Z mesta na vidiek, z bytu do domu

Z mesta na vidiek, z bytu do domu

Napísala 

Päť rokov mi trvalo rozhodovanie, či sa chcem – naozaj! – presťahovať z hlavného mesta na dedinu, z bytu do domu so záhradou. Až som sa jedného dňa rozhodla definitívne a päťdesiatku som oslávila už tam, v dome, v ktorom kúrim drevom a sama ručne vykášam trávu. A to ja, mestské dieťa, kaviarenský typ.

Iveta Pospíšilová, printová a rozhlasová redaktorka, moderátorka, PR manažérka, trochu cestovateľka, ale hlavne publicistka a ochrankyňa zvierat:

- Že prečo? Prišlo to tak postupne. Videla som, ako sa mama, s ktorou som celý život žila, nedostala pre cievne ochorenie nôh desať rokov z bytu, lebo sme bývali na štvrtom poschodí bez výťahu. Od práce, ktorú som milovala, som musela prejsť k menej zaujímavému, ale lepšie platenému zamestnaniu, ktoré ma však netešilo, logicky som po desiatich rokoch „chodenia do práce“ vyhorela. Mama umrela a ja som cítila, že ak niečo razantne nezmením, bude zle aj so mnou. Navyše sa mi rozrástla aj zvieracia rodinka, z dvoch-troch mačiek nájdených na ulici sa stala šestnásťčlenná svorka, ktorá potrebovala svoj výbeh. A keďže som turistka a mám rada prírodu, zrazu bolo jasné: áno, treba predať byt a odísť niekam na vidiek. Ak som sa mala rozhodovať medzi náročnou rekonštrukciou bytu a medzi opravou domu, brala som ten dom.

Je zaujímavé, že keď už som sa rozhodla, zavrela dvere za domovom, v ktorom som prežila až na pár rokov detstva takmer celý doterajší život, nedostavila sa žiadna nostalgia. Až ma to prekvapilo, chodím občas okolo a nič. Bratislava už dávno nie je mojím mestom, mení sa k obrazu, ktorý sa mi nepáči, priveľa betónu, priveľa áut, zápchy na cestách.

Dom som hľadala dva roky, ten pravý sa objavil, keď som už bola stopercentne rozhodnutá, že fakt idem. Okamžite ma očaril. Mala som jasné kritériá: musí byť v prírode, s turistickými trasami okolo, s veľkým pozemkom, tichá ulička. Izby s vysokými stropmi, lebo také mal aj byt, bola som zvyknutá mať dostatok priestoru nad hlavou. Taká výška, že by som dala ruky hore a dotkla sa stropu, mi nestačila. Verila som, že vysnený dom niekde na mňa čaká, že veci sa dejú tak, ako sa majú diať, predala som byt a riskla to. Dom som našla v dedine pre Piešťanoch, v blízkosti kúpeľov i lyžiarskeho strediska, čo je bezva vec. Veci som napchala do troch áut, jedno šoféroval môj vtedajší frajer, ktorý tomu, kam idem, stále nemohol uveriť. Tak som urobila hrubú čiaru za životom mestskej intelektuálky.

Málokto ma vtedy chápal. Všetci hovorili: ty patríš do kaviarne, si nepraktická, nemáš zručnosti, ktoré si vyžaduje dom so záhradou. Nešoféruješ a v tej dedine nie je ani obchod s potravinami. Ty tam určite nevydržíš. A dnes som tu už siedmy rok.

Samozrejme, jednoduché to nebolo. Poriadne zakúriť som sa naučila až po dvoch rokoch. Dosť dlho trvalo, kým som prišla na muchy čerpadlu, stávalo sa, že netiekla voda a nevedela som, čo s tým. Alebo nesvietilo svetlo, musel prísť sused a ukázať mi, kde sú poistky. Kým sa dom prerábal, umývala som sa v lavóre, varila na dvojplatničke. Prišla som aj o naivné predstavy o zamestnaní. Počítala som s tým, že ak ovládam kopec jazykov – nemčinu, angličtinu, španielčinu, ruštinu, dohovorím sa trochu aj po francúzsky – že nebude problém zohnať miesto niekde na recepcii hotela v blízkych kúpeľoch. No určite, že na mňa čakali! Ale aj to sa vyriešilo, práca nakoniec prišla tiež. Robím pre rozhlas, väčšinou striedam výbehy do terénu a nahrávanie s dňami, keď som doma a strihám reportáže a rozhovory.

Kosiť kosou a hrabať seno, to ma tešilo od začiatku. Mám aj krovinorez, ale odkedy mi sused ukázal, ako sa kosí skutočnou kosou, kosím len ňou, je to lepšie. Dom som postupne prerábala, opravila a prispôsobila svojim predstavám. Kúrim vo veľkej krbovej peci, po tej som od začiatku túžila, aj keď ma vypumpovala z peňazí, ale je dokonalá.

V novembri bola konečne hotová vlastná sprcha, k Vianociam kuchynská linka. Počas Štedrého večera som si obliekla najkrajšie šaty, aby som mala sviatočný pocit, aj keď som bola sama, lebo frajer túto životnú zmenu odmietol. Naučila som sa postarať sa o seba, občas sa síce cítim osamelá, ale vybehnem niekam za reportážou a hneď je dobre. Pre susedov na dedine som exot, ani muža, ani deti nemá, len mačky, vidiečania ťažko prijímajú niekoho nového medzi seba, ale akceptujú, že tam žijem, a hlavne, ak môžu, pomôžu, poradia. Viem, že sú tu tvrdé podmienky pre život a tvrdý život plodí tvrdých ľudí. S tým som uzrozumená, priateľov som aj tak po celý život mala skôr z práce, ktorú robím, a nie z okolia, kde bývam.

Z domu už mám skutočný domov, ak je teplo, celý deň som vonku na záhrade. Pre rozhlas môžem pracovať aj doma, sama si strihám veci a posielam ich do redakcie. Pracujem večer a doobeda, potom som v prírode, televízor nemám, ani nepotrebujem, len počítač, mobil a rádio kvôli správam. Som spokojná, takto som to chcela.
 

Posledná úprava 28.12.2016

Nájdete nás na FB