Deň v Trenčíne a okolí

Deň v Trenčíne a okolí

Napísala 

Do Trenčína sme vchádzali podvečer. Zapadajúce slnko práve zalialo hrad teplým svetlom, jeden rýchly cvak z okna mikrobusu a kým sme sa ubytovali, padla na dominantu mesta noc. Večernú vychádzku úzkou uličkou k hradu, do tmy ponorenú studňu lásky a stredovekú večeru s podbradníkmi odporúčam absolvovať s miláčikom, čistá romantika.

Takže hrad. Fakt dominuje, ako sa na dominantu patrí. Vysoká vápencová skala, na ktorej stojí, by mohla rozprávať o Keltoch, Rimanoch, Germánoch, Slovanoch, keďže popod ňu viedli obchodné cesty od Stredozemného mora k Baltickému a späť. Najhrdinskejšie a zároveň najkontroverznejšie historky sa však spájajú s legendárnym vlastníkom hradu, s „pánom Váhu a Tatier“ Matúšom Čákom Trenčianskym. Ešte stojí Matúšova veža, na štvrtom poschodí ktorej mal údajne tento mocný a sebavedomý veľmož svoju „pracovňu“ a dokonalý výhľad na Považie. Najmocnejší uhorský magnát svojej doby – narodil sa roku 1260 a umrel roku 1321 – vlastnil päťdesiat hradov, ovládal štrnásť žúp a svoj dvor viedol luxusne ako dvor panovníka. Nevieme, ako vyzeral, nezachoval sa jediný jeho portrét, nie je známy ani jeho hrob, len legenda o tom, že bol pochovaný rovnako pompézne, ako žil, takže hľadači pokladov majú svoj romantický cieľ.

Dnes hrad patrí Trenčianskemu múzeu, ktoré spravuje 175 000 exponátov, všetko dokumenty z histórie regiónu, najmä zbrane a mince a obrazy. Za najromantickejší „exponát“ môžeme vyhlásiť studňu lásky, ktorú – iste tú legendu poznáte – vykopal turecký zajatec Omar, aby z rúk vtedajšieho pána hradu Štefana Zápoľského vyslobodil svoju milú Fatimu. Kopať tri roky do už spomínaného vápenca bola otročina, pri ktorej zahynuli viacerí spolukopáči z Omarovej družiny. Keď sa objavila voda, podal Omar Zápoľskému prvú čašu so slovami: „Vodu máš, Zápoľský, ale srdce nemáš.“ A hrdo odcválal aj s Fatimou. V skutočnosti však Trenčiansky hrad vlastnú vodu v studni nemal a nemá, čo je celkom prekvapujúce, lebo ho nikdy nikto v celých dejinách nedobyl – a nedostatok vody je pre hrad celkom slušná slabina. Studňu hlbokú osemdesiat metrov kopali štyridsať (!) rokov vojaci a poddaní, ale skala vodu nevydala. Zachytávali tu len dažďovú vodu, tú pitnú na hrad vozili povozmi.



Okrem studne tu majú niekoľko palácov z rôznych období, rotundu, kasárne a dokonca aj hladomorňu. Hladom v nej vraj nikto neumrel, ani nás nenechali, dokonca nám pripravili nezabudnuteľnú dobovú hostinu: pečené mäso na chlebových plackách, biele aj červené víno v hlinených džbánoch, voda len na umývanie prstov, jedlo sa rukami, bez príborov a s podbradníkmi. Obsluha v historických kostýmoch, steny zdobené gobelínmi, hudba tiež dobová, aj keď reprodukovaná. Chýbali len hradní psi, ktorým by hostia mohli hádzať kosti. A keď človek neprozreteľne pošle jedno foto plne naloženej placky na fejsbuk, má o zábavu postarané, celý večer sa v diskusii rieši, čo na tej placke robí zemiak a paradajka a či naši stredovekí predkovia poznali horčicu.

Najstaršie slovenské kúpele

Toto je tuším kraj plný legiend – aj k objavu liečivej vody v Trenčianskych Tepliciach sa viaže legenda. Táto hovorí o starom pastierovi, ktorému sa zatúlala ovečka k prameňu so zapáchajúcou – dnes vieme, že sírnatou – vodou a keď si v nej poležali, vyliečili sa obaja, aj ranená ovca, aj takmer chromý pastier. Určite o tejto termálnej vode vedeli aj Rimania, ktorí sa tu, na hraniciach barbarika vyskytovali za cisára Marca Aurelia, tí fajnšmekri vždy mali nos na dobré kúpele.



Prvá písomná zmienka o tunajšej liečivej teplej vode však pochádza z roku 1247. V roku 1888 bol postavený Hammam, prepychové kúpele v maurskom štýle, dnes historická pamiatka. Do Trenčianskych Teplíc sa chodí za zdravím najmä s reumou, s ochoreniami pohybového aparátu, po úrazoch a operáciách. Kúpeľný park sa rozkladá na osemnástich hektároch, v Kursalone znie hudba, z filmového festivalu je síce od vlaňajška už len taká menšia odnož, ale divadelných predstavení a filmových premietaní sa tu koná celkom dosť na to, aby sa človek počas liečby či relaxu nenudil.

Zelená žaba oslavuje osemdesiatku

Ak by sa robil zoznam najzaujímavejších stavieb medzivojnového obdobia na Slovensku, určite by sa medzi nimi ocitlo – a zrejme na popredných miestach rebríčka – aj kúpalisko Zelená žaba, prelomové dielo brnianskeho architekta Bohuslava Fuchsa. Elegantná funkcionalistická budova s bazénom vytesaným do skalného masívu a reštauráciou s kultovým krbom priťahovala pozornosť smotánky 30. a 40. rokov minulého storočia. Fuchs v nej citlivo skĺbil kameň, drevo a okolitú prírodu. Zelená žaba bola pred dvomi rokmi po rekonštrukcii znovu otvorená, pribudol detský bazén, VIP zóna, kolkáreň a zaujímavý vonkajší saunový svet, takže areál už neslúži hosťom len v lete, ale celoročne.



Ubytovanie: v centre Trenčína, priamo pod hradom v historickom hoteli Elizabeth, ktorý je pomenovaný po cisárovnej Sissi, má wellnes v štýle starorímskych kúpeľov, kasíno a na terase výhľad priamo na nápis, ktorý pred takmer dvetisíc rokmi vytesali do skaly v meste zvanom Laugarício rímski vojaci z II. légie na počesť víťazstva dvoch cisárov, Marca Aurelia a jeho syna Commoda. Zvláštny to pocit, že filozof na tróne možno práve tu písal časť svojich geniálnych Hovorov k sebe samému.
 

Viac dobrých tipov na výlety nájdete aj na www.kamkam.eu

Posledná úprava 04.12.2017

Nájdete nás na FB