Dom na brehu mora

Dom na brehu mora

Napísala 

Sú také sny – o domčeku na brehu mora, o chodníku, ktorým ráno po zobudení zbehnete rovno na pláž, o teplej peci a okrúhlom stole, za ktorým sa schádza rodina, o terase s výhľadom na východ slnka na horizonte, v ktorom prechádza tyrkysové more do jasne modrej oblohy. A sú takí ľudia, ktorí si taký sen splnili.

Chorvátska Istrija a blízka Opatijská Riviéra sú známymi cieľmi dovolenkárov. Od mora vanie slaný morský vzduch, od pohoria Učka, ktoré je chráneným parkom, studenší horský, dohromady skvelá zmes pre zlepšenie zdravia nielen tých návštevníkov, ktorí trpia na ochorenia dýchacích ciest. V neďalekej Opatiji, pred sto rokmi mondénnom kúpeľnom meste bývalej rakúsko-uhorskej moanrchie, dnes stredisku turistického ruchu, stojí známa klinika na ich liečbu. Oblasť, s ktorou sa spája staroveká legenda o Médei a Jásonových Argonautoch, v ktorej sa miešajú pamiatky na starých Rimanov so stredovekými kláštormi a kostolíkmi. Nie každý vie, že turistický ruch „vymysleli“ práve v Opatiji, keď tu v polovici devätnásteho storočia začali na brehu Jadranu rásť prvé vily a hotely celebrity starej monarchie, ktoré sem chodili za priateľmi a za zdravím. Toto je však aj región s unikátnou architektúrou. V každej dedine, v každom mestečku nachádzame stavby z kameňa, historické budovy, staré zvonice a kamenné kostoly, rustikálne domčeky niekdajších roľníkov a rybárov.

Dvadsať kilometrov od Opatije a desať kilometrov od Moštenickej Dragy s obľúbenou krásnou plážou, sa nachádza Brseč, malé mestečko s nádychom stredoveku v jeho úzkych romantických uličkách. Pestujú sa tu olivy a z nich vyrába skvelý olivový olej, no to, čo Brseč preslávilo široko-ďaleko, sú jeho staré kamenné domy. Pôda tu totiž oddávna „rodila“ – a dodnes rodí - kamene. Ten, kto chcel, aby jeho políčko donášalo úrodu aj iného druhu, musel každý rok vyzbierať z pôdy, ktorú obrábal, nové a nové kusy kameňov. Tie po stáročia slúžili ako stavebný materiál, najlacnejší a najdostupnejší. Z núdze sa postupne stala cnosť. Šikovní majstri sa z generácie na generáciu učili presne tvarovať tieto kamene tak, aby zapadali do seba. Stavali z nich nielen rovné steny, pomerne časté boli kedysi aj strechy z kameńa. Pôvodnú maltu miešali z vápna a piesku, pri dnešných rekonštrukciách sa už používa cementová malta. Je to jeden z mála ústupkov, ktoré sú ochotní urobiť pamiatkári, pretože dnes sú na Istriji tradičné rustikálne domčeky opäť v móde a pamiatkári naliehajú, aby sa udržiavali v pôvodnom štýle.

Na odbočku z hlavnej cesty k domu známeho chorvátskeho sochára Ljuba de Karinu sa v Brseči nemusíte nikoho pýtať. Zbadáte ju ľahko sami. Kamenné biele kvádre z jeho ateliéru pod voľným nebom vás dokážu bezpečne navigovať správnym smerom.

Tradičné kamenné usadlosti istrijských roľníkov a rybárov sa stávajú vyhľadávaným miestom pre pokojnú dovolenku na vidieku a zároveň aj žiadanou nehnuteľnosťou, ktorej ceny stále stúpajú. Umelec, ktorý vdýchol pôvodnému sedliackemu domu vlastnú dušu, zmenil chátrajúcu usadlosť na príjemné moderné bývanie. Pôvodné okná na hospodárskej budove zamuroval a osadil na ne reliéfne artefakty. Steny obytného domu vybielil vápnom, okenice natrel na modro. Kombinácia čistej bielej a sviežej modrej je ako stvorená pre mediteránsku architektúru.

Rekonštrukcia domu bola vysokou školou

Každý dom tu má svoju históriu. Aj ten, na terase ktorého práve sedíme a domáca pani, manželka jedného z najznámejších chorvátskych sochárov nás práve ponúka tunajším vychýreným likérom, liečivou zmesou tridsiatich siedmich bylín. Pokoj, ktorý tu človek cíti, môže narušiť naozaj len máločo. Terasa obklopená sochárskymi artefaktmi poskytuje domácim aj hosťom fascinujúci výhľad na Kvarnerský záliv, z ktorého sa vynárajú ostrovy Cres, Unija a Susak. Z druhej strany, to už na pevnine, sa týči vrchol Sisolu s nadmorskou výškou 835 metrov, na ktorý vedie turistický chodník. Strmé svahy skláňajúce sa k moru sú posiate vinohradmi a olivovníkmi.

Ljubo de Karina je uznávaný chorvátsky sochár. Má za sebou výstavy doma i v zahraničí, v Nemecku, Taliansku, Japonsku, Slovinsku. Moderná galerija v Rijeke vydala monografiu jeho prác. Jeho kamenné veci a vecičky sa nachádzajú v súkromných, muzeálnych aj galerijných zbierkach, je nositeľom ceny prezidenta republiky za umelecký prínos Danica Hrvatska.

Dom, v ktorom žije už desaťročia, prepája sochárske umenie a architektúru tak nenápadne a dokonale, že sa často pristihnete pri tom, že nerozoznávate, či ste v obytných priestoroch, alebo vo výstavnej galérii. Aj jeho dom je celý z tunajšieho kameňa, tohto základného pracovného materiálu sochára. „Kameň v sebe zadržiava všetko, čo sa do dnešných dní vyskytlo na zemeguli. Všetko, čo tu bolo pred nami, je zapísané v kameni. Niekedy ani netreba tesať sochu, stačí otvoriť kameň a on už symbolizuje otvorenú knihu poznania,“ filozofuje domáci pán. Navyše, keď sa berie ako stavebný materiál, tak v zime chráni pred vetrami, v lete prináša vytúžený chládok. Je to skvelý, v určitých ohľadoch neprekonateľný materiál.

Prečo sa Ljubo de Karina stal umelcom? „Lebo som sa narodil v prekrásnom inšpirujúcom prostredí a na mieste, kde bola v histórii a dodnes žije silná tradícia kamenárskych techník. Mrzí ma, že často nie sme si dostatočne vedomí bohatstva, ktoré nám príroda tohto kraja ponúka. Po absolvovaní umeleckej Akadémie som sa vrátil do rodného kraja, ani na chvíľu som neuvažoval, že by som žil niekde inde.“ Do Brseču prišiel v roku 1974, aby v okolí intenzívne hľadal dom. Tento bol opustený. Kúpil ho a začal s rekonštrukciou. Chcel vybudovať domov pre svoju rodinu a ateliér pre svoju tvorbu.

Čas ukázal, že rekonštrukcia bola pre jeho ďalší osud dôležitá nielen preto, že mu zabezpečila strechu nad hlavou a miesto pre sochársku tvorivú prácu, neskôr aj pre galériu. Mala totiž aj svoj „vedľajší efekt“. Skúsenosti, ktoré získal s opracovaním kameňa pri oprave domu sa mu vrátili v podobe bohatých skúseností s vlastnosťami tohto materiálu. Jeho známe cykly sochárskych prác Kameň na kameni, či Okná, dvere by neboli vznikli bez novonadobudnutých skúseností - ani bez kusov kameňa, ktoré mu jednoducho zvýšili: „Inšpiráciu aj materiál som čerpal z rekonštrukcie domu. Môžem pokojne povedať, že rekonštrukcia tohto domu bola pre mňa ďalšou vysokou školou.“

Byt, ateliér, galéria

Aj keď Ljubo de Karina pri rekonštrukcii domu ctil staré techniky a dávny remeselnícky fortieľ, dokázal ho skĺbiť s vlastnou predstavou o tom, ako tu chce žiť. Nie všetko totiž má zmysle zachovávať v pôvodnom stave. Za starých čias stavali kamenné usadlosti tak, že prízemie tvorili hospodárske priestory a stajne pre zvieratá, ľudia žili až na poschodí. Dnes je zo starej hospodárskej budovy výstavný priestor pre sochárske diela domáceho pána. Prebytočné okná sochár zamuroval, ponechal však domu ich tvar a zasadil do nich vlastné kamenné reliéfy, ktoré domu dodávajú originálny vzhľad.

Na otázku, či si pri premene starého obydlia na nový domov prizval na pomoc architekta, odpovedá záporne: „Nie, všetko som si navrhoval a vlastne aj urobil sám, týmito rukami. Architektom som bol tiež ja, viedli ma pri tom spomienky na generácie, ktoré tu žili pred nami, na zanikajúci svet ľudových tradícií a remesla. Vyrástol som v tomto kraji, na čas som ho síce opustil, aby som študoval v Ľublane, no po skončení štúdií som sa vrátil domov. S jasnou predstavou, že budem vlastniť starý dom a urobím z neho domov, ateliér i galériu zároveň.“ Podarilo sa. Galériou je každý kúsok obytného priestoru, kamenárske a sochárske diela nájdete v otvore starej pece niekdajšej kuchyne, vedľa postelí a televízora, na krbe, na schodisku, na oboch terasách i voľne postavené v záhrade.

Záhlavie postele v izbe pre hostí zdobia drevené plastiky. Najobľúbenejším druhom dreva je pre domáceho pána mahagón, podľa jeho slov „perla medzi drevami.“ Kamenné skvosty popri stenách, tepaný kov na stenách, kožušiny na – akože ináč – kamennej dlažbe. Oko zvyknuté na vyberané umelecké kúsky si zrazu všimne, že je tu aj krb, dokonca aj televízor, áno, sme v obývačke.

Kamenný dom kúpil v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, ako s úsmevom spomína, za cenu jedného Wolksvagenu. Dnes má citlivo prerobené bývanie v tejto lokalite hodnotu tristotisíc euro. Citová hodnota je omnoho vyššia, takmer nevyčísliteľná. Dom svojmu majiteľovi a jeho rodine umožňuje žiť so všetkými modernými vymoženosťami, no obklopeného prírodou, morom, čerstvým vzduchom a na dôvažok ešte aj duchom toho najkrajšieho z dedičstva minulých čias. Obyvateľom kamennej usadlosti na svahu zvažujúcom sa k moru jar ponúka pohľad na otvárajúce sa listy olivovníkov, leto upokojujúcu vôňu levandule a červeň muškátov na múriku, potom sa strapce hrozna začínajú nadúvať a sladnúť prísľubom budúcej šťavy a nového vína, jeseň prináša zber plodov, zima, to je čas na ponor do seba. Takto žili kedysi ľudia na Jadrane, takýto je Mediterán dnes už len výnimočne, na niektorých zachovalých miestach.

Múdra reč symbolov

Ale aj keď je Ljubo de Karina hlboko zakorenený na mieste, kde žije, inšpirácia nachádza v rôznych architektonických aj výtvarných štýloch a v rôznych obdobiach histórie ľudstva, vrátane tých najranejších. Jeho sochárske cykly čerpajú z megalitických chrámov pravekých kultúr, zo starého Egypta, z antického Grécka, z gotiky, renesancie... Všetky vplyvy pretvára podľa svojho vnútra, pričom stredobodom jeho kamenného kozmu je človek. Ponúka nám harmóniu umenia a dejín v symbióze kameňa, dreva a kovu. „Tieto formy a symboly, ktoré tu všade vidíte, existujú už tisíročia. Vo všetkých kultúrach nachádzame kamene, ich rôzne tvary, aj rôzne otvory v nich, okná, dvere. Nie je dôležité, z ktorého obdobia prichádza inšpirácia, dôležité je, že tieto tvary na nás stále pôsobia, stále nás oslovujú.“

„Abstraktné umenie považujem za magické,“ hovorí o reči geometrických foriem, plasticity a zároveň aj hlbokej symboliky, ktorou sa jeho tvorba prihovára ľuďom. Jeho dom je plný tvarov a tie hovoria viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Azda najzaujímavejšia je kuchyňa murovaná do kruhu, špecialita tohto regiónu. „Prečo kruh? Tí, čo tu boli pred nami, videli, že veci sa dejú akoby v kruhu, že všetko má svoj začiatok i koniec. Kruh je základ tunajšej architektúry, symbolizuje hlboké poznanie, že všetko vo svete, ktorý nás obklopuje, sa točí dookola. Neznamená to však, že by sme museli prešľapovať v jednom kruhu, aj špirála sa točí a pripomína nám, že náš vývoj môže ísť do výšky a do šírky. Stĺpy, ktoré všade vidíte, sú zas symbolom formy, ktorá je stabilná a trvalá. A taká obyčajná šipka naznačuje smer, je to ikonka známa z každej kultúry.“

Pre päťdesiatdeväťročného sochára je tvorba „stále nová výzva“, ako hovorí. K jeho zatiaľ posledných veľkým úspechom patrí cyklus trinástich kameňov, ktorý nedávno vystavil v Umeleckom pavilóne v Opatiji. Trinásť monumentálnych kameňov, trinásť veľkých kruhov s motívmi vajíčok a spermie, symbol trinástich mesačných cyklov v roku a kultu ženskej plodnosti. Inšpirácia? Tentokrát v neolite, ktorý poznal posvätnosť kruhu, posvätnosť ženskej energie i posvätnosť kameňa.

Praveké megalitické kultúry nám po sebe zanechali obrovské kamenné stavby. Ich pôvod si dosiaľ nevieme vysvetliť, o to viac pôsobia na našu predstavivosť. Svoje stopy zanechali aj v sochárskom cykle Kameň na kameni. Či už dávni Egypťania, alebo antickí Gréci, alebo stredovekí stavitelia katedrál, alebo zruční remeselníci z rustikálnych domčekov. Každý architektonický štýl priniesol ľudstvu svojský spôsob, akým riešil okná a dvere, vstup do obydlia, aj výhľad z neho von. Ljubo de Karina sa pohral s formami a tvarmi otvorov v kameňoch tak tvorivo, že s cyklom Okná, dvere žne úspechy po celej Európe.

Kameň je môj partner

Ako spája citlivý umelec, ktorý čerpá z rôznych kultúr, výtvarných štýlov i historických období všetky tieto vnemy a inšpirácie s tým, čo zrejme sídli hlboko v jeho tvorivej duši – s tradíciou regiónu, odkiaľ pochádza? Narodil sa v Rijeke, štyridsať kilometrov odtiaľto. Po skončení štúdií hľadal miesto, na ktorom by sa usadil, kde by našiel domov pre rodinu a pokoj pre tvorbu. Pretože vedel, že najsilnejšou inšpiráciou sú dobré korene.

Hovorí sa, že v každom kameni je socha, stačí len odtesať z neho to zbytočné. Keď dostane do rúk kameň, kto mu určuje tvar, kto rozhodne, čo z neho bude? Sochár, alebo kameň sám? „Je to dialóg medzi mnou a kameňom. Mám síce svoju ideu, ale kameň mi pomáha pri tvorbe. Kameň je môj partner. On sám urobí za sochára polovicu roboty, keď mu dobre načúvate, povie vám, čo sa v ňom skrýva. Najmä ten prírodný, ktorý nachádzam hocikde v okolí môjho domu. S kameňom z kameňolomu je trošku iná práca, ten už má pravidelné tvary, tam musím viac premýšľať, čo z neho vytvorím.“

V poslednom období čoraz častejšie siaha po pomerne prekvapujúcom prameni nápadov. Fascinuje ho neolit, teda mladšia doba kamenná. Keby sme sa zrazu ocitli v tejto dobe, približne pred šesť-sedemtisíc rokmi, asi by sme ostali veľmi prekvapení. Ak si myslíme, že naši predkovia vtedy žili v jaskyniach, tak sme na omyle. Oni stavali kamenné domy, často vysoké tri-štyri metre, zanechali nám dokonca chrámy, observatóriá, dokázali sledovať pohyb hviezd a planét, veď šlo o pomerne vyspelé poľnohospodárske kultúry, ktoré poznali kolobeh prírody.

„Ak by som mal nejakým pojmom pomenovať svoje celoživotné dielo, tak by to boli dve slová: nový neolit. Pod týmto pojmom rozumiem čas a hodnoty, ktoré sú pre nás veľmi potrebné. V pôvodnom neolite sa človek azda po prvýkrát zastavil a začal premýšľať a sebe, o vesmíre a svojom mieste v ňom i na Zemi, na ktorej žije. My sme síce „múdrejší“ o sedem tisícročí skúseností, ale k Zemi sa správame úplne macočsky. Preto nový neolit, ako výzva na zastavenie sa, zamyslenie nad tými hodnotami, ktoré pre nás budú stále dôležité, a apel na to, aby sme si viac vážili miesto, na ktorom žijeme.

Text a foto: Danica JANIAKOVÁ

 

Viac informácií o Chorvátsku, jeho zaujímavých miestach a recepty z chorvátskej kuchyne nájdete v knihe

Dobar tek! Dobrú chuť! Gastronomický sprievodca po Chorvátsku

Môžete si ju objednať na tel. č. 0908 069 388, stojí 5 eur, poštovné neplatíte.

 

Posledná úprava 19.07.2016

Nájdete nás na FB