Som šťastná žena

Som šťastná žena

Napísala 

Krízu mám permanentne a myslím si, že je to prirodzený jav. Nie v zmysle kríza ako katastrofa, nie kríza ako tragédia, ale kríza ako zmena. Rozdiel je v prijatí faktu, že vždy niečo z toho, na čo sme boli zvyknutí, prestáva fungovať. A je našou povinnosťou každý deň si všímať, že sa niečo mení, že to, čo sa prežilo, odchádza a že niečo nové prichádza – a sme povinní to nové zažiť, nachádzať v živote iné, zdravšie a inšpirujúcejšie cesty.

Neučím ľudí, ako majú zvládať ich osobné krízy, nie som krízový poradca. Robím komunikačné kurzy a ako terapeutka vediem klientov po ceste sebapoznávania a hojenia duše. Som facilitátorka, sprievodkyňa na ceste premeny človeka; nejdem krok pred klientom, nie som tá, kto vie, čo je pre neho najlepšie, to on je ten, kto rozhoduje.

Svoju prvú veľkú, vlastne najväčšiu životnú krízu, som nezvládala. V tej obrovskej bolesti po smrti milovaného manžela som robila priveľa chýb. Bola som mladá, príliš mladá, a bolo toho priveľa. Tri roky predtým sme si vzali do pestúnskej starostlivosti môjho pätnásťročného brata, potom ochorela na rakovinu svokra, rok na to umrela. A do toho firma, ktorú som založila ešte s Mirkom – urobil to pre mňa, aby som mohla robiť to, čo ma tešilo, viesť obchod s liečivými rastlinami, z nás dvoch bol on tá praktická stránka tandemu, ja som vždy bola tá, ktorá sníva – tak táto firma šla bleskovo dole vodou.

Robila som veľa – a zbytočne, firmu sa nepodarilo zachrániť. Vynakladala som množstvo času a energie na to, aby som len tak-tak zarobila na základné veci. Nezvládala som ani výchovu brata, nemala som sily ho počúvať, zahľadená do svojho nešťastia a finančných problémov, – a on bol práve vo veku, keď tak veľmi potreboval niekoho, kto by mu venoval pozornosť a kto by mu rozumel. Často som na neho kričala, hoci som vedela, že nevytváram pekný život ani pre neho, ani pre seba, a že určite chcem, a že on tiež chce žiť inak. Nepodporovala som ho, skôr kritizovala. Dlho som sa za to obviňovala, aj keď je brat už dospelý človek a máme spolu pekný vzťah. Sprvu mi pomohla veta, že je chybou, ak súdime seba z minulosti dnešnými očami, veď keby sme vtedy mali dnešné sily, urobili by sme to inak, ale nemali sme ich. Najviac mi pomohla terapia Cesta, ktorú teraz využívam vo svojej práci s individuálnymi klientmi. V terapeutických procesoch, ktoré som absolvovala a stále v nich pokračujem, stretávam svoje pocity viny a hanby, neprijatie voči sebe i voči iným... Postupne sa moja duša lieči, zmierujem sa so sebou a so svetom. Vyberám si, na čo budem mať svoj názor - do čoho sa budem angažovať. Väčšinu vecí treba prijať a hotovo, aj vlastné chyby. Vina mi zaberala priestor pre lásku. Aj strach to robí. Ohromilo ma, že stačilo pár hodín teraputického procesu a zbavila som sa viny, ktorú som roky cítila voči bratovi; zbavila som sa aj potreby poučovať ho, ako má viesť perfektný život podľa mojich kritérií teraz, keď už je dospelý. Odpustila som si, že som to kedysi nezvládala. Spadol mi obrovský balvan zo srdca. A brat žije svoj život tak, ako chce on, teraz je spokojný, má svoju rodinu a verím, že cítia moju podporu a lásku
.
Rodičia sa rozviedli, keď som mala tri roky. Mama bola vážne chorá, vychovávala nás babinka a potom sestra starej mamy s manželom, teta s ujinkom. Ono to pôsobí na prvý pohľad ako chaotický svet, ale nebol, stále som mala okolo seba dosť ľudí, ktorí ma milovali. Nikdy som sa neocitla vo vzduchoprázdne, nikdy som sa necítila osamelá. Možno preto môžem obe moje manželstvá považovať za vydarené. Žena si vyberá muža podľa svojho otca. Mojím otcom bol ujinko, mal päťdesiat, keď som sa narodila, a keby sme vedľa seba postavili jeho a mojich dvoch manželov, videli by sme tú podobu – traja láskaví, starostliví, ľudsky múdri, a aj vzdelaní muži. Hovorím tomu, že sa viem vydávať. Síce som oboch manželov musela dlho nahovárať, aby si ma vzali, ale vybrala som si perfektne.

Keď som sa vydávala za Mirka, vedela som, že jeho stav je vážny. On, športovec, krásny, zdravý mladý muž, zrazu v prvom ročníku na vysokej škole prestal vidieť. Nádor na hypofýze. Zvládol prvú operáciu, o rok nato sa mu nádor vrátil. Po dvoch rokoch chorôb a liečby opäť nastúpil do druhého semestra na ekonómii a tam som už bola ja. Študovali sme obaja počítače, hoci sme boli skôr zameraní na humanitné vedy, ani neviem, prečo. Vlastne viem. Kvôli tomu, aby sme sa stretli, a kvôli partii priateľov, ktorí sú dodnes mojimi najlepšími.

Mirko bol výnimočný, zvláštne krásny a príjemný. Všimla som si, že sa na mňa pozerá, tak som sa usilovala predvádzať, aby som bola krásna, vtipná a múdra. Čo sa týka choroby, nebolo v čo dúfať, mala som o nej všetko naštudované. Sekundárny adisonizmus, po operácii hypofýzy prišiel o produkciu hormónov štítnej žľazy a kôry nadobličiek. Štítna žľaza sa ľahko nahradí tabletkami, ale produkciu kôry nadobličiek treba nahrádzať priebežne počas celého dňa, a to je problém. Prídu zápaly, únavy, teploty, organizmus sa do štyridsiatky opotrebuje, to všetko som vedela, len som dúfala, že budeme spolu aspoň do tej štyridsiatky. Lenže nádor narástol znovu, keď mal dvadsaťdeväť rokov. Tesne pred svadbou sa ma moja teta spýtala, či viem, čo robím. A ja jej: Teta Magda, ja nemám vyhnutia, aj keby sme mali byť spolu len jeden deň, mne to stojí za to. A ona mi nato: Veľmi si to váž, si šťastná žena. Koľko ľudí sa berie z vypočítavosti alebo zo strachu, aby neboli sami, takéto šťastie, pocit, že si berieš toho najlepšieho, veľa ľudí nezažije.

Po Mirkovej smrti som dlho necítila nič zvláštne. Len si pamätám, ako som sa v nemocnici opierala o dvierka chladničky, za ktorými bolo jeho telo, a lúčila sa s ním. Nechceli mi ho ukázať a ja som o to nebojovala. Ešte si pamätám spopolnenie a cestu vlakom. Do Prahy na operáciu som sa viezla tým istým vlakom s milovaným manželom, späť som niesla len urnu s jeho popolom. Dodnes neviem prečo, ale dlho som nedokázala plakať pred ľuďmi. Plakávala som v aute, tam ma nikto nepočul. Zastavila som pri ceste, vyplakala sa, utrela si slzy a šoférovala ďalej.

Strašne mi chýbal jeho dotyk. A jeho krásne zafarbený hlas, dobre mi robil ten jeho hlas. Bolo to zlé, veľmi zlé. Neverila by som, bolo priam nepredstaviteľné uveriť, že ešte niekedy budem milovať, že o dvadsať rokov budem taká šťastná, ako som dnes.

Lojza som poznala už počas manželstva s Mirkom. Obaja moji manželia si rozumeli a mali sa radi. Učila som vtedy na Katedre psychológie študentov pracovať s počítačmi, Lojzo bol – a je – metodológ výskumu a štatistiky. Medzitým sa mi však ešte votrel do života iný muž, taký typ seladóna. Ale mám na neho láskyplné spomienky, pretože mi pomaly, postupne vrátil pocit, že som žena. Priam mi vnútil nádej na lásku, aj keď som cítila, že toto nie je ten pravý muž pre mňa. A potom prišiel Lojzo „ako na hotové“. On by si nedal tú obrovskú námahu, ako introvert by určite po druhom rande skonštatoval, že ho nechcem, a už by sa neukázal. A teraz je ústredným bodom môjho Vesmíru. Milujem ho a hotovo, ani pri ňom som nemala vyhnutia, vedela som, že je ten pravý. Vďaka nemu, jeho múdrosti a láskavosti je môj život bohatý. A má aj čosi navyše: veľmi veľa sa spolu nasmejeme. Každý deň s ním je niečím dobrý a na každý z tých dní sa teším. Ešte mám jeden ústredný bod môjho Vesmíru, bratovu dcérku Beátku. Spolu s manželovými vnúčatami napĺňajú moju potrebu materstva a som za ne veľmi vďačná.

Okrem nich je môj Vesmír plný skvelých ľudí, priateľov aj príbuzných. Aby som po Mirkovi prežila, potrebovala som ľudí a oni padali z neba. Žili môj život, dohliadali na mňa, na to, či jem a čo potrebujem urobiť, a urobili to. Naprávali moje chyby. Ujinko s tetou ma nieže podopierali, oni ma doslova niesli na rukách. Potom sme ich s Lojzom aj doopatrovali. Potrebovala som veľa pomoci, a akoby zázrakom sa zakaždým našiel niekto, kto mi ju poskytol. Taký mám pocit z tých prvých rokov po Mirkovej smrti.

K tomu, čo robím, som sa dostala okľukou. O psychológii som sa prvý raz dočítala v knihách ruského psychológa Vladimíra Leviho. Mala som pätnásť a vedela som ich naspamäť. Keď tu začali vychádzať knihy prvých amerických psychológov, spočiatku som sa z nich nedozvedela nič nové, všetko dôležité som už poznala z Leviho. O štúdiu psychológie však nemohlo byť ani reči, tam sa vtedy málokto dostal, navyše ujinko s tetou boli starí, nástojili, aby som študovala niečo, čo mi dá „chlieb do rúk“, lebo cítili, že sa už o mňa nebudú dlho vládať starať. A tak som šla na ekonómiu. Naučila som sa písať všetkými desiatimi na stroji a na vysokej ma prinútili trochu viac štruktúrovane myslieť. Ale na ekonómiu nemám bunky, to sa neskôr ukázalo pri podnikaní. Zlom nastal, keď mi suseda náhodou povedala o terapeuticko-výcvikovom programe v rogeriánskom prístupe. Počas neho som pocítila: toto je ono. Začala som organizovať kurzy zamerané na psychohygienu, zdravý životný štýl, sebapoznávanie, pozývala som sem aj lektorov zo zahraničia. Potom som sa dostala do spoločnosti Dale Carnegie, ktorá je tiež zameraná na osobný rast, venuje sa manažérom. Kurzy a konzultácie sa stali na pätnásť rokov mojím svetom.

Teraz už málokedy kričím, a najmä nekričím tak, že by ten hnev mal mňa celú. Niektorí ľudia zas hnev potláčajú, a aj to škodí zdraviu aj vzťahom. V terapii a terapeutickom výcviku som sa naučila lepšie prijať svoj hnev a spracovať ho, ale aj iné pocity, ako smútok či strach, a ich príčiny. Učím sa nepotláčať, ale spoznať a liečiť, ak ma niečo trápi. Žijem menej ničivo a viac láskyplne. Ale viem svoj hnev aj zužitkovať, hnev je totiž konštruktívna energia, je to intenzívne prežívanie emócie odmietnutia, je to jasne povedané: Nie! A vedieť povedať nie je veľmi zdravé. Aj keď niekedy ostro vystúpim, je to vedomé, to ja používam hnev, nie on mňa. Povedať nie tomu, čo nechcem, znamená pritakať životu takému, aký chcem.

Rada si predstavujem svet, v ktorom budú ľudia považovať osobný rast za dôležitú súčasť svojho života a budú do neho investovať čas, peniaze aj sily. So svojím autom chodievame na pravidelné prehliadky, aj k zubárovi ideme, aj ku kozmetičke, aj o telo občas dbáme, niekto viac, niekto menej, ale čo duša? Kvalita môjho života  závisí od môjho duševného zdravia viac, než od čohokoľvek iného. Všetko sa začína zlepšovať, keď prevezmeme zodpovednosť za svoje emócie a za svoje šťastie. Keď prestaneme  z toho, čo sa nám deje, obviňovať nikoho iného, ale budeme aktívne vytvárať svoj kvalitný život. To bude ono, v spoluvytváraní takéhoto sveta vidím aj svoje poslanie.

Irenku Ritomskú, terapeutku Cesty nájdete aj na www.mojaterapeutka.sk

Posledná úprava 23.08.2016

Nájdete nás na FB