Aspoň mám nažité

Aspoň mám nažité

Napísala 

Všetko zlé je na niečo dobré. Tá náročná a nanútená zmena v živote, ktorá ma zasiahla v strednom veku, mi nakoniec otvorila cestu k umeniu.

Tina Van der Holland sa narodila, žije a tvorí v Košiciach. Vedie vlastné vydavateľstvo Koruna, je vydatá, má dve deti. Ako 55-ročná debutovala knihou Bejby sníva o mori. Odvtedy jej vyšli aj ďalšie knihy – kniha inšpirovaná jej prácou v Rakúsku Sladký život opatrovateľky, romanticko-erotický román zo stredoveku Ako hadí jed, román o ceste za snom Deja vu, príbeh zmiešaného manželstva Shalom a jeho voľné pokračovanie Kronika sendvičovej ženy.

Prekvalifikovaná

Ako malá som túžila byť lekárkou. No len čo som objavila svet kníh, všetko šlo bokom. Čítala som zaradom každú knihu, na ktorú som naďabila. V šiestej triede sme s kamarátkou písali román o dvoch grófskych dcérach, ktoré uniesli piráti. Napísali sme len pár kapitol, vtedy sme ešte nemali výdrž, ktorú napísanie takého epického diela vyžaduje.

Vyštudovala som teoretickú kybernetiku. Pracovala som najskôr ako programátorka, potom grafička a nakoniec ako manažérka v zahraničnej firme. Keď firma odišla z Košíc, mala som 44 rokov a napriek vysokoškolskému diplomu a znalosti štyroch cudzích jazykov som nemohla nájsť prácu. Prekvalifikovaná sa tomu hovorí. Nebol to príjemný pocit. Manžel bol vtedy programátorom, obe deti na strednej škole, z jedného platu sa štyria ľudia dajú uživiť len veľmi ťažko. Tak som si urobila opatrovateľský kurz a šla do Rakúska.

Opatrovateľský kurz nie je náročný, ale práca áno. Spomeniem len niektoré diagnózy ľudí, o ktorých som sa starala: stav po porážke s ochrnutím polovice tela, Alzheimerova choroba, agresívna demencia, organicky poškodený mozog a naposledy takmer nevidiaca pani. Vo voľných chvíľach som občas robila aj počítačové analýzy, no predovšetkým som sa vrátila k maľovaniu, s ktorým som začala už na vysokej škole. Maľovala som počas popoludňajšej siesty, keď klienti spali. Krajinky, abstrakty, tešila som sa z farieb. Svet vnímam cez farby, už mi viacerí čitatelia povedali, že aj opisy v mojich knihách sú farebné. Ku klientom, ktorí mi nedovolili maľovať, som si brávala notebook a písala. Chcela som vysvetliť, aká je práca opatrovateľky v skutočnosti, aby som vyvrátila mýty o tom, že sú to ľahko zarobené peniaze. V súčasnosti je v Rakúsku evidovaných 13 700 Sloveniek, ktoré majú licenciu opatrovateľky. Keď som písala, že život opatrovateľky naozaj nie je sladký, čerpala som aj zo skúseností mnohých z nich. Všetko, čo som napísala o šikanovaní opatrovateliek, o ich bývaní často v nedôstojných priestoroch, o šetrení na ich jedle, o ich zneužívaní na domáce práce, je pravda.

Čo ma to naučilo

Naučilo ma to, kde sú moje limity. Zistila som, že k opatere iných ľudí mám blízko, vlastne som sa tým tiež priblížila k detskému snu byť lekárkou. Svojich pacientov som si obľúbila a snažila sa im pomáhať zo všetkých síl. Chcela som byť lekárkou, mám k tej práci vzťah, krv, rany, injekcie ma nedesia. Rozhodla som sa, že keď to už musím robiť, tak to budem robiť najlepšie, ako viem. Tie skúsenosti sa mi teraz zídu, mám rodičov vo veku, keď potrebujú moju pomoc.

Ale zároveň ma to naučilo, že nie som schopná ohnúť hlavu natrvalo.

Srdcové záležitosti

Medzitým obaja synovia vyštudovali a našli si prácu. Finančná stránka ma teda už netrápi a môžem sa venovať tomu, čo ma teší: analýzam, obrazom a najmä knihám.

Prvý román Bejby sníva o mori je dokument doby, jeho stavebnými kamienkami sú spomienky na detstvo a fabulácia. Je to moja srdcová záležitosť, chcela by som napísať veľký spoločenský román, ktorá zmapuje vývoj počas posledných päťdesiatich rokov. Román Ako hadí jed som písala vyslovene s chuťou. Kvôli deju, ktorý stavia na dejinách antikoncepcie a ktorý do 13. storočia zakomponováva vnútromaternicové teliesko, som šesť mesiacov študovala dejiny medicíny. Mala som chuť napísať takú knihu, akú by som aj ja rada čítala, takú, kde bude aj história, aj láska, aj medicína, aj ľudské vzťahy. Názov vychádza z toho, že ľudský duch je skutočne ako hadí jed, ktorý zabíja aj lieči. Na jednej strane sú ľudia schopní milovať a vytvárať úžasné vynálezy a umelecké diela, a na druhej strane je niekde v nich ukrytá zloba, závisť, krutosť a sklony k tmárstvu.

Všetko zlé je na niečo dobré

Určite. Lebo aj tá náročná a nanútená zmena v živote, ktorá ma zasiahla v strednom veku, mi nakoniec otvorila cestu k umeniu. Vrátila som sa k maľovaniu a objavila som písanie. Nič z toho, čo som počas deviatich rokov práce opatrovateľky zažila, nebudem nikdy ľutovať. Naučila som sa veľa o ľudskej psychike, vypočula som silné príbehy, spoznala nádhernú krajinu. Ak človek chce tvoriť, či už maľovať alebo písať, potrebuje mať nažité. Keby som sedela na jednom mieste, nestihla by som spoznať toľko charakterov, toľko vzorcov správania. Vtedy mi to ešte síce nebolo také jasné, ale dnes už viem, že keď vám osud privrie jedny dvere pred nosom, zároveň vám niekde otvorí ďalšie. V živote nastávajú také chvíle, keď si nemôžeme vydupávať, že chcem ostať tam, kde som, alebo chcem ísť ešte vyššie, keď signály z okolia jasne hovoria, že to už nie je možné. Zbytočne by som sa trápila a za každú cenu chcela ostať na pozícii manažérky, keď dnes takú prácu robia v prevažnej miere tridsiatničky. Kedysi pracovali ľudia po celý život v jednom odbore alebo podniku, dostávali za to plakety, dnes málokto vydrží robiť to isté viac ako päť rokov. Táto doba od nás žiada stále čosi nové, neustále zmeny. Nebojme sa ich. Pre mňa je kladom aj to, že som sa v posledných rokoch nestihla ani chvíľu nudiť. Neboli to ľahké roky, ale dnes už môžem o nich hovoriť s úsmevom.

Vlastné vydavateľstvo

Mala som vydané štyri knihy, a teda som dosť dobre vedela, ako prebieha príprava knihy na vydanie, jej samotné vydanie, a aké procesy je nevyhnutné naštartovať po jej objavení sa na trhu, aby zaujala čitateľskú verejnosť. Zároveň hrozilo, že mi aj mladší syn odíde za prácou do zahraničia. Vtedy som navrhla, aby sme si spoločne založili vydavateľstvo. Začínali sme spolu, teraz si syn našiel zamestnanie, v ktorom sa jeho schopnosti lepšie uplatnia a poskytuje mu do budúcnosti lepšiu perspektívu (rečiam o bohatých vydavateľoch sa len doma a potichu smejem). Našťastie, ja s knihami a s textami pracujem veľmi rada, takže nemusím svoje vtedajšie rozhodnutie ľutovať, naopak. Neviem si predstaviť, že by som „nič nerobila“, a len sa starala o domácnosť, to nezodpovedá mojej povahe. Zároveň som získala novú životnú skúsenosť, ktorú som zapísala aj do svojej novej knihy Kronika sendičovej ženy: „Rodičia a deti môžu mať dobré vzťahy, ale myslenie mladšej generácie je aj tak odlišné. A napokon si aj tak vždy spravia po svojom, taký je chod sveta od nepamäti. “

Spisovateľka alebo vydavateľka?

Keď posudzujem cudzí rukopis, som jednoznačne v koži vydavateľky, lebo hodnotím jeho jazykovú kvalitu, príbeh a potenciál jeho predajnosti. Ako vydavateľka sa správam po väčšiu časť dňa, lebo sa starám o všetky naše vydané knihy, plánujem akcie, riešim administratívne záležitosti. Keď túto prácu v daný deň skončím, teda obrazne povedané „zavriem dvere kancelárie“, som tu opäť len ja, sama za seba, a vtedy sadám k svojmu dielu, ak práve nejaké tvorím. Nie som si istá, či budem o desať rokov aj vydavateľkou, aj spisovateľkou, ale jedno viem iste: láska ku knihám a písaniu ma asi nikdy neopustí.

Kde sa vzala židovská téma v Shalome?

V knihe Shalom som spracovala príbeh rodiny, ktorý sa dlhé roky rozvíjal v mojej blízkosti. Považujem za výnimočné už to, že táto rodina vôbec vznikla. Ešte pred sto rokmi šlo ťažko, aby si protestant zobral katolíčku, ešte pred päťdesiatimi rokmi sme nevídali sobáše medzi kresťanmi a Židmi. Pri písaní diela mi pomáhal aj môj vlastný záujem o kultúru a históriu judaizmu. Svojou knihou som sa – v rámci žánru – pokúsila poodhaliť závoj obostierajúci ich tajomstvom, čo snáď mohlo aspoň trochu pomôcť pri odbúravaní predsudkov. A ak sa pýtame na úspech tejto knihy, tak si myslím, že tkvie práve v tomto „odhaľovaní“ – ani nie tak tajomstiev, ako zatiaľ pre väčšinu čitateľov neznámych, i keď len bežných faktov zo života a histórie Židov.

Zaujímavým riadením osudu sa stalo, že môj starší syn po potulkách svetom našiel napokon uplatnenie v Izraeli, kde aj zakotvil. Už som ho v jeho bydlisku, ktorým sa stala typická izraelská osada kibuc, aj dvakrát navštívila. Poznatky z ciest po Izraeli aj zo života v kibuci som zakomponovala do voľného pokračovania knihy Shalom, teda do Kroniky sendvičovej ženy.

Téma sendvičovej generácie

Je známym faktom, že obyvateľstvo Európy starne. Naši rodičia či starí rodičia sa dožívajú vysokého veku, pretože sme dobre živení a moderná medicína pokročila. S tým súvisí aj zvyšovanie veku, kedy sa odchádza do dôchodku. Päťdesiatročný človek má dnes pred sebou ešte desať-pätnásť rokov aktívnej práce, ale za sebou už desaťročia praxe a zároveň na krku prvé diagnózy, s ktorými musí ako-tak fungovať. Na druhej strane, mladšia generácia si dáva s usporiadaním svojho života dosť načas, aspoň podľa predstáv svojich rodičov. S tým sa však nedá nič robiť, je to taktiež nový úkaz, priniesla ho doba, možno ho len akceptovať. To sú dva dôvody, pre ktoré sa mnohí päťdesiatnici ocitajú v novej situácii, pre ktorú ešte neexistujú vžité vzory: telo už nie je najmladšie, nervy sú po záruke, stále treba pracovať, vo voľnom čase by sa človek rád kamsi utiahol alebo šiel na prechádzku do lesa, ale to nemôže, lebo musí (a chce) pomáhať rodičom-dôchodcom i deťom. Vznikol nový sociologický fenomén, nazvaný sendvičová generácia. Mladá generácia býva pomerne svojhlavá, staršia generácia dosť nekritická (alebo naopak) a generácia v strede toho všetkého nevie, kam skôr skočiť, z čoho vznikajú napäté situácie. „Je ľahké byť krásny, milý a inteligentný, kým je všetko v poriadku. Charaktery sa lámu, keď prídu starosti,“ znie motto mojej novej knihy.

Myslím si, že sa to nedá zvládnuť bez veľkej dávky tolerancie, vzájomného pochopenia a odstupu či zmyslu pre humor. Pri písaní Kroniky sendvičovej ženy som čerpala z vlastných skúseností a zo života rodín mojich rovesníkov. Chcela som, aby kniha bola realistická, zo života. Výsledkom je, samozrejme, aj tak literárna fikcia. Verím, že zaujme nielen strednú generáciu, ktorej sa načrtnuté problémy týkajú najviac, ale aj mladšiu a staršiu, lebo ponúka príležitosť pozrieť sa na vlastné správanie z iného zorného uhla. Nemám v úmysle nikoho vychovávať, skôr zaujať a pobaviť, aj keď pohľad do zrkadla občas neuškodí. A to ani nám, sendvičovej generácii, aby sme popri tom všetkom nezabudli na seba a žili plnohodnotne, kým sa to dá.

 

Posledná úprava 23.08.2016

Nájdete nás na FB