Keď fénix vstáva z popola

Keď fénix vstáva z popola

Napísala 

Ako dieťa som bol stale chorý, tenučký, taká kostrička potiahnutá kožou. V tých časoch lekári experimentálne skúšali streptomycin, veľa detí po ňom ohluchlo. Ja som prišiel o sluch pravdepodobne ako štvorročný. Moji rodičia si, žiaľ, nevšímali, že sa neotočím, keď na mňa zavolajú; mali vlastné problémy, ktoré obaja riešili tým najmenej vhodným spôsobom, alkoholom.

Ohluchol som až potom, keď som už vedel rozprávať; trvalo dlhšie, kým som si sám uvedomil, že niečo so mnou nie je v poriadku. Všimli si to aj deti, nechceli sa so mnou hrať, keďže som nereagoval na to, čo mi hovoria, kým som im nevidel na ústa. Uzatváral som sa do sveta kníh. Od prvej triedy som chodil do knižnice na Miletičke, týmto zdravím tety knihovníčky, ktoré boli na mňa vždy dobré a dovolili mi čítať aj knihy, na ktoré som bol teoreticky ešte primalý. Nechodil som do školy pre hluché deti, naučil som sa perfektne odčítavať z pier, učiteľky na mňa dávali pozor. Neučil som sa síce ktovieako, najmä slovenčina a matematika mi nešli, bavila ma však chémia. V siedmom ročníku som sa zapísal do fotografického krúžku, a bolo rozhodnuté. Dostal som kľúče od fotolaboratória, mohol som chodiť do školy, kedy som chcel. V ôsmom ročníku som v škole fotil prváčikov, slávnosti, konce školského roka, neskôr cez víkendy prvé svadby. Nastúpil som na fotografické učilište, súkromne som študoval výtvarnú fotografiu, ktorá mi je blízka, aj dnes mám medzi výtvarníkmi viacero priateľov.

Boli sme traja súrodenci, ja prostredný. Detstvo sme mali kruté, dnes naň spomínam ako na detský koncentrák. Niekoľkokrát sme sa ocitli v detskom domove, ostali mi v pamäti traumatické zážitky; mamka pre nás prichádzala taxíkom, demonštratívne si nás odviezla domov, že už bude dobre, o pár týždňov nás sociálka viezla späť. Keď sme boli doma, zbierali sme papier a nosili ho do zberu, aby sme mali čo jesť. Ako desaťročný som už vedel, ako sa zarába na jedlo. Otec aj mama umreli v tom istom roku, tri mesiace po sebe. Alkohol im zničil zdravie, jednému zlyhala pečeň, druhému pankreas. Vtedy si nás vzala do pestúnskej starostlivosti babka z maminej strany.

Začínal som od nuly, rodičia mi nič nenechali, len vzor, ako nechcem žiť. Kvôli svojmu handikepu som sa ťažko zoznamoval s cudzími ľuďmi, zvlášť s dievčatami to bolo náročné. Manželku som spoznal ako dvadsaťsedemročný; najskôr sme sedeli pri tom istom stole na svadbe, ktorú som fotil, potom nás náhoda zviedla dohromady na tom istom pracovisku. Bola o šesť rokov staršia, mala dvanásťročného syna, v ťažkom veku na komunikáciu. Desať rokov sme spolu žili, potom sme sa aj zosobášili – hlavne kvôli babke, ktorá nedokázala prijať to, že žijeme nadivoko. Odišiel som z práce, v ktorej som mal malý plat, spoľahol som sa na príjmy za fotenie svadieb a robenie webov, a odvtedy začal môj pád na dno. Na totálne dno, šlo to dole vodou aj finančne, aj psychicky, manželstvo pripomínalo zdochnutého koňa, ktorého som sa snažil celý čas nasilu stavať na nohy. Manželka nepracovala, nudila sa doma a žiarlila. Myslela si, že cez víkendy naháňam baby, znervózňovala klientov telefonátmi, až som prišiel o zákazky. A nenaháňal som, fakt nie. Pred tromi rokmi na mňa počas Vianoc nakričala, že podá žiadosť o rozvod. Povedal som jej: nemusíš, práve som to urobil. Vypukol ťažký rok, nedokázala prežrieť to, že som bol schopný odísť sám.

V deň, keď som zostúpil z toho zdochnutého koňa, spadla zo mňa zlá minulosť a dokázal som postupne začať znovu žiť. O desať mesiacov nato sa objavila v mojom živote dobrá dáma, ktorá uverila, že sa ešte dokážem dať dohromady. Dôverovala mi, podporovala ma. A to vstávanie fénixa z popola je skvelý pocit. Našiel som si prácu, bývame spoločne s priateľkou, mám doma šperk, ona verí mne, ja jej, navyše obaja študujeme to, čo nás zaujíma: fytoterapiu a tradičnú čínsku medicínu. Takmer každý týždeň prednášam niekde o liečivých bylinách, buď v nejakej čajovni alebo v materských centrách. Píšem knihu o afrodiziakách v kuchyni, aj z prednášok viem, ako veľmi ľudí zaujíma prírodné riešenie sexuálnych problémov. Kúpil som si kvalitný fotoaparát, fotím do knihy ilustračné zábery.

K záujmu o bylinky som sa dostal pred dvadsiatimi rokmi. Aj vtedy som sa často ocital v špitáli, mával som závraty, úplne som prestal počuť na pravé ucho. Podrobil som sa riskantnej operácii ľavého ucha, ktorá mi vrátila trinásť percent sluchu. Bol som nevýslovne šťastný, keď som počul prvý zvuk, auto, ktoré prechádzalo pod oknami nemocnice. Rok-dva som ešte mal problémy, bral som lieky, dostával infúzie. Preto som sa začal zaujímať o liečenie bylinkami. Povedal som si: dosť bolo nemocníc. Dodnes neberiem žiadne lieky. Naštudoval som atlas liečivých rastlín, skamarátil sa na trhu s babkou z Jablonového, ktorá mi nosila bylinky. Zbierala aj pre Slovakofarmu, bol som si teda istý, že sú to pravé a čisté, odborníkmi otestované byliny. Varil som si čaje, dokonca som sa kvôli svojmu koníčku zamestnal v botanickom ústave. Botanici doniesli zo služobných ciest čerstvé rastliny, ja som ich sušil a zakladal do herbárov, oni ich potom popisovali. Študoval som odbornú literatúru, napísal som knihu Ľudové názvy liečivých rastlín Slovenska.

Z ústavu som odišiel kvôli malému platu, začal som podnikať; ako to skončilo, už viete. Aj tak som si však bol celý čas istý, že raz bude dobre. Že to, čo robím a viem, aj to, čo sa stále učím, mi jedného dňa prinesie dobrú úrodu. Mám také životné heslo: Čo chcem, to sa stane; čo nechcem, aj to sa mi stane; a keď pochybujem, vyberiem si najhoršiu variantu. Preto si verím a nepochybujem. Ľuďom sa v živote nedarí, lebo si neveria dostatočne, zapochybujú a ich sny sa im zrútia ako domčeky z kariet. Sny sa plnia vtedy, keď vieš presne, čo chceš, a necháš to plynúť; nepochybuješ, ale ani nesilíš, a zrazu sa tie pravé dvere otvoria. Na tebe je jediné: aby si ich neprehliadol.

Mám pred sebou víziu, chcel by som postaviť na nohy vzdelávaciu firmu, ktorá bude učiť ľudí, ako žiť zdravšie a v súlade s prírodou. Poznám náš ľudový prístup k liečeniu bylinami, teraz spoznávam čínsku medicínu, ktorá má výhodu v tom, že sa díva na človeka ako na celok. Keď všetky tieto informácie a skúsenosti spojím, budem môcť pomáhať ľuďom komplexne. Páči sa mi príbeh o bylinkárovi z hôr, ktorý sa pozrel na človeka, zašiel na lúku a doniesol mu kyticu bylín: tu máš, toto ťa vylieči. A naozaj vyliečilo. On ani nemusel poznať názvy byliniek, títo ľudia vycítia, čo im ktorá rastlina hovorí, na čo a kedy ju treba použiť. Som presvedčený, že ak budeme kultivovať tú časť v nás, ktorá je blízka prírode, budeme zdraví. Len jej musíme načúvať.

Viac sa o Lacovi Filovi, fotografovi a organizátorovi kurzov o liečivej sile byliniek aj tradičnej čínskej medicíne, dozviete aj na: www.greendragons.sk
 
 

Posledná úprava 23.08.2016

Nájdete nás na FB