Kouč a umenie položiť tú správnu otázku

Kouč a umenie položiť tú správnu otázku

Napísala 

Janetta Šimková z Life koučingu pracovala najskôr vo vydavateľstve, potom študovala sociálnu prácu, počas štúdia sa vydala, porodila dieťa, začala behať. A počas štúdia aj po prvý raz počula slovo kouč. Keď zistila, o čo ide, predala ojazdené auto a zaplatila si koučovací tréning.

Skúsenosti z koučovania klientov zúročila v e-knihe 77 + 1 príbeh pre osobný rast. Je to zmysluplná práca, našla svoje miesto vo svete, prácu, ktorú robí s radosťou, ktorá ju napĺňa: „Koučovanie ma naučilo predovšetkým to, že ak sa prijímate takí, akí ste, je to dobrá východisková pozícia na to, aby ste mohli byť lepší. Keď sa mi klientka rozplače a hovorí: už viem, čo mám robiť, a viete, že sa mám teraz radšej, a to som neverila, že sa to dá? Ja jej môžem povedať, áno, viem, lebo som si tým tiež prešla.“

Kouč, kto to vlastne je? Zdá sa, že v našej slovnej zásobe ani nemáme slovo, ktorým by sa dal tento výraz plnohodnotne preložiť...

Najbližším pojmom je „sprievodca“. Sprievodca, ktorý otázkami nasmeruje človeka tak, aby uvidel svoj problém z odstupu a s nadhľadom a sám ľahšie našiel jeho efektívne riešenie. Nie je to ani konzultant, ani mentor, ani poradca. Mohli by sme ho nazvať „platený priateľ“, pretože nevynáša hodnotiace súdy, nedáva rady, občas možno sprostredkuje vlastnú skúsenosť, no citlivo. Dôležité je, aby kouč svojho klienta priviedol do štádia, že sám zo seba vydoluje riešenie. Vtedy sa s ním dokáže najlepšie stotožniť a zrealizovať ho.

Dá sa teda povedať, že v čase kríz – keď nám ide o rozpad vzťahu, stratu zamestnania, o stratené zdravie – kdesi hlboko v nás poznáme odpoveď, len sa k nej nevieme dostať?

Áno. Aj keď mnohí klienti pri príchode hovoria, že si nevedia so svojim životom rady. Koučing má metodiky a nástroje na to, aby kládol tie správne otázky, aby ich kládol citlivým a pritom efektívnym spôsobom, aby dokázal položiť otázku, ktorá vojde pod kožu, ktorej sa klient vyhýba, potláča ju, lebo mu je nepríjemná. Odpoveď sa totiž zvyčajne nachádza mimo komfortnej zóny, tam, kam sa málokomu chce ísť. Sám, bez kouča by to najradšej ignoroval. My ho však vedieme k tomu, aby sa pozrel, kde je teraz a kde chce byť, pomôžeme mu postaviť stratégiu, zvoliť si reálne kroky, ktoré ho priblížia k tomu, aby žil taký život, aký chce mať.

Psychoterapia hľadá dôvod problémov v minulosti, terapeut sa vracia s klientom až do jeho detstva, aby pochopil, kde sú korene jeho súčasných ťažkostí, a odstránil ich, aby sa neopakovali. Niekedy je to náročná práca na mesiace až roky. V čom je koučing iný?

Aj za koučom prichádza klient, ktorý nie je spokojný s tým, ako žije. Tiež extrahujeme v minulosti to, čo ho mala naučiť, ale nepotrebujeme o nej hovoriť do detailov. Klient má hlavne zmeniť postoj, čo znamená, že sa zameriavame, fokusujeme na to, čo potrebuje riešiť aktuálne. Vyjasniť hodnotový rebríček. Zistiť, čo chce a čo nechce. Zmeniť postoje, správanie, spôsob myslenia, mentálnu mapu. V momente, keď si klient uvedomí, čo je spúšťač jeho problému, ktorý ho dostáva do paralýzy a pre ktorý prokrastinuje, vieme ho priviesť k tomu, aby zmenil spôsob, akým na dané situácie reaguje.

Zmenil? Ako?

Prekryjeme pôvodnú myšlienkovú mapu novou, žiaducou mapou. Vytvoríme nové prepojenie v mozgu. Vzniká tak nový návyk. Na to však klient potrebuje nejaký čas a vyvinúť nejaké úsilie. Lebo mozog nemá rád zmeny a keď chceme robiť veci inak, bude vzdorovať. Vieme to ovplyvniť len tak, že budeme znova a znova trvať na novom spôsobe riešenia. Budeme to robiť dovtedy, až sa v mozgu vyjazdí nová dráha, a zrazu klient zistí, že efekt, ktorý mu prináša nový návyk, je väčší, má zo seba lepší pocit a bude teda ľahšie fungovať „po novom“. Zjednodušene povedané: kam zameriame pozornosť, to sa bude diať.

Aký je váš názor na techniky pozitívneho myslenia, ktoré sa sústreďujú len na to „pekné“ a žiadúce? Pracuje koučing aj s tieňovou stránkou osobnosti a reality?

Pozitívne myslenie sa niekedy naozaj preceňuje. Lebo miera autosugescie funguje len do tej miery, do akej jej uveríme. Môžeme sa podporovať pozitívnymi afirmáciami a obrazmi veľmi dlho, ale kým do tohto procesu nevložíme citové puto a akciu, nič sa neudeje. S pomocou kouča ľahšie transformujeme myšlienky do podoby, aby nám slúžili (a nemusia byť nutne len pozitívne). Poprepájame ich aj s emočným prežívaním, lebo bez emócií neurobíme žiadne dobré rozhodnutia. Tak dosiahneme potrebnú hnaciu silu a presvedčenie, že to, za čím sme sa rozhodli ísť, je pre nás naozaj dobré. Teraz už zvládneme aj prekážky. Naďalej si všímame, aha, prekážka, ale už ju dokážeme premeniť na výzvu.

Ak za vami príde človek s tým, že má síce stabilnú a slušne platenú prácu, ale nenapĺňa ho, chcel by robiť niečo iné, to, čo ho teší, chcel by ísť, ako sa hovorí, „za hlasom srdca“, len má obavy, či ho to uživí, čo môžete pre neho urobiť?

Poviem mu, nech mi vyrozpráva svoj príbeh, ktorý sa schováva za tou túžbou. Lebo niekedy sú to len také pseudo-túžby, sny, ktoré nie sú aktuálne. Nezistíme to však, pokým klient ten sen nezdieľa. Pokým sa nachádza len v jeho hlave, nemá od neho odstup. Avšak už len tým, že ho vypovie, že do hĺbky rozoberieme, čo mu to prinesie, prečo sa do toho oplatí ísť, ako sa bude cítiť, keď túto túžbu naplní, aj sám pochopí, či je reálna, alebo nie. Klienti často čakajú od kouča potvrdenie toho, že sa rozhodli dobre. Ale to je omyl, takúto istotu nám nikto nedá. Keď si však ujasní, do čoho ide a čo to s ním urobí, akú budúcnosť mu zmena môže priniesť, a že to, čo chce, je dosiahnuteľné, pomaly ale iste tam aj smeruje. Minimálne zvýši pravdepodobnosť, že svoj cieľ dosiahne, lebo sa dokáže dlhodobo zameriavať na svoj zámer a má ho podporený pozitívnou emóciou. Rozum a srdce, je dôležité, aby sa títo dvaja dohodli.

Hovoríte ľuďom, že môžu zmeniť všetko v svojom živote, s čím nie sú spokojní, alebo ich občas vediete aj k tomu, že isté veci jednoducho musia akceptovať, lebo sa už narodili s istými predpokladmi, vlastnosťami, schopnosťami a do istej reality, a jediné, čo si môžeme voliť, je to, ako budeme pracovať s tým, čo nám bolo geneticky či, nazvime to „osudovo“ dané?

Zastávam názor, že sme tvorcami svojho života. Aj keď, samozrejme, dostávame súbor vlastností a schopností, ktoré už nemôžeme čenčovať. Nie som fatalista. Vidím tie možnosti, ktoré človek má. Nerozhoduje to, čo sa nám stane, ale čo s tým urobíme. Ak je niekto nepoučiteľný, opakuje chyby aj desaťkrát a desaťkrát sa popáli. Ale ak dokážeme spoločne extrahovať z jeho doterajšieho správania to, ktoré sa mu osvedčilo, a zmeniť to, ktoré sa neosvedčilo, jeho život bude lepší. Aj keď na druhej strane, možno my ľudia Západu máme až priveľké tendencie veci ovplyvňovať, prispôsobovať, pretvárať za každú cenu. Možno by sme mohli prevziať z východných filozofií schopnosť byť pokornejší a prijímať veci tak, aby sme boli v harmónii. My sme väčšinou v nerovnováhe, väčšinou s niečím bojujeme. Prijali sme postoj, že život je boj, dokonca tvrdý boj. A niekedy by nemusel byť, keby sme na pílku tak netlačili, nesilili to, čo sa deje, aby sa dialo podľa nás. Chceme mať viac, dosiahnuť všetko rýchlejšie, čo najskôr zarobiť peniaze na auto, dom, lepší život. Zabúdame, že ak chceme mať viac, budeme musieť preto veľa obetovať, veľa vlastnej energie a času. Mnohí moji klienti už métu „mať veľa peňazí“ dosiahli. A aj tak nie sú spokojní. Mám klienta, ktorý často lieta do Severských krajín na víkend na rybačku, ale neoddýchne si, ani mobil si nevypne, aby mu mohli zavolať z firmy. Ak chceme byť k sebe féroví, mali by sme od začiatku brať do úvahy všetko, čo budeme musieť zaplatiť za splnenie nášho sna. U nás sa úspech meria podľa pohľadu zvonku, porovnávame sa, či máme to, čo iní. Človek 20+ bude hľadať kariéru a nasmerovanie života; človek 30+ buduje vzťahy, chcel by kočírovať život podľa svojich predstáv; človek 40+ zisťuje, že to kočírovanie života mu občas nevyšlo; 50+ začína podliehať panike, že už nemá veľa času na naplnenie snov; a 60+ si väčšinou hovorí, už to tu nejako doklepem. My chceme byť v pluse, spokojní a šťastní a mať pritom pevnú pôdu pod nohami. 

Chceme byť šťastní a spokojní, a pritom práve v krajinách so stúpajúcou životnou úrovňou stúpa výskyt depresií...

Lebo my by sme chceli šťastie ako trvalý stav a ono sú to len nepolapiteľné okamihy. Zvyknem u klientov, ktorí použijú slovo „šťastie“, skúmať, čo si myslia, že im to prinesie, ako by sa zmenil ich život, keby boli šťastní. Či je šťastie vyšším efektom spokojnosti so životom, alebo naopak, či je spokojnosť podmienená schopnosťou prežívať šťastie. Mali by sme ráno vstávať s predstavou, ako má vyzerať náš deň a čo urobíme sami pre to, aby sme boli šťastní. Mali by sme byť autentickí a uzrozumení s tým, čo máme a čo môžeme mať. Ľudí paralyzuje, ak si povedia: nemám inú možnosť. Keď im život pripadá, ako keby boli zatvorení v klietke, z ktorej nemôžu vyjsť na slobodu. Čo sa týka depresií, vidím, že nemáme dobrý vzťah k vlastnému telu. Psychika a telo sú spojené nádoby. Kalokagathia mala svoj význam. Keď sme v dobrej kondícii, máme aj emočnú pružnosť a výdrž a ľahšie zvládame množstvo stresov, ktorým sme dnes vystavení. Keď sa dlhodobo bičujeme nad hranicu únosnosti, telo sa začne brániť, pripadá mu to bezvýchodiskové. Zrazu zistíme, že nevieme, na čo sa máme tešiť, lebo sme vyhoreli.  Keď pracujeme priveľa a bez pravidelného oddychu, je viac než jasné, že jedného dňa na nás všetko spadne. Zaplatíme za to, že sme niektoré veci neriešili priebežne. Keď príde vyčerpaný klient, skúmame spoločne, kde má ten blok, ktorý ho nepustí k tomu, aby sa o seba poriadne staral. Pretože zvyčajne potrebuje relax, dlhšie spať, a potrebuje aj viac pohybu, lepšiu kondíciu. Taký zaneprázdnený workholik mi zvyčajne povie, že nemá čas, ale to je len výhovorka. Čas máme, len si ho nie vždy dobre zadeľujeme.

Prichádzajú za vami aj ľudia, ktorí nevedia, čím by sa mali živiť. Rodíme sa s predpokladmi na nejakú prácu, v ktorej by sme boli šťastní, alebo máme byť skôr v súlade s Nerudom „vším, čím jsem byl, byl jsem rád“? Keď už nemôžeme robiť to, čo milujeme, tak milovať to, čo robíme?

Myslím si, že máme vo výbave niečo, čo nás predurčuje, v čom budeme dobrí, máme sériu darov, ktoré keď rozvinieme, môžeme dobre zúročiť. Neznamená to, že môžeme vykonávať len jedinú profesiu. Ale vieme si to vyskladať do podoby, že nás práca teší a dáva nám zmysel. Niekto dokonca odíde z práce pár rokov pred dôchodkom, aby začal robiť prácu, ktorá ho baví. Považujem to za krásny prejav odvahy, no odporúčam podniknúť takýto krok len vtedy, ak sme dostatočne zaistení, aby sme to ustáli. Takýto krok nemôžeme z existenčného hľadiska riešiť živelne. Podľa mňa je dobrá východisková pozícia robiť tú prácu, ktorú máme, čo najlepšie, a zároveň sa pripravovať na moment, kedy si nájdeme lepšiu práca. Lebo nikdy nevieme, či sa nám to, čo sme sa naučili v nevyhovujúcej práci, niekedy nezíde.

Prichádzajú za koučom aj ľudia so vzťahovými problémami? Keď sa rozhodujú, či odísť od partnera, lebo už s ním nevládzu žiť, ale nechcú rozbiť rodinu kvôli deťom? Alebo sa „zaláskovali“ do niekoho iného? Alebo sa rozvíjajú každý iným tempom, jeden na sebe pracuje, a druhý je spokojný, s tým, čo má, a zmenám sa bráni.

Vzťahy končia, keď ich ľudia prestávajú vyživovať. Ak prídu obaja, existuje nádej, že chcú dať svojmu vzťahu šancu. Ak príde v kríze len jeden,  je šanca na záchranu menšia. Neraz sa mi potvrdilo, že keď niekto opustí jeden vzťah a skočí hneď do druhého, po čase príde podobná kríza. Pretože sa nenaučil vzťah opatrovať a venovať sa mu, aby neodumrel. Klienti vo vzťahovej kríze potrebujú sériu opatrení, aby sa ich vzťah opäť stal pekným. Nestačí len sa spoločne s koučom porozprávať, pokývať hlavami a potom nič neurobiť. Od kouča si obaja odnesú záväzky, zoznam toho, čo chcú robiť. A potom to aj robia, niečo pre vzťah a niečo aj každý pre seba. Sú tiež situácie, kedy sa vyjasňuje, či budeme hovoriť o záchrane vzťahu, alebo radšej o tom, ako sa slušne rozísť. Príde dlhoročný pár a hovorí: ja sa na ňu, na neho len pozriem a už mám zlú náladu. Ani nie sú schopní najesť sa spoločne pri jednom stole, najskôr sa v kuchyni naje on, potom ona. A ja sa pýtam: kde ste boli doteraz, ľudia, keď ste to nechali dôjsť až tak ďaleko?

Na druhej strane, existuje dokonalé manželstvo? Dokážu ľudia, až na malé výnimky možno, vydržať spolu v láske tridsať a viac rokov? Nie je to nereálne očakávanie?

Ilúzia dokonalosti nás brzdí, z privysokých nárokov treba uberať. Paradoxne však naozaj, voči životnému partnerovi si často dovolíme to, čo si nedovolíme voči cudziemu človeku. Zabúdame, že láska stojí – okrem prvotnej chémie – aj na dôvere, rešpekte, úcte, akceptácii. Vo vzťahu odkrývame naše zraniteľné aj temnejšie stránky, no nemôžeme sa správať k najbližšiemu človeku hrubo, arogantne a povýšenecky. Naplnený a láskyplný vzťah má vyššiu životnosť ako ten, ktorý sa podobá na bojisko.

Čo sa dá robiť v prípade, keď zistíme, že zraňujeme partnera?

Potrebujeme spätnú väzbu, aby nám dal vedieť, kde sú jeho hranice a čo už nie je pre neho akceptovateľné. Ako povinnú literatúru odporúčam Päť jazykov lásky od G. Chapmana. Kvôli tomu, že každý z nás používa iný „jazyk“ lásky. Niekto potrebuje objímať, niekto potrebuje darčeky, lebo v detstve zažil, že otec nosil mame kytice. Niekto to má v skutkoch, ak manžel vyberie a kúpi umývačku riadu, žena vie, že to je jeho „jazyk lásky“. Pýtam sa klientov:  aký je váš jazyk lásky? A aký má váš partner? Lebo partneri sa míňajú aj kvôli tomu, že robia druhému to, čo by potešilo ich samotných, a ten druhý to odmieta, lebo je iný. Keď je manžel „nekontaktný“ a manželka potrebuje objatie, tak sa to vedia naučiť, lebo je to pre ich vzťah dôležité. Jeden sa učí vypýtať si to, čo potrebuje, a druhý sa učí poskytnúť to.

© Danica JANIAKOVÁ

 

Posledná úprava 16.06.2016

Nájdete nás na FB