V hlave tridsať, v krížoch sto

V hlave tridsať, v krížoch sto

Napísala 

Prečo ma staroba a starnutie  priťahuje? Na túto rečnícku otázku si etnografka Ľubica Voľanská sama odpovedá: „Pri čítaní príbehov najstaršej generácie som mala pocit, že sa mi dostávajú pod kožu, dotýkajú sa mojich citov, pomáhajú mi pochopiť vlastné konanie i konanie ostatných ľudí okolo mňa. Inšpiráciou mi bol aj život môjho starého otca a mojich rodičov. K porovnaniu Bratislavy a Viedne ma priviedla práca turistickej sprievodkyne. Podľahla som stereotypnej predstave o pestovaných rakúskych dôchodcoch a chcela som spoznať ich život.“

Ľubica Voľanská
V HLAVE TRIDSAŤ, V KRÍŽOCH STO
Starnutie v autobiografiách v Bratislave a Viedni
Ústav etnológie SAV a Veda, 222 s.

Novým javom súčasnej európskej spoločnosti je, že od konca 20. storočia stúpa počet veľmi starých ľudí. O starnutí populácie sa hovorí ako o „hrozbe“. „Téma staroby a starnutia rovnako ako práca s písomnými autobiografickými materiálmi predstavujú nóvum v etnologickom bádaní na Slovensku i v rakúskom prostredí, kde bola táto téma predmetom bádania len okrajovo. Cieľom môjho výskumu bolo pozrieť sa na túto problematiku prostredníctvom pohľadu starých ľudí v Rakúsku a na Slovensku na prelome 20. a 21. storočia v zmysle idey Charlesa Ragina „Kto sme a ako sme sa stali tým, kým sme“, píše Ľubica Voľanská z Ústavu etnológie SAV v predhovore k svojej priekopníckej publikácii nazvanej V hlave tridsať, v krížoch sto.

Aká je teda staroba a aké je starnutie na prelome tisícročí v očiach ľudí, ktorých sa týka? Pre svoj výskum si Ľubica Voľanská vybrala vzorku obyvateľov Bratislavy a Viedne. Prečo práve tento výber? Hlavne preto, lebo obe mestá mali až do 70. rokov 20. storočia porovnateľný demografický vývoj. Charakteristická je pre ne vysoká vlna prisťahovalectva – pre Viedeň počas 20. storočia s vrcholom pred 1. svetovou vojnou, pre Bratislavu v prvej tretine 20. storočia a najmä v druhej polovici 20. storočia.

Výskum vychádza zo súboru 41 autobiografických textov, ktorých autormi a autorkami sú obyvatelia Viedne a Bratislavy. V týchto mestách sa narodili alebo v nich prežili väčšinu života. Viedenské pramene pochádzajú hlavne z archívu Dokumentácia životopisných zápiskov a zo zbierky Pozostalosti žien, ktoré fungujú pod hlavičkou Viedenskej univerzity. Zhromažďujú pozostalosti osôb, ktoré nemusia nutne patriť medzi významné osoby, ale ostali po nich denníky, dokumenty o dejinách rodiny, fotografie, kalendáre či spomienkové predmety z 19. a 20. storočia. Dá sa povedať, že na univerzite spustil záujem o túto tému roku 1982 seminár Oral History, v rámci ktorého študenti chodili za starými ľuďmi z robotníckej štvrte Ottakring a tí im rozprávali o tom, ako kedysi prišli z vidieka do hlavného mesta. Na besedy si prinášali listy, fotografie, autobiografické zápisky, ktoré sa dnes nachádzajú v archíve Dokumentácia... Ten eviduje texty viac ako 3600 autorov a autoriek od roku 1750 dodnes. Je zaujímavé, že súčasní autori z tejto generácie už často píšu v elektronickej forme a autobiografiami sa snažia napĺňať literárne ambície.

Situácia na Slovensku je iná. Ľubica Voľanská čerpala z fondu osobných pozostalostí v Archíve mesta Bratislava, uverejnila výzvu v Staromestských novinách, rozdávala letáky v čakárňach u lekárov, v kluboch dôchodcov. Aj tak mala k dispozícii len málo výpovedí starších obyvateľov z 20. storočia. Na rozdiel od rakúskych rovesníkov slovenská najstaršia generácia nie je zvyknutá vyjadrovať svoje myšlienky a zážitky písomne. Až na niekoľko výnimiek oslovení ľudia nechceli o skúsenostiach so starobou písať, boli skôr ochotní stretnúť sa a rozprávať. Autobiografické ani denníkové reflexie okrem horných vrstiev spoločnosti nemajú na území Slovenska dlhšiu tradíciu. Len výnimočne svoje spomienky zaznamenávali ľudoví rozprávači alebo folkloristi. Výskum však ukázal, že biografické usporiadanie života prináša autorom/autorkám dôležitý pocit, že ich život mal zmysel.

Ukážky z knihy V HLAVE TRIDSAŤ, V KRÍŽOCH STO:

K popularizácii diskusie o situácii starých ľudí veľkou mierou prispela esej starnúcej filozofky Simone de Beauvoir La Vieillesse (1970), v ktorej ako jedna z prvých konštatovala, že „konzumná spoločnosť nahrádza nešťastné vedomie šťastným a odmieta akýkoľvek pocit viny. ...Voči starým ľuďom sa však nielen previnila, správa sa k nim dokonca kriminálne.“

Demograf Frank Schirmacher bojuje za nové, pozitívne vnímanie staroby. Nemá na mysli seniorov ako súčasť konzumného kolotoča dovoleniek, športovania a užívania si „získaných rokov“, ale pozitívne vnímanie staroby so všetkými jej negatívnymi stránkami, možnosť ostať sám sebou. Je to podľa neho jediná šanca zachrániť sám seba, teda súčasnú strednú generáciu, ktorá by sa v opačnom prípade v budúcnosti stala najpočetnejšou skupinou outsiderov v histórii.

Kedy sú vlastne ľudia starí? V stredoveku bol hranicou staroby vek 35 rokov, v 17. storočí stúpol na 50 rokov. V súčasnosti delia Herman Bausinger a Hans P. Tews starých ľudí na tzv. mladých starých a starých starých a táto definícia približne korešponduje s rozdelením na slow-goers (medzi 60-80 rokmi) a non-goers (nad 80 rokov) v anglickej literatúre. Mladí starí predstavujú skupinu aktívnych seniorov, ktorí využívajú výhody dôchodkových systémov v Európe (cestujú, chodia do kúpeľov, na koncerty, do divadla ap.). Starí starí sú považovaní za nechodiacich, či málo pohyblivých, ktorých samostatné aktivity sú do značnej miery obmedzené, až po nevládnych ľudí odkázaných na pomoc iných. Je však zrejmé, že sa osoby v rovnakom chronologickom veku nesprávajú navlas rovnako.

V prípade rozdelenia života do štyroch fáz podľa Petra Lasletta zobrazuje tretí vek ideu aktívnej staroby ako veku naplnenia. Vek prvý je vek nezrelosti a výchovy, vek prechodu z rodiny do školy a potom od rodičov k vlastnému samostatnému bývaniu a vzťahu. Po ňom nasleduje vek nezávislosti, zrelosti a zodpovednosti, zárobkovej činnosti a sporenia. Je najdlhší zo všetkých štyroch vekov. Nemôže byť vekom naplnenia, lebo človek nie je pánom svojho času, jeho čas patrí práci a rodine.

Tretí vek je vekom osobného naplnenia, zväčša súvisí s fázou neskoršieho života po odchode do dôchodku. Napokon prichádza štvrtý vek, ktorý je charakterizovaný nezvrátiteľnou závislosťou, slabosťou a smrťou. Kedy nastane, je veľmi rozdielne, tretí vek nemá nejakú fixnú hornú hranicu. Existuje mnoho činností a záujmov, ktoré môžeme naďalej vykonávať, aj keď telo podlieha postupnému slabnutiu. Výraz „tretí vek“ je francúzskeho, možno i španielskeho pôvodu. Použili ho prvýkrát v názve Universités du Troisiéme Age, ktorú vytvorili vo Francúzsku v 70. rokoch 20. storočia.

Niektorí bádatelia namietajú proti výrazu „odchod do dôchodku“, pretože skrýva v sebe náboj niečoho končiaceho sa, znamená odchod niekam, kde to nepoznáme, medzi „staré haraburdie“. Navrhujú použiť skôr termín „prechod“ do dôchodku, prechod, ktorým sa začína obdobie „vyhratých rokov“, ktoré človek napĺňa rôznymi činnosťami, teda plnohodnotná časť života. Aj viacerí z autorov z výskumu vnímajú dôchodkový vek ako hranicu, ktorou ich „opečiatkovali iní“ a svoju nepripravenosť na odchod na dôchodok považujú za chybu. Znamená to, že dôchodok vnímajú ako niečo, na čo sa treba pripraviť. Pripravený človek ľahšie prekoná šok zo zmeny, ľahšie dostane osud opäť do vlastných rúk a napĺňa roky života aktivitami, na ktoré predtým nebol čas.

Muži vnímajú odchod do dôchodku inak ako ženy. Cítia strach zo straty sociálneho statusu a moci, stratu prestíže, ktorú im dávalo ich povolanie. Ženy častejšie opisovali strach zo straty fyzickej atraktivity. Zväčša sa tešia na to, že budú mať čas na vnúčatá, odchod na dôchodok vnímajú najmä ako finančnú stratu. Badateľné sú aj rozdiely medzi Bratislavčankami a Viedenčankami. Autorky z Bratislavy vnímajú odchod na dôchodok ako zlom v živote, keďže takmer všetky dovtedy pracovali a niesli si životom pocit ekonomickej sebestačnosti. Viedenčanky boli vo vyššom počte ženami v domácnosti a ich finančná situácia v starobe závisela od manželových príjmov a výšky vdovského dôchodku. V súvislosti s otázkou trávenia času na dôchodku je dôležité zdôrazniť odlišné finančné možnosti starých ľudí v oboch mestách, podobne ako prístup k možnostiam využívať ponuku organizácií na rôznych úrovniach (komunálnej, štátnej atď.).

Hranica staroby nemusí súvisieť s konkrétnym vekom, ale so subjektívnym vekom, teda s tým, že nám vek pripomenú ostatní alebo naše vlastné telo. „Človek sa stane starým vtedy, keď mu to naznačia ostatní.“ (Gockenjan, Kondratowicz 1988). Klasická je v tomto prípade situácia v električke, práve „pustenie niekoho sadnúť si“ predstavuje v Bratislave aj vo Viedni formu komunikácie a vyjadrenie úcty, ktorú sme si osvojili alebo neosvojili v procese socializácie. Druhý moment tvorí vnímanie tela, zažívania a únavy ako prejavu starnutia. Edith F.: „Pre mňa sa starnutie začalo s päťdesiatymi narodeninami: tu i tam nejaké vrásky, sivé vlasy, zvládanie pracovných úloh sa stáva stále náročnejším, stojí ma veľa síl, viac sústredenia. Mladé kolegyne sa tlačia, sú mi v pätách, nie je už také jednoduché omotať si rovesníkov okolo prsta len s pomocou šarmu, pozornosť opačného pohlavia sa stáva stále zriedkavejšou...“

Strata príťažlivosti môže pôsobiť ako hranica staroby najmä pre ženy, ktoré sami seba považovali či považujú za atraktívne, a ktoré boli na pozornosť mužov zvyknuté.

Alasdair Maclean v súvislosti s vnímaním priestoru a postupným sťahovaním sa do čoraz menšieho priestoru, ktorý podľa mnohých prislúcha k vyššiemu veku, hovorí: „Keby nebolo škoda papiera, určite by sa niekto pokúsil vytvoriť špeciálnu sériu máp pre ľudí starších ako 40 rokov, starších ako 50 rokov a podobne. Keby ste dosiahli vek sto rokov, skončili by ste len s plánikom domu, na ktorom by bola jasne vyznačená cesta na toaletu a malá šípka smerujúca ku krematóriu.“

Foto z besedy s Ľubicou Voľanskou počas Seniorfestu 2017, archív MKP

 

 

 

Posledná úprava 16.10.2017

Nájdete nás na FB