Návrat k samému sebe

Návrat k samému sebe

Napísala 

Zrelý vek je často vekom bilancovania. Človek sa pýta: kto vlastne som, ako to žijem, som spokojný s tým, čo som dosiahol? S čím najčastejšie prichádzajú za koučom klienti, ktorí prechádzajú krízou stredného veku? Sú témy päťdesiatnika iné, ako témy dvadsiatnika či tridsiatnika?

- Ak sa pozrieme na ľudský život zo širšieho hľadiska, veľmi zaujímavé je obdobie do troch rokov, kedy človek prechádza intenzívnym bio-psycho-sociologickým vývinom: biologické je to, s čím sa narodíme, čo je nám dané a neurobíme s tým nič ani my, ani naši rodičia; psychologické je rodinné prostredie, v ktorom žijeme a ktoré vplýva na rozvoj našej psychiky; socio, to sú ľudia zo širšieho okolia, ktorí tiež na nás vplývajú. Už vo veku troch rokoch však presne vieme, kto sme. A potom nastáva paradox – aj keď sme to stále my, aj tí dvadsaťroční, aj v tej päťdesiatke – ale od troch rokov veku akoby človek zabúdal byť sám sebou. Zabúda, kým je, zabúda, čo mu bolo dané. Nechá sa zdeformovať. Vzdáva sa snov, cieľov, prispôsobuje sa, berie na seba úlohu obete. A mantinelov, ktoré pred nás kladie spoločnosť a ktoré berieme na seba, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne,  je veľa.

Takže každý človek, ktorý nie je spokojný so svojím životom a prichádza riešiť životnú krízu, vlastne potrebuje jediné: vrátiť sa k tomu, kým naozaj je? A je jedno, v akom veku, či v päťdesiatke alebo v dvadsiatke?

- Ak prichádza päťdesiatnik, jeho témy sú, samozrejme, iné, ako témy dvadsiatnika. Iné sú aj témy tridsiatnika. Ono to, čomu sa hovorí životná kríza, prichádza už po štyridsiatke. Deti odchádzajú z domu a my hľadáme novú náplň života. Pozor, nie nový zmysel života, ten nie je nový, len sme ho potlačili, prekryli niečím iným, niečím, čo sme z rôznych dôvodov považovali za dôležitejšie. Takže témy sú síce iné, ale zároveň je v pozadí problémov celej klientely základná otázka: pochopiť hlavné posolstvo môjho života.

Napadlo mi v tejto súvislosti, či sa nedelíme na dve skupiny: na šťastných a spokojných ľudí, ktorí vedia, kým chcela byť tá ich trojročná verzia, a stali sa tým, a na tých, ktorí majú psychické problémy, lebo si to nedovolili. Prichádzame teda na svet s určeným smerovaním, na ktoré sme dostali schopnosti, a keď ten smer naplníme, budeme spokojní? A ak ho stratíme, sme nešťastní?

- Nedávno sa k nám dostala metóda Brandon Bays, ktorou klinicky chorí ľudia smerujú k vyliečeniu tým, že nájdu svoju pravú cestu. Ako prvé musíte pri tejto terapii odhaliť samého seba. Stíšite sa do alfa hladiny a keď zaznie otázka, kto som, vykríknete: matka, manželka, človek, novinár, ale nič z toho nie je pravda, skutočná odpoveď príde často až vtedy, keď otázka padne najmenej päťdesiatykrát. Až na konci zistíte pravdu o sebe, že vašou cestou, vašou najväčšou hodnotou, ktorú máte žiť, je napríklad sloboda. Že túto hodnotu naozaj od malička žijete, že ste si nedovolili ju nepočuť, že ste nikdy neboli tá, ktorá rešpektovala pravidlá.

Aké bývajú odpovede?

- Rôzne. Niektorí majú napríklad Slnko. Alebo Nebo. Alebo Zem. Alebo Korene…

To je zaujímavé, jedného zakoreneného poznám, žije stále v tom istom dome, v ktorom sa narodil, hovorí: mne by si musela odťať korene ako stromu, keby si ma chcela presadiť, a je spokojný so životom, naozaj to tak funguje. No nenapadlo by mi ho definovať ako “korene”, človek ako prvé povie: muž, otec, inžinier…

- Toto všetko sú len roly, ktoré tu zastávame, nie je to naša cesta.

A keď teda vieme, že našou najvyššou hodnotou, našou cestou je povedzme sloboda, čo s tým? Vyjadrovať samého seba na sto percent? V každej situácii? To málokto robí, skôr či neskôr narazíme na situácie, v ktorých potláčame svoju prirodzenosť a neurobíme to, čo by sme chceli, zväčša kvôli tomu, aby sme si udržali vzťahy, na ktorých nám záleží.

- Áno, to je cesta: vyjadrovať samého seba bez strachu, že o niekoho, o niečo prídeme. Ak sa to nedá, potom tie vzťahy nestoja za veľa. Pamätám si klientku, finančnú riaditeľku, manžel bol riaditeľom v tej istej firme; keď im odišli synovia z domu, povedala: už si konečne môžem hovoriť to, čo chcem. Už nemusím brať ohľad na deti, lebo to už nie sú deti, už nepotrebujú moju obetu, moju ochranu, už sú veľké.

Päťdesiatka vyzerá z tohto pohľadu najlepší vek…

- Aj je! Máte čas na seba, na svoje koníčky, aj na tie, ktoré ste zabudli, že máte. Naučíte sa hľadať to, na čo ste zabudli, spomeniete si, čo ste robili radi, dovolíte si byť tým, kým chcete. Aj preto potom často prichádza kríza: že sa ukázalo, čo všetko stálo na falošných základoch, čo rodinu držalo pohromade len kvôli deťom, manželstvá sa rozpadajú.

V dobe náročnej na výkony môže unavený päťdesiatnik prísť o prácu, ale do dôchodku má ešte najmenej desať-dvanásť rokov. A už začína mierne haprovať aj zdravie. Poďme teda hľadať východiská z kríz po týchto kapitolách: práca, rodina, zdravie.

Ty si ten, kto si vyberá

- Ako koučke mi je najbližšia téma povolania, môžeme začať ňou. Často prichádzajú ľudia v strednom veku s tým, že dosiaľ podávali v práci štandardný výkon, ale prišiel nový človek, výkonnejší, lebo má silnú motiváciu – a takí sú noví ľudia takmer vždy – no a ak moja motivácia upadá, nemôžem sa čudovať, že príde šéf a povie: tvoje miesto rušíme.

Má to aj objektívne dôvody, s vekom a začínajúcimi zdravotnými problémami prichádza “únava materiálu”. Nedávno som stretla bývalú kolegyňu, ktorú som poznala ako perfekcionistku a ktorá mi povedala: vieš čo, ja by som už samú seba nezamestnala, toľko chýb robím…

- Práve preto by mali byť vzťahy na pracovisku otvorené. Učíme ľudí, aby dokázali povedať: šéfe, vieš, že moje priority sú takéto, moje silné stránky sú takéto, ale toto už nechcem/nemôžem robiť, no môžem zaučiť niekoho iného. Toto treba: zobrať iniciatívu do vlastných rúk. A šéf, ak je normálny, tak počuje. Povie si, aha, môžem si poskladať dobrý tím, mám tu človeka, ktorý má know-how v hlave a je ochotný učiť mladých, jeden vie a druhý má silu urobiť, to je dobrá kombinácia.

Kamarátkin manžel dostal dva roky pred dôchodkom výpoveď z práce. Vedel, že sa prepúšťa vo veľkom, ale keďže práve on založil a vybudoval oddelenie, nepripúšťal si, že by sa reorganizácia mohla dotknúť aj jeho. Potom to riešil akoholom. Zastavila ho až reálna hrozba, že od neho odíde aj manželka, ak sa nespamätá. Prestal piť, ale dnes je to už len troska z bývalého chlapa.

- Nemal náhradné riešenie, nepovedal vopred na vedení, pozrite, ja som to tu založil, čerpajte z toho, čo viem, tie dva roky ešte mám čo odovzdávať. V tejto generácii takmeršesťdesiatnikov je veľa takých, ktorí sa nevedia predať, nevedia o sebe hovoriť, akí sú sakra dobrí.

Nie som si istá, či sa to vôbec dá v tomto veku ešte naučiť.

- Vždy sa dá byť úprimný. Ako deti sme takí boli, otvorene sme hovorili, čo chceme a čo potrebujeme.

Takže ak chceme riešiť hroziacu krízu v práci, máme vopred otvorene zdôrazniť, kto sme, čo sme…

- …a toto prinášam, a toto viem urobiť, a vy z toho môžete mať úžitok.

A keď už sme nestihli zapôsobiť preventívne, čo radíte klientom v etape, keď zisťujú, že sú v práci prebytoční? Teraz je in radiť: začni sa živiť tým, čo ťa baví. No existuje aj zopár smutných príkladov, keď si ľudia skúsili zrealizovať svoju ideálnu predstavu o vlastnej firme, a nevyšlo im to. Známy, mierne kontroverzný motivátor Ivo Toman hovorí, že úspech v podnikaní nie je pre každého. Že aj na rozvíjanie svojho talentu treba mať talent. Že len vtedy človek prerazí a dokáže zrealizovať svoje sny.

- Ja som presvedčená, že každý človek má talent, ktorým sa môže uživiť. Máme gény, dostali sme schopnosti, vieme, že je tu mama, je tu otec, ja som ich mix, som v poradí najstarší, najmladší, žijem na dedine, žijem v meste, mám už svoje skúsenosti, ono ma to už samé niekam nasmeruje. Ak idem na výberové konanie, predávam toto všetko zabalené v peknom obale a s kompetentným životopisom. Neavizujem dopredu to, čo by ma diskriminovalo, neuvádzam ani vek. A potom je tu aj druhá stránka: na konkurzy chodím s pocitom, že viem, že firma si vyberá svojho človeka, ale že aj ja si vyberám firmu. Potom môžem sebavedome povedať: vy hľadáte zamestnanca a ja hľadám takúto a takúto prácu, poďme sa baviť o tom, či sa môžeme navzájom nájsť. A potom je vysoko pravdepodobné, že si druhá strana povie, toto je zrelý človek, berieme ho, potrebujeme presne takýto typ, inak sa nám tu tí mladí ctižiadostivci požerú. Alebo to budeme musieť outsourcovať, čo bude pridrahé. Toto je rada platná aj pre päťdesiatnikov: ty si ten, kto si vyberá. Vyberajú si aj oni teba, ale aj ty ich, a môžu, no nemusia mať šancu, aby to u teba vyhrali.

Zatiaľ v pracovných inzerátoch prevláda veta: sme mladý dynamický kolektív, hľadáme kolegu do 35 rokov…

- Áno, veková diskrimácia tu existuje. Je na každom z nás, či si vytvoríme vlastnú prácu, alebo či si budeme hľadať zamestnanie. V každom prípade som za to, aby sme sa snažili nájsť si prácu, ktorá nás baví. Ak aj nie úplný ideál, tak aspoň na tom, čo robíme, nájsť niečo, čo nás teší. Napríklad to, že som doma už o druhej poobede a mám čas na rodinu.  Nájsť si v každom zamestnaní aspoň kúsok toho môjho, niečo, kvôli čomu som ochotná ráno vstať a ísť do práce.

To by bol krásny svet, v ktorom by sa všetci živili tým, čo majú radi.

- Je to dôležitý pocit. Mnoho klientov odchádzalo z tréningu s tým, že menia prácu, menia šéfa, odchádzajú zo zamestnania. V prvej faze sú nadšení, že sa konečne našli a rozhodli, v druhej spoločne zvolíme ďalšie kroky, veľmi presné, čo budú robiť ďalej, a ako to má vyzerať, aby svoj cieľ úspešne zrealizovali. Ak sa chystajú podnikať, mali by mať finančnú rezervu na preklenutie prvého roka, kým firma nabehne. Rozprávame sa o tom, ako bude vyzerať ich zákazník, kto je tá cieľová skupina, ktorú potrebujú osloviť a získať, aby sa im finančne darilo.

Systém väčší ako jednotlivec

Päťdesiatka je vek, keď sa lámu manželstvá, nasleduje druhá vlna rozvodov. Predovšetkým muži často “vymenia starý model za nový” a prebaľujú doma ďalšiu generáciu batoliat.

- Je to biologické riešenie, chlapi majú silný pud množiť sa, splodiť čo najviac potomkov, a to až do vysokého veku. Zachovalý päťdesiatnik ide po ulici a vidí tridsiatničky, ktorým tikajú biologické hodiny. Alebo má takú kolegyňu v práci, a oni dvaja sa už nájdu. Neznamená to, že by pôvodnú manželku nemiloval. Len sa nechá prevalcovať biologickým pudom a odchádza za novou výzvou. Dôležité je aj to, ako fungovala jeho prvá rodina, či jedinou témou, ktorá manželov spájala, bola výchova detí, alebo mali aj iné spoločné záujmy. Ak sa lepšie pozriete na vzťahy, ktoré fungujú, vidíte, že spolu cestujú, alebo bicyklujú, alebo chovajú psy, alebo obaja radi varia a pozývajú priateľov na párty. Alebo chodia po horách, nevedia si predstaviť víkend bez turistiky. A pritom ona môže byť tvorivá umelkyňa a on striktný suchár, ale obaja milujú soboty, keď spoločne chodia do prírody.  

Niektoré manželstvá naozaj spájajú rozdielnych ľudí, až sa človek pýta, bože, ako títo dvaja mohli spolu vydržať, no oni vedia, aké puto ich spája. Z iných, a je ich tiež dosť, cítiť rezignáciu, držia spolu len zo zvyku, už to nejako doklepeme…

- Aj v manželstve treba myslieť na prevenciu, o ktorej sme hovorili pri práci. Poďme sa už teraz porozprávať, čo budeme robiť, keď deti odídu z domu. Lebo keď naozaj odídu, keď tu zrazu osamieme, už bude neskoro. Budeme sami v tomto veľkom byte? Kúpime si nový? Alebo sa presťahujeme na vidiek a budeme chovať sliepočky? Čo budeme spolu robiť my dvaja, keď už nebude treba vychovávať deti? Ako budeme tráviť večery, ako voľné víkendy?

Človek nevie, čo je lepšie, či to, že si muž nájde novú partnerku a znovu opakuje etapu s plienkami, alebo to, že sa z neho stane ufrflaný dedo, ktorý si s nespokojnou ženou navzájom lezie na nervy. A starnú s pocitom, že to inak nejde, veď takto žijú všetci, aj ich rodičia tak dožili.

- My kopírujeme kroky našich rodičov, najmä vtedy, keď to strašne nechceme, sa nám zadarí. Partnermi často zatrasie jednoduchá otázka: ako by sa ti páčilo, keby sme žili tak, ako tvoji rodičia?

Chodia za vami ľudia aj s tým, že nevedia zdravo žiť? Existujú aj na to motivujúce techniky?

- Zdravie síce patrí do rúk lekárov, no často je podmienené aj psychogénne. Sme zdravší, ak sa nehádame, ak nepotláčame zlosť, ak pustíme všetky smútky von. Ak sa často smejeme, máme menej dôvodov byť chorí. To emócie, ktoré potláčame, nám spúšťajú choroby. Prišiel za mnou klient s problémom, že nedokáže v noci spať, že sa stále budí. A kde máš tie problémy, ktoré ťa budia? No, stále myslím na toto a na toto a na toto. Tak poď riešiť tie problémy. Ak nie, tak si kúp makový olej, alebo choď k doktorovi pre prášok na spanie. Zdravie v mnohom súvisí s tým, ako sa cítime. I keď aj to má dve úrovne. Nemôžeme sami za všetky choroby. Niektoré nás “navštívia” preto, lebo za ne môže náš rodinný system. Klient povie, moja mama mala cukrovku a keďže ja milujem svoju mamu a už prichádzam do veku, kedy ochorela, patrilo by sa tú cukrovku tiež mať. Vtedy s ním nehovoríme o chorobe, ale o tom, aký život by chcel žiť, keby bol zdravý. Vedieme ho k tomu, aby taký spôsob života viedol, a on vyzdravie. Okrem toho v nás ešte prebiehajú nevedomé procesy. Postavíme systemickú konšteláciu a zistíme, že klient v rodinnom systéme preberá na seba funkciu obete. Žije normálny život, ale podvedome je presvedčený: ak nemali moji rodičia peknú starobu, nezaslúžim si ju ani ja. A systemické konštelácie hovoria, že systém je silnejší ako jednotlivec.

To znie dosť desivo, ak jedinec nemôže v svojom živote nič zmeniť, kým sa nezmení systém…

- Môže však urobiť malý krok, aby ten systém mohol naň reagovať. Konám v rámci systému, ktorý sa zmení, a tým sa mi ďalšie veci dejú inak. Systém je silný, s tým treba počítať aj v rodinách, aj vo firmách. Ale keďže ja ako jedinec tiež prispievam k formovaniu systému, nie som len nevinná obeť. Nemusím si pripadať úplne bezmocný, aj keď sú tlaky rodiny a náročnej doby naozaj silné. Ľudia, ktorí rezignujú, alebo riešia krízu tým, že upadnú do závislosti, potrebujú silné zrkadlo. Potrebujú, aby im niekto povedal, počúvaj, pozbieraj sa, piješ, rob so sebou niečo, chceš to takto? Alebo chceš žiť lepšie? A on povie: nejde to! Som nešťastný! A keby si bol šťastný, šlo by to? Čo by ti šlo? A on si spomenie. Akonáhle je človek v kríze, nemôžeme s ním hovoriť o probléme, ktorý má, ale o tom, aký pekný život by chcel mať. Lebo ak s ním hovoríme len o tom, čo v jeho živote nefunguje, ak sa pipleme v jeho problémoch, len ho utvrdzujeme v pocite, že je s ním fakt zle. Ľudia si zvykli navzájom sa sťažovať, venujú kopu času tomu, aby sa vyžalovali, aké majú problémy, namiesto toho, aby ten istý čas a energiu venovali riešeniu problémov. Ak sa nám niekto ustavične sťažuje, treba tú sťažnosť presmerovať na tému: aké to chceš mať. Táto stratégia bola úspešná u klientky, kaderníčky, ktorej sa zákazníčky sťažovali, ako sa im nedarí, a ona to už nevládala počúvať. Hovorím jej, spýtaj sa ich, aké to chcú mať. Po mesiaci sa pýtam, funguje to? Áno. Takýto problém zvyčajne majú pomáhajúce profesie. Zmeniť to dokáže jediná správna otázka.

Mgr. Veronika Lukáčová: www.myslitelna.sk, www.heuristic.sk

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB