Trinásta komnata Ondreja Kalamára

Trinásta komnata Ondreja Kalamára

Napísala 

Boli roky, keď som pil extra ligu. Akoby som sa pre tú lekciu s alkoholom narodil, otec spomínal, že som ako malý na jednej svadbe omylom vypil pálenku a nič, žiaden rev. Rodičia odchovaní na drsnom Podpoľaní dávali deťom „koštovať“ doma pálenú chabzďovicu „na lepšie trávenie“, nič zlé na tom nevideli. Na vysokej škole som sa rozpil totálne, hlavne pivo, až dvadsaťpäť pív denne – čo sa na štúdiu odzrkadlilo tak, že ma v treťom ročníku vyhodili.

Oženil som sa a zamestnal ako mechanik strojov. Bola to špinavá, ťažká a zle platená práca, otec kamenár jedného dňa povedal: poď k nám, tu zarobíš lepšie. A tak sa zo mňa stal brusič a rezač kameňa. Tvrdá drina, no lepšie peniaze. Stačilo nám robiť dva týždne v mesiaci, zvyšok sme pili, rožovku sme nosili do kamenárstva v desaťlitrových bandaskách. Narodeniny, meniny, naše aj dcér či synov, dožinky i Veľká Noc, Ondreja i Mikuláša, vždy sa našla príležitosť na oslavy, dôvod poriadne sa napiť. Koľko dní, koľko týždňov z tých čias si vôbec nepamätám! Fandil som si, že to mám pod kontrolou, a pritom som raz, ožratý, nezvestný, zabudol prísť pre syna do škôlky. Spamätávať som sa začal až vtedy, keď sa môj najlepší kamarát Milan - vidiac, že si kvôli alkoholu ničí rodinu aj život - pokúsil o samovraždu. V deň, keď mu psychiater povedal, aby sa šiel liečiť, lebo nikto iný to za neho neurobí, som si uvedomil, že aj ja mám namále. Prestal som piť, prestal aj Milan. Na chvíľu. Potom ma v lete zlákalo orosené pivo, jedno ti predsa nič neurobí, hovoril ten alkoholik vo mne, no a do Silvestra som bol opäť takmer každý deň zhulákaný. Rodina sa mi rozpadala, susedia sa prestávali zdraviť.

O. K.: Svet by bol dokonalý, keby boli všetci takí dobrí, za akých sa sami pokladajú

V kamenárstve robili dve čierne ovce, takzvaní triezváci, Dušan Daniš a Ivan Giertli, výtvarníci, ktorí sekali nápisy na pomníky. Daniš mal za sebou protialkoholické liečenie. To, že má s pitím vážny problém, si uvedomil, keď ho opustila žena. Nepil ani Giertli, no ten denne vyfajčil aj štyridsať čárd. Keď som si zúfal, že nedokážem prestať piť ani kvôli rodine, povedal mi Dušan čosi veľmi dôležité: Kvôli komu chceš prestať piť? Kvôli žene? Kvôli deťom? Naštvú ťa, pohádate sa, ožerieš sa zas. Prestaň piť jedine kvôli sebe. Svoj život žiješ len za seba, to ty máš problém a riešiť ho opäť musíš len kvôli sebe. Nikto iný ti nepomôže. Keď budeš ležať nacenganý na ulici, ani ja ťa nezdvihnem. Ožrana treba nechať tak, buď sa utopí, alebo vypláva. A vypláva len vtedy, keď si uvedomí, že to ON má problém a že to on JE problém. Kým si toto nespracuje v hlave, nič sa nezmení. Kým si hovorí: dal by som si, tak si jedného dňa dá.

O. K.: Život je ako rieka. Najprv si do neho nakadíme a potom sa nám nepáči, že nie je čistý

Definitívne som s pitím sekol dva týždne pred tridsiatymi narodeninami. Na narodeniny som si už pripíjal colou. Dnes sa okolo mňa môžu všetci kúpať v šampanskom, mne je to jedno, alkohol nepotrebujem. Stretávam bývalých kamarátov, s ktorými som sa spíjal, sú z nich trosky, nemám si s nimi čo povedať.

O. K.: Sú aj takí logici, čo počítajú život na logy

Paradoxne som sa však rozviedol až vtedy, keď som už bol čistý. Kým som pil, hrozila mi rozvodom moja žena, vinila ma za všetky naše problémy. Prestal som piť, aj tak som bol všetkému na vine ja. Vzal som si pár osobných vecí, odsťahoval sa k mame a požiadal o rozvod. Najťažšie bolo zvyknúť si žiť bez detí. Videl som ich len každý druhý víkend, aj keď chceli ostať dlhšie, musel som ich vrátiť. Odlúčenie sme znášali ťažko, aj ja, aj deti, dosť im to ublížilo.

O. K.: Všetko sa nedá nájsť. Paradoxne sa dá všetko iba stratiť

Milan, žiaľ, nedokázal prestať piť a jeho druhý pokus o samovraždu už vyšiel. Bolo to zlé, zlé, určitého pocitu zodpovednosti sa človek nedokázal zbaviť. Jeho žena Janka ostala s deťmi sama. Najskôr som k nej naozaj chodil ako mužov kamarát, ponúkal som pomoc, pomáhal prekonať ťažké obdobie. Po roku sme už obaja vedeli, že ide o viac. Ženatý som bol jedenásť nešťastných rokov, s Jankou žijem už devätnásť, môžem povedať, že šťastne. Janka si váži aj to, že nepijem.

O. K.: Zákony fyziky dokážu povedať o príťažlivosti veľa, ale zákony lásky všetko

Či som spokojný? Nadmieru. Či neľutujem tie stratené roky? To je tak: ak niekto hovorí, že by chcel byť mladý a mať terajší rozum, ja hovorím, že nie, že to sa vylučuje. Aj v mojom živote malo byť všetko tak, ako bolo. Nič by som nemenil, to by som potom už nebol ja. Neľutujem, že som bol alkoholik. Veď keby som neprešiel cez tú skúsenosť, nevedel by som, aké je alkohol svinstvo. Len vďaka tomu, že som si odpil to svoje, som teraz úplne spokojný s tým, aký som, aj s tým, čo je a ako je.

O. K.: Jediný spôsob, ako v živote netrpieť, je užívať si ho

V kamenárstve začali moje problémy s chrbticou, nevládal som prenášať ťažké kamenné kvádre. Do Zvolena sa vtedy prisťahoval básnik Jožo Urban, skvelý človek aj kamarát. Pracoval ako kreatívny manažér v reklamnej agentúre a mňa tam dotiahol na pozíciu obchodného manažéra. Ako zamestnanci niekoho iného sme sa trápili tri roky, striedavo sa nám darilo aj nedarilo, nakoniec sme odišli. Jožo, mimoriadne inteligentný a citlivý človek, ktorý si nedokázal poradiť s démonom alkoholu, po čase nešťastne havaroval. Ja som mal nápady a kontakty, pár rokov som sa celkom slušne živil ako majiteľ vlastnej agentúry, prišla však kríza a vyžiadala si náhradný program. Potvrdilo sa, že všetko zlé je na niečo dobré: prestalo sa mi dariť v podnikaní, začal som písať. Prvé básne som písal už na vojenčine, aj som vtedy s nimi vyhral nejakú armádnu súťaž. Každý rok mi teraz vychádza jedna kniha, zbierky básní, aforizmov, spomienky na roky s Jožom Urbanom, pripravujem výber z jeho tvorby. Čítam svoje glosy v rozhlase, chystám román Počnúc narodením sa mi v živote nič výnimočné nestalo.

O. K.: Život môže byť krásny, len mu v tom nesmieme brániť

Píšem básne, glosy, aforizmy, vždy som inklinoval k textovej skratke. Ak sa človek nehrá so slovami a slová sa nehrajú s ním, výsledok je nanič. Prvé veci som uverejnil na facebookovom profile, tam si ma našiel Dano Hevier a povzbudil ma k ďalšej tvorbe. O rok nato vyšla naša spoločná zbierka Okamihy. Obrovským inšpirátorom bol pre mňa Jožo Urban. Chodievali sme spolu do ateliéru k Dušanovi Danišovi, boli to krásne časy, dlhé diskusie. Dušan mi teraz maľuje neprehliadnuteľné kravaty. A veľa mi dáva aj priateľstvo s Ľubom Feldekom. Človek vždy potrebuje niekoho, kto mu dá impulz a kto ho podporí v tom, čo robí.

Večer s Feldekovcami

Raz mi Ľubo povedal,
že niektoré moje verše
by sa mali tesať do kameňa,
a moju kamenársku
poetickú dušu to potešilo tak,
že kopla do riti kamenného anjela,
čo mi chcel stáť na hrobe.
Tak som tu asi nebol
celkom nadarmo,
ani nadarmo som nepísal…

Ondrej Kalamár žije a tvorí vo Zvolene. Keď má definovať sám seba, hovorí: “Cítim sa ako človek, v ktorom sa občas prebudí báseň.” Vydané knihy: Bezdotyková fáza času (básnická zbierka, 1995), Moje potichu (básnická zbierka, 2011), O.K.mihy (zbierka aforizmov, 2012), Vypadnuté z o.k. (výber aforizmov, 2013), Pivo u Chárona /s Jozefom Urbanom/ (próza, 2014), O.K.om O.čom (výber z aforizmov, 2015). Okrem prvej zbierky vyšli všetky knihy Ondreja Kalamára vo vydavateľstve Trio Publishing.

 

Posledná úprava 23.08.2016

Nájdete nás na FB