Každý deň sa zamilovávam znovu a znovu

Každý deň sa zamilovávam znovu a znovu

Napísala 

Mami, tvoj príbeh dojíma moje priateľky, hovorí mi dcéra, dávaš im nádej, že toho pravého môžu stretnúť v každom veku.
Mala som 59 rokov, keď som sa znovu vydala. Nikdy predtým som nestretla muža, ktorý by bol taká fascinujúca osobnosť, žil taký neobyčajný život, bol taký inteligentný a kultúrne rozhľadený, a áno, aj pohľadný. Keď ráno vyjde z kúpeľne, voňavý a vitálny, vyzerá ako malý boh.

Zoznámili sme sa v Grécku. Rok predtým umrela moja mama, o ktorú som sa päť rokov starala, hneď nato som ochorela na rakovinu a po liečbe chemoterapiou som odišla na dôchodok. Doprekladala som román, skvelú ságu žien jednej rodiny na Kréte a bytostne sa mi žiadalo niekam vypadnúť. Jedného januárového rána som sa zobudila – sama v štvorizbovom panelákovom byte, rozvedená, deti už mali vlastné životy – a bolo mi jasné: takto žiť nechcem. Napadlo mi, že predsa mám sprievodcovské skúšky a aj isté skúsenosti v tejto oblasti. Ešte v ten deň som poslala e-mail do piatich cestovných kancelárií, že mám záujem o prácu sprievodkyne – kdekoľvek. Do pol hodiny mi prišla odpoveď. Manažérka, ktorá vyberala ľudí do letovísk, čítala román, ktorý som preložila. A tak som sa dostala ako delegátka cestovnej kancelárie na ostrov Thassos.

Dvadsiateho tretieho júna – je to pamätný dátum, dôvod na oslavu – som mala chvíľu voľna, tak som si po mesiaci práce na ostrove šla prvýkrát zaplávať v mori. Ledva som dobehla na autobus, opálená a v mokrom tričku, šofér ma počkal, zatvoril dvere a vyštartoval. Keď som vystupovala, pred dverami na mňa čakal sympatický muž, ktorý mi po anglicky povedal: „Takmer vám ušiel autobus!“ Znelo to ako naše „takmer vám ušiel posledný vlak“. Slovo dalo slovo, pozval ma na kávu, nasledovali dva mesiace spoločných voľných chvíľ, výletov, zážitkov a rozprávaní. Od prvej chvíle mi s ním bolo príjemne, výnimočne. Jeho vtip, šarm, spôsoby a fakt, že sme mali rovnaké záujmy a vzdelanie, že sme sa mali stále o čom rozprávať, všetko ma fascinovalo. Aj ak sa už nikdy viac neuvidíme, hovorila som si, je šťastím, že som tohto človeka stretla. Niekedy som mala pocit, že je to moje druhé ja. Keď ma pred odchodom z Thassosu požiadal o ruku, namietla som: veď ma nepoznáš. Taký skúsený už som, aby som vedel, že nám to bude klapať, odpovedal.

Prežili sme výnimočný rok, rok zoznamovania sa so svetom toho druhého. A keď sme sa vzali, celý môj život sa zmenil. Vydala som sa za profesora hudby, bývam v kampuse vysokej školy Bard College. To, kde žijeme, nie je ani tak Amerika, skôr komunita intelektuálov, umelcov a vedcov, multikultúrna spoločnosť pedagógov a študentov v tej najlepšej podobe. Bard College je jedna z menších súkromných vysokých škôl liberálnych štúdií a tunajšie mimoriadne inšpiratívne prostredie je mi bytostne blízke. Luis mi otvoril dvere do svojho života a ja som do toho jeho prispela svojím dielom. Navzájom sa neustále obohacujeme.

Podotýkam, že som nemala problém presťahovať sa zo Slovenska aj preto, lebo vďaka internetu môžem kedykoľvek telefonovať či četovať s kamarátkami a vypiť si kávu s dcérou na diaľku. Nestratila som teda kontakt s ľuďmi, na ktorých mi záleží. A našla som si tu aj prácu, ktorá ma napĺňa. Odchádzala som s tým, že veď môžem prekladať knihy, ale dostala som možnosť starať sa o zahraničných študentov, pomáham im zorientovať sa v novom prostredí, som pre nich akoby druhá mama. Pred niekoľkými rokmi som sa vyrovnávala s tým, že už ma nič mimoriadne v živote nečaká, že nemám budúcnosť, stačilo však urobiť malý krok životu v ústrety a všetko sa otočilo k lepšiemu.

Milujem hudbu, celý život som chodila na koncerty do Reduty. Je zaujímavé, že obaja moji manželia sú hudobníci, ten prvý hral na kontrabas, terajší je čelista. Luis mal výnimočných učiteľov, študoval s významnými osobnosťami svetovej hudby. Tvrdí, že im vďačí za to, akým oddaným učiteľom sa stal. Ovláda deväť jazykov, má temperament južana a keď ho vidím, s akou láskou a zanietením učí mladých ľudí vnímať hudbu, znovu a znovu sa do neho zamilovávam. Na Bard College prichádzajú študovať jedinečné talenty a on ich učí hudbu interpretovať. Hovorí im: nebojte sa klasikov, tí sú už dávno mŕtvi; hrajte tak, ako cítite hudbu vy. Koľko som sa toho už od neho naučila!

Samozrejme, zžívanie sa dvoch zrelých ľudí, ktorí majú svoje návyky, chce toleranciu. Luis je zvyknutý rozhodovať sám o sebe, naučila som sa to rešpektovať. A keď máte každý deň toľko inšpirujúcich podnetov, nemáte čas ani chuť zaoberať sa maličkosťami.

Mohla by som povedať, že žijem v ideálnych podmienkach, ale človek je skúšaný aj v takých. Manželovi pred dvoma rokmi transplantovali srdce. Hovoria tu, že ho rozdal študentom, a tak musel dostať druhé. Operáciu zvládol vynikajúco, o mesiac a pol už opäť učil.

Môj nový život sa začal na ostrove Thassos. Grécka cestovná kancelária, ktorá tam zastrešovala všetkých zahraničných delegátov, sa volá Endless Holidays, Nekonečné prázdniny. A také teraz žijem. Svoje vlastné nekonečné prázdniny.

P. S. Žijem v zahraničí, no nepripúšťam si pocit, že som zo Slovenska odišla. Na to tam mám prihlboké korene. Len som využila základné ľudské právo žiť tam, kde chcem a s človekom, ktorý dal môjmu životu nový rozmer. Dve dospelé deti to schvaľujú a tridsať rokov redaktorskej, novinárskej a prekladateľskej práce na Slovensku odobruje. Mám teraz dva domovy - a to je na nezaplatenie.

Katarína Garcia-Renart
 

Posledná úprava 23.08.2016

Nájdete nás na FB