Neverte programu, že ste za zenitom

Neverte programu, že ste za zenitom

Napísala 

Niektorí ľudia sú mŕtvi v tridsiatke, ešte síce odkráčajú nejakých tých tridsať rokov a potom ich zahrabú, ale oni to už majú aj tak dávno všetko za sebou. A na druhej strane existujú ľudia, ktorí sú schopní začať robiť niečo nové v šesťdesiatke, v sedemdesiatke. Mark Dzirasa

Ak sa narodíte ako dieťa študenta medicíny z Ghany a českej intelektuálky zaujímajúcej sa o spiritualitu; ak prežijete s odlišnou farbou pleti a osobitým temperamentom detstvo na malom meste; ak ste vychovávaní v láske a k sebadôvere; ak začnete podnikať už v devätnástich a darí sa vám, lebo sa do toho, čo robíte, vložíte celý; ak sa od malička dostanete k technikám osobného rozvoja a ak veríte svojmu vnútornému hlasu, stane sa z vás motivátor, ktorý podporuje iných ľudí, aby osobnostne aj podnikateľsky rástli, lebo tak to má byť. Mark Dzirasa prišiel do Bratislavy, aby prednášal o mentalite úspechu a aby predstavil knihu 21 DNŮ s jedinečným motivačním spíkrem, koučem a mentorem, ktorú na základe mnohých hodín spoločných rozhovorov napísala novinárka Jaroslava Timková. Markovi Dzirasovi som pred predajňou bratislavského kníhkupectva, kde sa konala autogramiáda jeho motivačnej knihy, položila jedinú otázku.

Ľudia po päťdesiatke si už zvykli považovať sami seba za ohrozený druh – mnohí prežívajú krízy v dlhoročných vzťahoch, narážajú na nezáujem o ich prácu, zvykajú si na zhoršujúce sa zdravie. Niektoré kultúry sveta posielajú ľudí v zrelom veku do ústrania, naša prišla s kultom mladosti. Vy ste presvedčený, že každý deň života je vhodný na zmenu k lepšiemu. Čo by podľa vás teda mohli urobiť ľudia po päťdesiatke, ak čelia nejakej životnej kríze, chorobe, strate zamestnania, partnera?

Mark Dzirasa: – Domnievam sa, že neexistuje špeciálny návod na pozitívny prístup k životu pre ľudí po päťdesiatke. Už len premýšľanie o tom, či mám ísť do starého železa, ako sa s tým vyrovnať, ako s tým bojovať, ukazuje na obrovský problém, na ten „průšvih“, v ktorom sa táto spoločnosť nachádza. Osobne vôbec nevnímam, že by vek bol dôležitý pre perspektívy života, podľa mňa sú ľudia takí starí, ako sa cítia. Viem, že to znie ako klišé, ale tak to naozaj je. Naozaj sú niektorí ľudia mŕtvi v tridsiatke, ešte síce odkráčajú nejakých tých tridsať rokov a potom ich zahrabú, ale oni to už majú aj tak dávno všetko za sebou. A na druhej strane existujú ľudia, ktorí sú schopní začať robiť niečo nové v šesťdesiatke, v sedemdesiatke.

Päťdesiatnikom by som odporúčal zbaviť sa toho názoru, ktorý im nainfikovala spoločnosť, že sú starí a že sú zbytoční. Neverte programu, že už na niečo nestačíte. Že ste za zenitom. To, čo hovorí pracovný trh, alebo čo hovorí moja bonita v nejakej poisťovni, absolútne neurčuje hodnotu človeka. Hodnotu vlastného života určujeme vo finále vždy my sami. Ak dvadsaťročný človek môže urobiť jediné a to urobiť krok z radu všetkých dvadsaťročných, tak päťdesiatročný človek má tiež jedinú možnosť a to urobiť krok z radu päťdesiatročných a ukázať, v čom je jedinečný. Nemali by sme sa teda nechať naočkovať nezmyslom, že po päťdesiatke začína nejaký problém. Je možné, že personálne agentúry sa s niekým nebudú baviť, keďže má päťdesiat, ale keby mal dvadsať, tak by sa s ním bavili. Ale vo finále je pravda taká, že svet s nami zaobchádza len tak, ako mu to my dovolíme. Žiadna žena nie je týraná preto, lebo muži, ktorých si vyberá, sú zlí. Je týraná preto, lebo dovolí, aby s ňou bolo takto zaobchádzané. Nikto nerobí podradnú prácu, v ktorej sa nerealizuje, preto, lebo je svet takto zle nastavený a pre neho už žiadna vhodná práca neexistuje. Robí ju preto, lebo dovolí ostatným, aby mu takú prácu dali. Nikto nie je nepotrebný na trhu práce len preto, lebo má päťdesiat a viac rokov. Moja maminka má 65 rokov, stále učí na priemyslovke, neustále ju obsadzujú, nikto nemá tendenciu ju nahradiť a to preto, lebo je nadšená, lebo je pozitívna, lebo ju jej žiaci milujú, lebo aj keď odídu zo školy, prichádzajú za ňou, aby sa jej pochválili svojimi úspechmi.

Skončime s tými nezmyselnými spoločenskými paradigmami, ktoré nám neustále hovoria niečo o veku, o pohlaví, o vzdelaní, o vzhľade. Tak to nie je. Hodnotu svojmu životu dávame my. Viem, že nie všetci, ktorým to budem hovoriť, to aj naozaj budú počuť. Som vďačný za tých desať percent poslucháčov, ktorí si moje slová vypočujú a budú pre nich potvrdením, že majú nádej, že majú šancu, že stojí za to pokúsiť sa zmeniť život a ktorí sa do zmien vrhnú. Tí uspejú a im sa bude dariť, tí budú mať sedemdesiat a ostatní ľudia budú za nimi chodiť a platiť im za to, čo robia. Toto nie je teória. Takto funguje svet. Takto funguje vesmír. Je to stav našej mysli, ktorý určuje ostatné veci. Ja nemám riešenie pre všetkých ľudí. Či založiť nejakú asociáciu, či sa zamerať na politický lobbing, či meniť spoločnosť výchovou – na toto neverím. Mne to znie rovnako ako idealistické reči o svetovom mieri. Bojovať proti vojnám nemá zmysel, vojny budú, pretože ľudia sa chcú biť. A rovnako dnešní konzumní ľudia chcú súdiť podľa vrások. Chcú súdiť podľa dátumu narodenia. Chcú súdiť podľa tohto nezmyselného hodnotového systému. Chcú ľuďom po päťdesiatke hovoriť, že patria do starého železa. Tak to bude, taká je klíma v spoločnosti, to nezmeníme. Lenže my máme na starosti svoju voľbu. My máme na starosti vlastné rozhodnutie. Svoju voľbu, či si tento všeobecný program všimneme, alebo či pôjdeme vlastnou cestou. A že to je možné, toho dôkazom je nielen moja mama, ale státisíce ľudí na celom svete.

Je to o sebadôvere

Jaroslava Timková: – K tejto téme môžem niečo povedať aj ja, lebo kniha, ktorú sme napísali spolu s Markom, je moja prvá, a napísala som ju na prahu päťdesiatky. A v podstate by som mohla povedať, že sa mi ešte nikdy nedarilo tak, ako sa mi darí teraz. Mám sa dobre, robím to, čo ma teší, píšem pre agentúry a prichádzam za klientmi s ponukou nápadov, ktoré oni prijímajú. Rozhodne si teda nepripadám tak, že by ma mal niekto chrániť, alebo že by som sa mala báť budúcnosti. Dokonca sa ani nechystám na dôchodok, nebudem chcieť žiaden odpočinkový čas, lebo mám toľko nápadov, že to hádam ani všetko nemôžem stihnúť.

Viem však, že sa človek môže ocitnúť v ťažkej situácii. Aj ja som začínala pred pár rokmi z ničoho. Odišla som od manžela a z miliónovej vily len s dvomi deťmi a niekoľkými igelitkami. Dozrelo vtedy vo mne rozhodnutie, že už toho mám dosť. Dvadsať tri rokov som totiž verila, že všetko, čo robím, robím zle, dvadsať tri rokov som akceptovala niečo, čo zodpovedá definícii domáceho násilia, dvadsať tri rokov som verila, že pokoj bude vtedy, keď sa polepším ja. Až som jedného dňa pozbierala všetky sily a odišla. Začínala som z ničoho. Mám dve deti, tie som živila sama, chodili na súkromné školy, tie som tiež hradila ja.

Myslím si, že je to o sebadôvere. Ale chápem, ak niekomu táto sebadôvera chýba, pretože aj ja som ju nechala zo seba za tie roky vytĺcť. Jediný krátky čas, kedy si spomínam, že naše manželstvo fungovalo, nastal chvíľu potom, ako sa manžel vrátil z protialkoholického liečenia. Chodili sme všetci spolu na rodinné výlety, dúfali, že už bude dobre. Lenže potom som raz v nedeľu uvarila obed a on si chcel dať po dobrom jedle pivo. Porušil režim, a vinná som bola zase ja.

Keď som sa konečne pozbierala a odišla preč, prvý týždeň mi iba tiekli slzy, nevedela som ich zastaviť. To nebol obyčajný plač, bola to nahromadená emócia, poznanie, že naozaj je už koniec všetkým tým stresom, pocit obrovskej úľavy. Potom som pracovala, veľa pracovala, niekedy možno aj viac, než bolo zdravé, ale neprekážalo mi to. S deťmi a igelitkami som odišla do bytu, ktorý mi prenajal jeden kamarát. No a nakoniec mi ostal aj ten kamarát.

Muž musí prekonať zlato a ženu

Jedna myšlienka z Markovej knihy na záver: – Celou knihou sa prelínajú rovnaké princípy a pravidlá, ktoré korešpondujú s učením rôznych náboženstiev, filozofických a duchovných tradícií, korešpondujú s tým, čo hlásalo mnoho majstrov, ktorí hovoria, že v živote začne byť ozajstná sranda až vtedy, keď máte hmotné statky a sex z krku. Budha hovoril, že muž musí prekonať zlato a ženu. Je to veľmi dôležitá vec, pretože všetci hovoria, že naozajstné vnímanie sveta začne, až keď vám sex uhne z cesty. To je dobré vedieť. Všetko má svoj čas, každá fáza má svoje atribúty a má veci, ktoré jej patria. Napriek tomu, že si to uvedomujem a študujem, vidím, že ja osobne som ešte absolútne neprekonal hmotné statky a absolútne som neprekonal sex. Peniaze ma niekedy zaujímajú a niekedy už nie, ale aj tak existuje ešte veľa vecí, ktoré chcem realizovať na hmotnej úrovni. A sex? Ten so mnou máva od steny k stene. Moc nad druhými ma nezaujíma vôbec, sláva zatiaľ asi áno. Ale to všetko je správne.

Toto je dobré vedieť počas celej doby dozrievania. Vedieť, že chuť na sex odoznie, jedného dňa nás prestane zaujímať, aby sme potom nepanikárili, že niečo nie je v poriadku. Nebudeme sa trápiť, že sa nevyrovnáme mladým, že nás nezaujímajú dievčatá, ani to úžasné auto, ktoré práve prešlo okolo. Budeme sa tešiť na nové vedomosti, na nové zážitky a novú radosť z bytia. Pretože až potom to vraj bude tá pravá jazda!

© text aj foto: Danica Janiaková, www.klub50.sk

Knihu Marka Dzirasa a Jaroslavy Timkovej 21 DNŮ s jedinečným motivačním spíkrem, koučem a mentorem nájdete v ponuke Martinusu.

Posledná úprava 23.08.2016

Nájdete nás na FB