Doma sme tam, kde sú naše hroby

Doma sme tam, kde sú naše hroby

Napísala 

Manželka prišla do môjho života ako trojročná, životnú partnerku som si teda našiel už v škôlke. Dodnes ju vidím, sedela na hojdačke, ja som ju hojdal, veľmi sa mi páčila, doma som mame povedal, že mám priateľku. Ako šesťroční sme síce šli každý do inej školy, no osud nám bol naklonený.

Bývali sme vtedy vo vlhkom domovníckom byte, v ktorom som bol stále chorý. Doktor povedal mame, že sa musíme presťahovať do suchšieho, slnečného bytu, a jej sa s veľkým šťastím podarilo taký nájsť. Sťahovali sme sa, vybaľovali veci, je to mimoriadne živá spomienka: sedím pred dverami nového bytu a zrazu vidím, ako do susedných dverí vchádza známe dievčatko s vrkôčikmi. Mali sme deväť rokov, keď sme sa znovu stretli, a odvtedy sme sa už neopustili. V päťdesiatom siedmom sme sa vzali. Čítal som veľa definícií lásky, oslovila má tá Dürrenmattova: „Láska nie je náklonnosť jedného k druhému, láska je neschopnosť žiť jeden bez druhého.“ A to sme mali.

Boli sme to, čomu sa hovorí dve telá a jedna duša. Vždy sme rýchle našli riešenie, lebo sme rozmýšľali rovnako. Ako gymnazisti sme sa hodiny a hodiny prechádzali a koncipovali, ako budeme spolu žiť, koľko detí budeme mať, že sa pred nimi nebudeme hádať. Neskôr sme vyvinuli „filozofiu starnutia“; k nej patrilo aj to, že budeme chodiť do kúpeľov, aby sme si čo najdlhšie udržali zdravie, a že si neďaleko kúpeľov kúpime na dôchodok dom. Počas Kláriných posledných dní sme hovorili o tom, aký život sme prežili. Obaja sme sa zhodli, že bol šťastný a zmysluplný.

Klára študovala pedagogiku, ja vojenskú vysokú školu v Brne, armáda mala prístup k najlepšej technike. Cez prázdniny pred posledným ročníkom sme sa vzali, po promócii sme dostali umiestenku do Tesly v Nižnej na Orave, novej fabriky, v ktorej sme mali rozbehnúť výrobu televízorov. Všetci sme boli mladí, bez skúseností, ale s nadšením – a po dvoch rokoch sme už vyrábali milión televízorov. Ešte dnes hovorím: Chlapci, dokázali sme toho veľa, ak nás nikto nepochválil, chváľme sa sami. A tak sa chválime na každom stretnutí, naposledy sme sa takto stretli po šesťdesiatich rokoch.

Klára učila, náš syn zvládal prvé kroky. Začínali sme tak, že sme dávali zálohy aj výplaty do jednej zásuvky, a nákupy mala na starosti manželka. V prvých mesiacoch sme občas zistili, že je zásuvka prázdna. Myslel som sprvu, že je to len matematický problém a že keď sa o peniaze budem starať ja, bude to v poriadku. Lenže zásuvka sa vyprázdnila ešte rýchlejšie. Prišiel som teda na to – a toto poznanie mi ostalo na celý život – že nemá zmysel venovať energiu šetreniu z malého príjmu, že efektívnejšie je venovať energiu zvyšovaniu príjmu. Popremýšľal som, podal zlepšovací návrh a do zásuvky naraz pribudlo tridsaťštyritisíc korún.

Na Orave sme ostali päť rokov, počas ktorých sme sa naučili žiť spolu bez toho, aby nám do toho rozprávali naše matky. Klára však porodila oboch synov v Bratislave, chceli sme, aby boli Bratislavčania ako my dvaja; moja rodina má doklady o predkoch, ktorí žili v tomto meste päťsto rokov dozadu. Manželkina mama nás prihlásila do bytového družstva a o tri roky sme dostali družstevný byt. Nastúpil som pracovať do televízie, neskôr sme v Slovnafte rozbiehali úplne nový odbor – výpočtovú techniku. Inštalovali sme prvé počítačové riadenie chemickej výroby u nás, počítače sme zavádzali aj do poľnohospodárstva. Potom som presedlal z techniky na zahraničný obchod. Presťahovali sme sa s rodinou do Nemecka, žili sme v Augsburgu, v Düsseldorfe, v Berlíne, vo Viedni. Mal som super príjmy, v časoch, keď málokto mohol cestovať do zahraničia, ja som musel... Urobil som si štátne skúšky z obchodného práva, z nemeckého účtovníctva, čo sa mi zišlo aj neskôr pri podnikaní.

Synov vychovávala Klára, bola vynikajúca matka. Obaja študovali ekonómiu, športovali. Pred Vianocami sme si všetci sadli a povedali, čo potrebujeme. Preslávil som sa otázkou: „A je toho dosť?“ Keď ma teraz deti volajú na sviatky k nim, hovoria: „Je toho dosť, otec, neboj sa.“ Jeden syn žije v Rakúsku, druhý striedavo v Bratislave a v Prahe. Obaja sa od nás naučili, že sa treba finančne zabezpečiť tak, aby neboli závislí od detí, od štátu, a aby mohli dobre žiť aj na dôchodku.

Klárine zdravotné problémy sa začali po šesťdesiatke. Zistili jej fibrózu pľúc, diagnózu s nádejou na prežitie dvaapol roka, neskôr pribudla aneuryzma. Zabezpečil som jej najlepších lekárov, najlepšie prístroje, skončil som s podnikaním a staral sa len o ňu. Niekoľkokrát sa mi podarilo dostať ju hrobárovi z lopaty. Keď som videl, že jej čas sa kráti, snažil som sa, aby každý deň zažila niečo pekné. Odviezol som ju napríklad na kávu do Viedne, aby sme si večer mohli povedať: To bol nádherný deň! Keď už nevládala chodiť, vozieval som ju na vozíku popri Dunaji. Lúčila sa so životom tak, že sa hodiny pozerala na lode. No keď šli okolo deti, ožívala, rozprávala im o histórii mesta, znovu z nej bola učiteľka, ktorá miluje svojich žiakov.

Umrela sedemdesiatpäťročná. Lekári pripísali zásluhu na tom, že žila o dvanásť rokov dlhšie, mne, a ja im. No najväčšiu zásluhu na tom má iste láska. Láska, ktorá k nám prišla, keď sme mali tri roky.

Ženy sú silnejšie ako my, muži, trpezlivé, nesťažujú sa. Aj moja Klára taká bola. Nenariekala, čím mi starostlivosť o ňu veľmi uľahčila. Ja som naozaj nepočítal s tým, že ju prežijem, veď muži žijú o päť-šesť rokov kratšie ako ženy, navyše som býval častejšie chorý, mal som problémy so srdcom, so žalúdkom. Keď Klára počas jednej dovolenky odpadla na pláži, prestal som fajčiť. Uvedomil som si vtedy, že ak budeme obaja chorí, sme v háji. Aspoň jeden musí byť zdravý, aby sa vládal o toho druhého starať. Posledné roky sme strávili v dome pri Piešťanoch. Veľa sme sa rozprávali, vždy sme sa mali o čom, o deťoch, o vnukoch, o kamarátoch, o tom, čo sa deje na Slovensku aj vo svete. Večer som si vždy dával trochu vína. Keď už nevládala chodiť, brával som ju na chrbát a vynášal po schodoch do spálne. Raz som mal vypité a spadol som aj s ňou. Od toho času nepijem alkohol, maximálne pohár vína pri zvláštnej príležitosti. Hovorievam, že vďaka Kláre som prestal fajčiť, piť a obžierať sa.

Keď Klára odišla, nechcelo sa mi žiť. Veď ako sa dá existovať, ak prídete o polovicu zo seba? Vtedy sa ma ujali moji synovia, bývalí spolužiaci a spolupracovníci. Mal som po celý život šťastie na ľudí, bola mi dopriata aj láska, aj dobrí kamaráti. I dnes sa s viacerými stretávame, spomíname, filozofujeme. Dosť dlho mi trvalo, kým som našiel odpoveď na otázku, ako mám ďalej žiť. Vyriešil som to tak, že veľa cestujem, od júna do septembra som pri mori alebo v horách. Organizujem stretnutia spolužiakov z reálky, z vysokej školy, spolupracovníkov z rôznych zamestnaní. Navštevujem postupne všetky miesta, kde som žil, a stretávam sa s ľuďmi, s ktorými som si rozumel; vyhľadávam ich cez internet a skype. Vedome sa vraciam k tým ľuďom a na tie miesta, kde mi bolo dobre.

Naposledy sme zorganizovali stretnutie po šesťdesiatich rokoch od skončenia vysokej školy. Pozvali sme naň aj učiteľku angličtiny, ktorá bola len o šesť rokov staršia ako my a ktorú sme všetci mali radi. Vypátrali sme ju v Kanade, kde teraz žije, a privítali ju s kyticou ruží na letisku vo Viedni. Všetko sme dohodli cez skype, osemdesiatroční žiaci sa stretli so svojou obľúbenou osemdesiatšesťročnou učiteľkou. Venovali sme jej vázu s vygravírovaným poďakovaním. Objímala ju aj na letisku, ani do batožiny ju nedala, vzala si ju do lietadla. Odvtedy jej na každé výročie nášho stretnutia posielam do Kanady kyticu ruží.

Udržujem kontakty aj so širšou rodinou. Našiel som napríklad tetu Waltraude, ktorá žije v Nemecku a ktorá do deväťdesiatky šoférovala a tancovala v klube seniorov. Všetci sme boli Prešpuráci, môj otec mal slovenské a moravské korene, mama rakúske a Klára maďarské, aj Tichú noc sme na Vianoce spievali trojjazyčne. Keď sa naše deti smejú: „A čo sme teda my?“ – hovorím: „Vy ste dobrí ľudia, múdri.“ A keď som sa raz kamaráta spýtal: „A kde sme my doma?“ – povedal: „Tam, kde sú naše hroby.“

x x x x x


Rudolf Hanták, rodák z Bratislavy, elektrotechnický inžinier so špecializáciou rádiolokácia. Patril k tímom, ktoré spustili výrobu prvých slovenských televízorov, prvú počítačom riadenú výrobu v chemickom priemysle v Československu (výroba vysokotlakého polyetylénu v Slovnafte), podieľal sa aj na zavedení výpočtovej techniky do poľnohospodárskeho a potravinárskeho priemyslu a počítačových sietí (prví v RVHP). Z IT rezortu neskôr prešiel do zahraničného obchodu.

 

 

Posledná úprava 15.02.2017

Nájdete nás na FB