála mravný ideál, poradcu vo všetkých životných problémoch, proroka a gurua. Čo je však najhoršie – a vďaka tomu bola jeho kniha aj odhalená ako falzifikát - vkladá do Kafkových úst vlastné myšlienky, alebo známe citáty iných osobností (napríklad Trockého). Táto kniha má dodnes veľký vplyv na kafkovské bádanie. Len postupne sa darí oddeliť pravdivé fakty od vymyslených príspevkov jej autora.

Curricullum vitae

1883 4. júla sa pražskému obchodníkovi Hermannovi Kafkovi a jeho žene Júlii narodil syn Franz. Sestry Elli (1889), Valli (1890), Ottla (1892)

1893 – 1901 štúdium na Nemeckom štátnom gymnáziu v pražskom Starom meste

Od 1901 štúdium na nemeckej univerzite v Prahe. Prázdniny trávi väčšinou s priateľom Maxom Brodom, na talianskom plážach, v nemeckom Weimare, v Paríži, vo Švajčiarsku, alebo mimo Prahu, pri jazere, v horách

1906 promovaný na doktora práv. Krátko pôsobí v poisťovni Assicurazioni generali, potom štrnásť rokov v Dělnické úrazové pojišťovně, kde urobí kariéru a ako kvalifikovaný a svedomitý úradník oddelenia náhrady škôd sa vypracuje na vrchného tajomníka ústavu. Píše prvé literárne dielo Svatební přípravy na venkově

1910 si začína písať denník

1912 prvé náčrty k románu Nezvěstný (Amerika). Zoznámenie s Felice Bauerovou. Koncom roka píše Ortel a Proměnu

1914 v júni sa zasnúbi s Felice, v júli zásnuby ruší. Píše Proces, V kárném táboře a poslednú kapitolu Nezvěstného. Krátka etapa porozumenia s Gretou Blochovou, blízkou priateľkou Felice

1916 prenajíma si izbu v Zlatej uličke, aby mohol v pokoji tvoriť. Začína písať Venkovského lékaře

1917 prenajíma si izbu v Schönbornskom paláci. V júli sa po druhýkrát zasnubuje s Felice. V septembri diagnóza TBC, po druhýkrát ruší zásnuby. Celú zimu tvorí filozofické aforizmy

1919 Zásnuby s Júliou Vohryzkovou. Píše Dopis otci

1920 korešpondencia s Milenou Jesenskou. Ruší zásnuby s Júliou. Píše poviedky. Od decembra ročný pobyt v pľúcnom sanatóriu v Tatranských Matliaroch

1922 predčasne penzionovaný. Žije striedavo v Špindlerovom Mlýne, v Prahe a v Plané u sestry Ottly. Píše Zámek, Umělec v hladovění, Výzkumy jednoho psa

1923 sa v Müritzi pri Baltickom mori zoznámi s Dorou Diamantovou

1924 od apríla v sanatóriu v rakúskom Kierlingu pri Klosterneuburgu, kde 3. júna umiera. Kafka, tak veľmi náročný na všetko, čo kedy robil, požiadal priateľa Maxa Broda, aby po jeho smrti bez milosti spálil všetky jeho rukopisy. Max Brod to však nebol schopný urobiť a tak postupne vyšli romány, poviedky, denníky a cykly korešpondencie, literárne dielo komplikovaného génia, ktoré mu zabezpečilo svetovú slávu.

 

Úvahy o hriechu a utrpení

Zmyselná láska klame zdaním, že je nebeskou láskou; sama by to nedokázala, ale pretože má v sebe nevedome prvok nebeskej lásky, darí sa jej to.

Sú dva hlavné ľudské hriechy, z ktorých vyplývajú všetky ostatné: netrpezlivosť a ľahostajnosť. Pre netrpezlivosť boli vyhnaní z raja, pre ľahostajnosť sa nevracajú späť. Je však možné, že je len jeden hlavný hriech: netrpezlivosť. Pre netrpezlivosť boli vyhnaní, pre netrpezlivosť sa nevracajú.

Z určitého bodu už neexistuje návrat. A tento bod treba dosiahnuť.

Konať záporne je nám ešte ukladané; to kladné nám už bolo dané.

Keď je zlo už raz prijaté, nepožaduje viac, aby sa mu verilo.

Diabolské môžeme poznať, ale nemôžeme v diabolské veriť, lebo viac diabolského, ako je tu, neexistuje.

Všetko utrpenie okolo nás musíme vytrpieť aj my. Nemáme všetci jedno telo, ale jeden rast, a ten nás sprevádza všetkými bolesťami, či už v tej alebo inej forme. Tak ako sa dieťa vyvíja všetkými štádiami až k starcovi a smrti (a každé štádium sa zdá byť pre to predchádzajúce, či už zo žiadostivosti alebo zo strachu, nedosiahnuteľné) rovnako sa vyvíjame (silne spojení s ľudstvom aj so sebou) všetkým utrpením tohto sveta.V tejto súvislosti niet miesta pre spravodlivosť, ale ani pre strach z utrpenia, alebo pre chápanie utrpenia ako zásluhy.

Nezúfať si, ani nad tým, že nezúfaš. Keď sa už zdá, že všetko speje ku koncu, objavia sa nové sily, čo znamená práve to, že žiješ. Ak sa neobjavia, potom sa tu všetko končí, s konečnou platnosťou.

Dlho som nechápal, prečo nedostávam na svoju otázku odpoveď; dnes nechápem, ako som si mohol myslieť, že sa viem pýtať. Ale ja som vôbec nepremýšľal, len som sa pýtal.

Úvahy o nádeji a pravde

Kto hľadá, nenájde; kto nehľadá, bude nájdený.

Pravá cesta vedie po lane, ktoré nie je napnuté vo výške, ale tesne nad zemou. Zdá sa, že je viac určené na to, aby sa o ne človek potkol, ako na to, aby po ňom prešiel.

Ten, koho hľadáme, býva väčšinou blízko nás.

Ty si úloha. Široko-ďaleko žiaden žiak.

Z pravého protivníka do teba vstúpi bezmedzná odvaha.

Šťastie je ak pochopíš, že zem, na ktorej stojíš, nemôže byť väčšia ako dve chodidlá, ktoré ju pokrývajú.

Cieľ existuje, ale nie cesta. To, čo nazývame cestou, je váhaním.

Duch sa oslobodí, až keď sa už nemá o čo oprieť.

Nenávisť k aktívnemu sebapozorovaniu. Dušespytujúce sa analýzy: včera som bol taký, a to preto, dnes som taký, a to preto. Nie je to vôbec pravda, ani preto, a ani taký ani onaký. Pokojne znášať samého seba a neuponáhľať sa, žiť tak, ako je potrebné, a neobiehať sa ako pes.

Nie je nutné, aby si vychádzal z domu. Zostaň sedieť pri svojom stole a načúvaj. Ani nenačúvaj, len čakaj. Ani nečakaj, buď úplne tichý a sám. A svet sa ti sám ponúkne, aby si ho odhalil, nemôže ináč, očarený sa ti bude zvíjať pri nohách.

Z denníkov

Nezdá sa mi, že by existovali ľudia, ktorých vnútorná situácia by sa podobala mojej, ale dokážem si takých ľudí aspoň predstaviť; ale to, že by im okolo hlavy neustále lietal tajomný čierny havran ako mne, to si predstaviť nedokážem.

Všetko je fantázia, rodina, úrad, priatelia, ulica, všetko je fantázia, vzdialenejšia alebo bližšia, i žena; a pravdou je potom len to, že tisneš hlavu k stene cely bez okien a dverí.

Odmietavá postava, na ktorú som vždy narazil, nehovorila „nemilujem ťa“, len hovorila: nemôžeš ma milovať, akokoľvek sa o to snažíš, nešťastne miluješ lásku ku mne, láska ku mne ťa nemiluje.“ Je teda nesprávne hovoriť, že som zakúsil slovo „milujem ťa“, zakúsil som len vyčkávacie ticho, ktoré malo byť prerušené mojím „milujem ťa“, len som to zakúsil, nič viac.

V dvojici sa cíti opustenejší než sám. Keď je s niekým spolu, ten druhý po ňom siaha a on je mu bezmocne vydaný napospas. Keď je sám, siaha po ňom celé ľudstvo, ale nespočítateľné množstvo napriahnutých rúk sa vplieta do seba a nikto sa ho nedotkne.

Jeho vlastná čelová kosť mu stojí v ceste, o vlastné čelo si do krvi rozbíja čelo.

V mieri sa nehneš z miesta, vo vojne vykrvácaš.

Sťažuješ si na ticho, na beznádejné ticho, na múr Dobra.

Nakoniec tu všetci hĺbime babylónsku šachtu.

Dobrí kráčajú vyrovnaným krokom. Ostatní, bez toho, aby o tom vedeli, tancujú okolo nich dobové tance.

Ak nesieš všetku zodpovednosť, môžeš využiť chvíľu a pokúsiť sa klesnúť pod jej ťarchou; skús to a poznáš, že žiadnu zodpovednosť nenesieš, že ty sám si tou zodpovednosťou.

Nepoznám obsah, nemám kľúč, neverím povestiam, pochopiteľne, veď to všetko som ja sám.

Mesiáš príde až keď nebude potrebný, príde až deň po svojom príchode, nepríde v posledný, lež v najposlednejší deň.

Prijmi ma do svojej náruče, to sú hlbiny, prijmi ma do hlbín, ak nechceš teraz, tak neskôr.

Nie každý môže pravdu vidieť, ale každý ňou môže byť.

 

Pramene:

Max Brod: Franz Kafka – životopis. Fischer Verlag, Frankfurt nad Mohanom 1966, 228 s.

Josef Čermák: Kafka – výmysly a mystifikace. Gutenberg Praha 2005, 174 s.

Alexandre Vialatte: Kafka alebo Diabolská nevinnosť, SOFA Bratislava 2001, 148 s.

 

Ak sa chcete vybrať po stopách Franza Kafku, viac informácií nájdete na:

http://www.kafkamuseum.cz/ShowPage.aspx?tabId=-1

http://www.franzkafka-soc.cz/index.php?action=view&page=ppostopach

http://www.atlasceska.cz/praha/franz-kafka-11261/

http://www.franzkafka-soc.cz/index.php?action=view&page=xpomnik

 

 

Aktuálne, júl 2010:
Franz Kafka ostane v trezoroch

Kafka ležící, spící

 

 

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB