Číta, píše, pije kávu – a je šťastná

Číta, píše, pije kávu – a je šťastná

Napísala 

Spisovateľka Agnès Martin-Lugandová pracovala niekoľko rokov ako klinická psychologička. Svoj prvý román Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu zverejnila najskôr na internete. Príbeh majiteľky literárnej kaviarne v Paríži, ktorá pri havárii príde o manžela a dieťa a odchádza do Írska spamätať sa z tejto obrovskej straty, okamžite zaznamenal úspech. Autorka, ktorá medzitým napísala ďalšie štyri knihy (v slovenčine zatiaľ okrem jej debutu vyšli tituly Život je ľahký, nerob si starosti a Ľutujem, nemám čas...), sa v týchto dňoch stretla s čitateľmi na pôde Francúzskeho inštitútu v Bratislave a na Bibliotéke.

Z besedy s Agnès Martin-Lugandovou na knižnom veľtrhu Bibliotéka sme vybrali tieto myšlienky autorky, ktorá nezaprie svoje predchádzajúce povolanie psychologičky a prináša príbehy ľudí, ktorí práve zažívajú ťažké životné osudy, pokúšajú sa nájsť z neľahkých situácií východisko a ísť ďalej:

– Možno vás to prekvapí, ale ako dieťa a ani ako tínedžer som nečítala rada. Krásnu literatúru som začala čítať až na vysokej škole, aby som si počas štúdia psychológie oddýchla od odborných kníh. Vášeň pre čítanie a písanie som tak objavovala takmer naraz. A začala som snívať o tom, že napíšem vlastnú knihu. Inšpirovala ma najmä tvorba francúzskeho spisovateľa a režiséra Alexandra Jardina.

K splneniu tohto sna som sa dostala až o pár rokov neskôr. Okamih, ktorý zmenil môj život a nasmeroval ma od psychológie k literárnej tvorbe, prišiel v čase, keď som sa stala matkou. Pripadala som si vtedy, ako keby som dostala krídla, že dokážem čokoľvek, aj napísať knihu, len musím objaviť ten správny príbeh. Niekedy sa nám stane, akoby sa čas zastavil. Bol taký pokojný večer, sedeli sme s manželom v našom byte, príjemná chvíľa, vedľa nás sa hral náš dvojročný syn – a zrazu som dostala strach, čo by sa stalo, keby som prišla o všetko to šťastie, ktoré mám, o dvoch najmilovanejších ľudí, ako by som žila, keby tu zrazu neboli. Napadlo mi, že by som určite odišla niekam ďaleko. Hneď som vedela, že presne toto je príbeh, na ktorý čakám.

Myslím si, že so strachom o blízkych sa potýka veľa ľudí. Tento strach je iracionálny, nedá sa úplne potlačiť. Kniha mi dala možnosť postaviť sa mu, konfrontovať sa s ním. A ukázalo sa, že strach môže byť aj hybnou silou, ktorá nás ženie vpred.

Napísanú knihu som dala v elektronickej podobe na Amazon a ponúkla ju za 80 centov. Najskôr som prehovorila pár kamarátov, aby si ju kúpili a rozbehli tak predaj. Zdá sa, že to zafungovalo, nielenže si knihu začali kupovať aj iní ľudia, a to veľa ľudí, ale všimlo si ju aj veľké francúzske vydavateľstvo a ponúklo mi jej vydanie v papierovom vydaní. Z knihy sa stal bestseller. Tento zázrak, že si knihu literárneho nováčika všimne vydavateľ a ponúkne mu zmluvu, sa nestáva každý deň. Občas však áno, medzitým podobný úspech zažili aj ďalší autori, ale vo Francúzsku som bola prvá. Mala som šťastie, natrafila som na dobrú konšteláciu hviezd.

Čitatelia mi hovoria, že sa identifikovali s mojimi postavami, vnorili sa do deja, prežívali emócie, plakali, nestrácali nádej. Zaujal aj samotný názov prvej knihy (Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu), i keď nie každý s ním súhlasí. Čitatelia cítia akúsi nerovnováhu medzi názvom knihy, ktorý evokuje bezstarostnosť, a samotným príbehom, keď hlavná postava zažíva obrovskú tragédiu, pri autohavárii príde o muža i dieťa, a musí sa s touto stratou vyrovnať. Je to majiteľka literárnej kaviarne, v ktorej čítame knihy a pijeme kávu, čo je predstava šťastného života. Literárna kaviareň je akoby ďalšou postavou z mojej prvej knihy.

Postavy sú pre mňa dôležité, žijem s nimi rok, nosím ich stále v hlave. Kým napíšem poslednú bodku, prežívam náročné okamihy, často plačem, kým sa s nimi dokážem rozlúčiť. Mimoriadne ťažko prežívam najmä smrť niektorých z postáv, ktoré som v knihách vytvorila.  

Mám rada všetky postavy z mojich kníh, každú iným spôsobom. Diane, ktorá hľadá po smrti svojich milovaných nový zmysel života, je pre mňa výnimočná, lebo bola moja prvá a Boh vie, že som kvôli nej veľa preplakala. Tlmočníčka Yaël z knihy Ľutujem, nemám čas... je perfekcionistka, workoholička, ide bezohľadne za úspechom a kvôli tomu prichádza o osobné šťastie. Pri písaní jej príbehu som sa často cítila unavená, aj telesne, aj duševne, ale bola to príjemná únava. Keby som jedného dňa pri písaní zistila, že som unavená takým tým negatívnym spôsobom, bola by som rada, keby som mala pri sebe niekoho, kto by mi vtedy povedal: prestaň s tým, takto to nemá vyzerať. Ak nás práce veľmi vyčerpáva a nedáva nám radosť, je načase s ňou skončiť.

Každý z nás hľadá, aj keď ciele máme rôzne; ľudské duše chcú napredovať, hľadáme šťastie, osobný rozvoj, pokoj. Pre mňa je cesta dôležitejšia ako cieľ, proces vývoja postavy je mimoriadne zaujímavý. Niekedy mi čitatelia povedia, že od začiatku knihy vedeli, ako sa ten príbeh skončí. To je jedno, že vieme, ako sa kniha skončí, aký bude záver. Dôležité je, akým spôsobom sa každý k nás dostáva k tomu koncu. Je to ako ľudský život, vieme, že skončí, ale ide o to, čím ho naplníme.

Filmové práva na moju prvú knihu kúpil hollywoodsky producent Harvey Weinstein, áno, presne ten, ktorý je teraz namočený v sexuálnych škandáloch. Môjmu vydavateľovi sa však podarilo získať od neho autorské práva späť. Medzitým sa už pripravuje nová filmová adaptácia, bude to francúzsko-americká koprodukcia. Mám radosť, je to dobrý pocit vedieť, že moja kniha bude sfilmovaná, zmes nedočkavosti a vzrušenia, akým spôsobom znázornia herci emócie mojich postáv. Ale nemyslím na to často, myslím na novú knihu.

Možno mám v sebe aj niečo z Yaël; keď píšem knihu, naozaj mám to, na čom robím, neustále v hlave, ale snažím sa žiť v rovnováhe, hybnou silou a prioritou v mojom živote sú moje deti a manžel. Môžem povedať, že som mala a mám veľa šťastia, môj život tvorí moja rodina a moja práca, píšem a pijem kávu – a som šťastná.

 

 

Posledná úprava 13.11.2017

Nájdete nás na FB