Nevzdávam sa. Nikdy!

Nevzdávam sa. Nikdy!

Napísala 

Sú medzi nami umelci, ktorí zastávajú názor, že maliar má mať svoj vlastný rukopis, podľa ktorého je hneď rozpoznateľný. Ja si myslím, že pravda je inde, že umelecká tvorba nie je uniforma, ktorú si obliekaš každý deň, že sa stáva zaujímavá práve vtedy, keď zo seba vydáš niečo nové, niečo, čo nikto nečakal, dokonca ani ty nie.

Čo chcem v živote robiť, bolo jasné od detstva, smerovala som jednoznačne na umeleckú školu. Zavialo ma na keramický odbor, v tých rokoch ma fascinovala hlina, jej tvárnosť, nadobúdala som teóriu i prax vo výrobe modranskej keramiky. A keď som dostala ponuku od Slovenského fondu výtvarných umení, prešla som k úžitkovej modernej keramike. Prišli deti, najskôr dcéra, potom syn, ako sa hovorí: do roka proroka, to sa nám vyplnilo. Po materskej dovolenke som študovala na Inštitúte múzeí a galérií v Brne reštaurovanie a konzervovanie historických pamiatok. Nastúpila som do Štátnych reštaurátorskych ateliérov  a čisté umenie vymenila za disciplínu a zodpovednosť voči vzácnemu artefaktu, ktorý treba zachrániť.

Koncom osemdesiatych rokov dostal manžel angažmán v Barcelone, hral prvé husle v opere Gran Teatre del Liceu. Presťahovala som sa za ním, neskôr prišli aj deti. Hneď v úvode sa na mňa usmiala šťastena, získala som štipendijný pobyt v Národnom múzeu katalánskeho umenia (Museum Nacional d´Art de Catalunya), v ktorom sa nachádza najväčšia zbierka románskeho umenia v Európe. Pracovať ako reštaurátorka pre ateliér takéhoto múzea, to je vstupná brána do profesie, ktorá nie je dopriata každému. Deti mali dvanásť a trinásť rokov, museli v škole robiť diferenčné skúšky, uvažovali sme: vziať ich so sebou? Nevziať? Veď obe naše profesie vyžadovali človeka na celý úväzok. Dnes už deti hovoria, že tú zmenu oceňujú, ale viem, že začiatky neboli pre ne ľahké: áno, je tam more, palmy, múzeá a možnosti, ktoré u nás nemali, ale v tej predinternetovej dobe stratili kontakt s kamarátmi, nerozumeli jazyku, zvykali si na odlišnú gastronómiu, odlišný životný štýl. Aj pre mňa to bol veľký kultúrny šok, život v trojmiliónovej metropole diametrálne odlišný od toho, čo sme poznali, trvá niekoľko mesiacov, kým sa človek spamätá a zapojí naplno, naučí sa nakupovať a vychutnáva nádhernú architektúru.  

Reštaurovala som skvosty gotiky, majstrov z 12. až 15. storočia. V románskych sakrálnych motívoch, ako kolekcia Cambó od majstra Neri di Bicii, na ktorej som pracovala, sa výjavy s postavami Panny Márie a anjelov prelínali v tenučkých vrstvách maľby na drevo. Bola to radostná práca, špeciálne ma zaujala technika farebnej polychrómie a zlátenia. Práva reštaurátora spočíva v zachovaní originálu starých majstrov. Diela sa čistia od prachu, preparujú od červotočov, a citlivo dopĺňajú chýbajúce miesta. Obnovenie diela si vyžaduje veľa trpezlivosti a citu.

Raz, to boli deti ešte malé, sme všetci šli na koridu, ktorá je tu uznávaným rituálom. Síce krutým – a naozaj stačilo vidieť toto predstavenie jediný raz – ale zároveň aj istým spôsobom krásnym. Fascinovala ma odvaha a gracióznosť toreádorov, nádhera ich kostýmov, a predovšetkým sila a vytrvalosť býkov, sú to ušľachtilé, veľkolepé zvieratá, symbol mužskej energie. Namaľovala som sériu akvarelov s tematikou býčích zápasov. Pre kompenzáciu ženskej energie som maľovala aj tanečnice flamenca.


 

Vďaka spolupráci s nadáciou Gala – Salvador Dalí sme roku 1992 spolu s manželom priniesli výstavu Dalí a knihy. Slovenskí a českí záujemcovia tak mali vôbec prvú možnosť osobne sa zoznámiť s tvorbou tohto geniálneho katalánskeho umelca.

V Barcelone som žila dvanásť rokov. Roku 2000 sa však celý náš život otočil naruby. Manžel nečakane umrel. Bola to ťažká doba, nakoniec som ju pochopila ako impulz na odchod a návrat domov. Opäť som nastúpila k pamiatkarom, nezabudnuteľné bolo najmä reštaurovanie skvostov z drevených kostolíkov z východu Slovenska. Teraz som už v penzii, maľujem a príležitostne reštaurujem artefakty súkromných klientov, ktorí vedia oceniť to, čo robím.

Som vďačná za to, aké mám deti, ako sa dokázali zomknúť a spamätať z otcovej smrti a flexibilne nájsť svoje miesto pod slnkom. Ostali žiť v Barcelone, dcéra organizuje podujatia a bankety, je konzultantkou v oblasti cateringových služieb a protokolistkou; aj syn má hudobné vzdelanie, no nezaprie ani výtvarné gény, pripravuje multimediálne projekty, v ktorých kreatívne prepája hudbu so svetelnou technikou a architektúrou na originálne vizualizácie, ktoré v divákoch prebúdzajú nečakané emócie a zážitky.

Od rodičov som prevzala aj zručnosť a radosť z toho, čo človek dokáže vlastnými rukami, aj zodpovednosť a aktívny prístup k tomu, čo sa nám stane. Naučili ma, že akákoľvek situácia nás stretne, žiadna nie je dôvod na to, aby sme sa položili. Nevzdávať sa, to je moje hlavné životné heslo. Aj keď možno znie banálne, ale slová: „Nevzdám sa! Nikdy!“ boli pre mňa mnohokrát v živote hnacím motorom, ktorý ma dostal z ťažkých kríz.

A práca, tá ma podrží vždy, aj v tých ťažkých, smutných chvíľach, aj teraz. Tvorím často do noci, či skôr do rána, maľujem, púšťam si k tomu hudbu, tvorba ma napumpuje energiou, vďaka tomuto elixíru sa dokážem držať na nohách a posúvať vpred. Tancujem salsu a študujem na univerzite tretieho veku. V novom ročníku som si ako študijný odbor vybrala architektúru Bratislavy.

Viera Čapková, výtvarníčka, reštaurátorka a keramička, pôsobí aj ako odborná poradkyňa v oblasti reštaurovania kultúrnych pamiatok. Svoje výtvarné diela vystavovala v Španielsku, Taliansku, Nemecku, Srbsku, v Čechách a na Slovensku. Jej výstavu – tentokrát abstraktných malieb s názvom Farebné objatia – sme mohli nedávno vidieť vo výstavných priestoroch Kafé Lampy v Bratislave.

Viac informácií o Viere Čapkovej a jej diele nájdete na www.vierka.me

 

Posledná úprava 14.10.2017

Nájdete nás na FB