Zuzana Vereská

Zuzana Vereská

Napísala 

Som jeden obyčajný malý človek, ktorý má to šťastie maľovať, že na tomto svete môže ešte byť láska, môže byť krása, môže byť priateľstvo. Čo sa týka kovačického naivného umenia, hovorievam, že nie sme fenomén, my sme skutok. Lebo fenomén je niečo, čo nemožno ohmatať, a naše maľovanie je skutok, ostávajú po ňom skutočné obrazy.

K čomu ma vedie moje srdce, to moja ruka maľuje

Zuzana Vereská (1955) sa síce narodila v Padine, ale už tridsať rokov žije a maľuje v Kovačici. Kreslí už od detstva, zachytáva svet taký, aký má rada: dedinu a prírodu, vtáky a kvety, ľudí na poli i na bicykli. Z jej obrazov sála neprehliadnuteľný optimizmus a schopnosť tešiť sa z malých i veľkých vecí, pre ktoré sa oplatí žiť: "Som jeden obyčajný malý človek, ktorý má to šťastie maľovať, že na tomto svete môže ešte byť láska, môže byť krása, môže byť priateľstvo."

Kovačická insita

Prví Slováci prišli na toto územie za panovania Márie Terézie. Bola im sľúbená úrodná pôda a sloboda vierovyznania, k tomu „chalupy z medovníka a klobásy na stromoch“. Kráľovskí úradníci lákali ľudí na presídlenie akýmkoľvek spôsobom, lebo Dolná zem bola v tých časoch územím vyľudneným po tureckých nájazdoch a tí, ktorí sa sem boli ochotní prisťahovať, museli v prípade nutnosti brániť hranice krajiny. Naši predkovia si vzali so sebou aj farára a učiteľa. Aj preto sme si dokázali zachovať takú čistú slovenčinu a vieru.

Ako sa to stalo, že tu toľko ľudí maľuje a že sa z kovačického naivného umenia stal svetový fenomén? Môj pra-pra-prastarý otec aj stará mama vedeli písať a zapisovali všetko, čo sa vtedy dialo. Ja si preto myslím toto: My pochádzame z okolia Zvolena. Tam sa chovali ovce, okolo ktorých treba robiť po celý rok. Keď sa časť rodiny oddelila a prišla na Dolnú zem, stali sa z nich roľníci. Od jari do jesene robota na poli, v zime roboty niet. Dobrý gazda počas zimy opravil a obmaľoval chalupu, stoličky, okenice. Už vtedy maľovali koníky nad dvere maštale. Aj naše obrazy sú mocné, plné tohto koloritu a farieb.

Čo sa týka kovačického naivného umenia, hovorievam, že nie sme fenomén, my sme skutok. Lebo fenomén je niečo, čo nemožno ohmatať, a naše maľovanie je skutok, ostávajú po ňom skutočné obrazy.

Rodí sa maliarka

Vyrástla som vo veľkom dome na dedine, kde žilo spolu niekoľko rodín a veľa detí. Len Zuzán nás bolo jedenásť, podľa tónu hlasu sa presne vedelo, kto ktorú doveduje. Rodina bola bohatá na spokojnosť a lásku. Nepamätám si, že by sa moji rodičia vadili, mala som ozajstné detstvo, nie oklamané. Vpíjala som si všetko do pamäti a teraz mám čo dávať na plátno. Napríklad prvú návštevu mesta, na obraze som ja, dievčatko v červenej bodkovanej sukničke, je tu namaľovaný dom na dome, tak ako som to vtedy videla, je tu mama, ktorá sa čuduje, prečo mestské ženy nosia dáždnik, hoci neprší, a prečo vodia psa na obojku, keď pes má pobehovať slobodne a strážiť dom.

Padina je dedina so širokými ulicami, na ktorých sme sa ako deti hrávali celé dni, stará mama za nami behávala s paprikovým chlebom, aby sme sa najedli. Také kamarátstva už dnešné deti nepoznajú. Väčšinu hračiek sme si urobili sami. Jedinú kúpenú bábiku som dostala až v štvrtej triede. Ináč sme si bábiky robili z kukuričného šúľka a šili na ne šatôčky zo zvyškov látok. Vyjedli sme dyňu, vyrezali pre ňu kolieska a mali vozík, do ktorého sme vložili húsatko a vozili ho po dvore.

Živo si pamätám, ako sedím v prachu pri ceste, rukami ho uhladzujem a kreslím. Keď okolo prebehla sliepka, bolo po „obraze“. Obmaľovávala som všetko, čo mi prišlo pod ruku, aj sklo na oknách pred sviatkami. Môj otec a moja mama boli obyčajní sedliaci, ale nebránili mi, naopak, stále ma chválili. Mama sa na mňa nehnevala ani vtedy, keď som jej dostrihala rubáš, v ktorom chodievala na trh. Započula som totiž, že ozajstný maliar maľuje na plátno, tak som našla najbližší podobný materiál a vystrihla si z neho prvé plátno.

Rodina, zázemie

My sme celá rodina zasiahnutá umením. Môj muž vyrezáva z dreva, dcéra maľuje stripy, syn modeloval z hliny. Maľovala som a deti sa hrávali vedľa mňa. Od malička vedeli, ktoré hračky sú ich a že štetce sú mamine “hračky“.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Dívam sa na prázdne plátno, pokým ho nevidím ako hotový obraz. Potom už môžem maľovať sprava, zľava, z prostriedku, už bude taký, aký som ho uvidela. Každá spomienka, každý dotyk s prírodou a so zemou ma inšpiruje k toľkým obrazom, že ich hádam ani nestihnem všetky namaľovať. Veľa vecí sa dá robiť nasilu, bez chuti, len tvoriť, maľovať nie. Musíte byť naladený tvorivo alebo revoltujúco, aby z vás niečo vypadlo. Sú to špecifické chvíle, kedy sa to stane.

Najradšej maľujem

Jednoznačne kvety. Pamätám si, keď som maličká sedela v žite, kvitli vlčie maky a rozprávali sa so mnou. Aj teraz sa mi kvetmi najlepšie vyjadruje to, čo bolo, aj to, čo je, a čo bude. Keď som začínala, hovorili mi starí maliari, že insitný maliar nemá čo maľovať kvety, že je tu na to, aby zaznamenal život na dedine, ťažkú prácu roľníkov. Hovorila som, že teda radšej nechcem byť v galérii, keby som nemohla maľovať to, čo cítim. K čomu ma vedie moje srdce, to moja ruka maľuje.

Čo znamená úspech

Keby som nebola maliarkou, nevidela by som svet. Moje obrazy ma zaviedli na všetkých päť kontinentov. Som šťastná, keď mi ľudia pochvália obraz. Ako keď herec vyjde na divadelné dosky a dostane potlesk. Ak ľudia neprejdú ľahostajne popri obraze, ale niečo z neho ich zastaví, vtedy som veľmi šťastná. Ak si obraz kúpi ten, koho oslovil. Moje obrazy sú u Monserat Caballé, mala ich aj princezná Diana. Stáva sa, že do ateliéru príde oficiálna delegácia, majú pár minút voľna v nabitom programe, vonku čaká plno ochrankárov, a oni sa tu zabudnú aj hodinu a oddchádzajú oddýchnutí, lebo z obrazov zacítili, akoby sa vrátili do náručia starej mamy. Niektorí ľudia si prichádzajú kúpiť meno, nie obraz. To nemám rada. Obraz ťa má zdvihnúť, ponúknuť ti možnosť porozmýšľať, odkiaľ pochádzaš a kto si.

Popri každom ide aspoň raz v živote zlatý koč a je na ňom, či tú šancu využije a nasadne, alebo nie. Ale aj keď nenasadne, načim ísť ďalej. Starká plakala, že spozdila na vlak: – Pred nosom mi ušiel, len pár sekúnd, čo som ho zmeškala. A starký jej hovorí: – Dva roky alebo pár sekúnd, vlak je už preč. Už len dávať pozor, aby ti neutiekol aj ďalší.

Životná filozofia

Načim byť tým, čím si. Neklamať, nepretvarovať sa. Som jednoduchý človek, citlivá, emotívna osoba, radujem sa zo slnka, z dažďa, z bieleho snehu. Ľudí vnímam tak, že sme všetci rovnakí. Každý človek sa chce pritúliť, pocítiť nehu, dobrotu, zasmiať sa s tým, s kým si rozumie. Ak sme sa nepochopili, vždy hľadím načítať najskôr do sto a potom sa ukáže. Nie najskôr rozbiť šálku a potom ju lepiť, už nikdy nebude dobrá, taká puknutá. Sme na tejto Zemi len hostia, prečo si za ten krátky čas robiť navzájom zo života peklo?

Mávam aj ja ťažké chvíle, každý človek musí občas aj zaplakať, aby spoznal, kedy bol šťastný. Ale aj keď občas spadneme na ten spodný schodík, nenačim ležať, načim sa zodvihnúť a vstať.

A nenačim brať život až tak vážne, aby sme sa z neho zabudli tešiť.

© Danica JANIAKOVÁ

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB